Michal Knitl. Od ľadovcov po prales

Transcripción

1 Michal Knitl Na juhoamerickej vlne Od ľadovcov po prales

2 Svet je kniha a tí, čo necestujú, čítajú iba jednu stránku. St. Augustine

3 Text 2010 Michal Knitl Fotografie 2010 Michal Knitl Tlačená kniha: ISBN Voľne šíriteľná edícia na Vianoce 2015 pre všetkých cestovateľov :). V publikácií nájdete nové členenie podkapitol a pár drobných vylepšení. Ak sa vám publikácia páči, už dnes máte možnosť podporiť expedície prostredníctvom Expedičného fondu. Aj vďaka Tebe budú môcť ďalší cestovatelia vycestovať a veríme, že časom napíšu ešte lepšie knižky ako je táto. A môžeš prihlásiť aj svoju expedíciu :). Príbehy autora môžete pravidelne sledovať na cestovateľskom festivale Cestou necestou. Táto kniha je iba začiatok...

4 Michal Knitl Na juhoamerickej vlne Od ľadovcov po prales

5 Rád by som sa poďakoval za podporu rodine, priateľom, ako aj všetkým, ktorých som počas najkrajšieho obdobia života stretol. Vďaka patrí aj ľudom, ktorí mi pomohli pri príprave tejto knihy. Veľmi ďakujem môjmu dedkovi, Jánovi Krištínovi, ktorý strávil dlhé hodiny pri pridávaní diakritiky a úprave textu do kompaktného celku. Do problematiky tlače a vydávania kníh ma uviedli Jarmila Javorská, Michal Meško, Matúš Mládek, Ľubo Mäkký a Miro Kostka. Za dobré rady a pripomienky ďakujem Rasťovi Mikulášovi, Soni Mäkkej, Tomášovi Sabovi a Matúšovi Klčovi. Vďaka patrí aj Peťovi Netrimu za prvú lekciu zalamovania, v ktorom mi s praktickými radami veľmi pomohol Matteo Brè. S výberom fotografií mi pomohli Tomáš Záhumenský, Hanka Šišková, Peťo Chrenka a Zuzka Čierna. Za pomoc pri tvorbe publikácie ďakujem aj Tomášovi Pospíchalovi. Veľmi vďačím aj za cenné rady z dlhoročných skúseností Ľuboša Minárika, ktoré mi pomohli pri posledných úpravách. Špeciálne poďakovanie patrí Ondrejovi Demáčkovi, triednemu učiteľovi zo stredoškolských čias, ktorý ma priviedol k turistike a stanovaniu na početných výletoch.

6 Úvod Bude tomu šesť rokov, čo som začal cestovať. Všetko sa začalo v San Diegu, Spojených štátoch amerických, kam som sa dostal s kamarátom, v rámci programu Work and Travel, počas letných prázdnin po druhom ročníku na univerzite. Nasledujúce leto som urobil dva výlety po Európe a začal som chodiť na akcie organizované mládežníckou organizáciou Plusko. Štúdium v Portugalsku, stopovanie za kampaň Eurizons naprieč Európou, deväť mesiacov práce s mládežou vo Fínsku a cestovanie domov cez Nórsko. Po ukončení univerzity som sa stal snowboardovým inštruktorom a po sezóne som išiel navštíviť rodinu do Fínska. Počas návštevy mi schválili projekt Európskej dobrovoľníckej služby do Uruguaja, a tak sa začala púť po Južnej Amerike. Pravidelné poznámky som si písal od vycestovania z Uruguaja a myšlienka publikovania tejto knihy sa zrodila počas návštevy Matea v Čile. Snažil som sa zachytiť momenty, ktoré som zažil, zvyky ľudí, ktorých som stretol, ako aj informácie, ktoré môžu pomôcť každému cestovateľovi na ceste po tomto nádhernom kontinente. Od tanga po sambu, od veľrýb po pumu, od púšte cez džungľu až po ľadovce vo výške metrov. To je Južná Amerika a krajiny, ktoré som navštívil: Uruguaj, Argentína, Čile, Brazília, Paraguaj, Bolívia, Peru a Ekvádor. Navštívil som veľa miest turistických, avšak lepšie som sa cítil v divokej a nespútanej prírode. Celých 15 mesiacov by sa dalo rozdeliť na tri hlavné činnosti, ktoré sa neustále prelínali. Ako dobrovoľník som pôsobil vyše pol roka na šiestich rôznych miestach. Prvé tri mesiace som pracoval cez projekt Európskej dobrovoľníckej služby s mládežou z chudobných rodín v hlavnom mesta Uruguaja, Montevideu. V Čile som pomáhal dva týždne okolo domu neďaleko Melipeuca a tri týždne u Matea, ktorý sa rozhodol žiť na samote v jednom odľahlom fjorde v Patagónii. Po návrate do Uruguaja som si našiel stáž cez študentskú organizáciu AIESEC v oblasti manažmentu ľudských zdrojov v Santa Marii, najjužnejšom štáte Brazílie. Dva dni som pomáhal s výstavbou chrámov z rákosia na ostrovčeku na jazere Titicaca pre mníchov Hare Krišna. Poslednou a zároveň najsrdcovejšou zastávkou bolo pomáhanie ľudom v komunite Villa Alcira neďaleko bolívijského pralesa, kde ľudia žijú nádherný pokojný život. O mieste som sa dozvedel iba náhodou. Z pôvodného zámeru ostať len pár dní, som nakoniec zostal mesiac. Do Uruguaja som išiel s túžbou ostať ešte niekoľko mesiacov po skončení projektu. Nikdy by som si nepomyslel, že ostanem tak dlho. Učarovali mi nielen ľudia, ale aj príroda. Po odchode z Uruguaja som išiel do Patagónie. Z plánovaných dvoch mesiacov bolo odrazu päť. Aj to som sa v závere ponáhľal. Vždy zelené lesy, jazerá, ľadovce, štíty, útesy, soľná púšť, vulkány a niekoľko desiatok kilometrov dlhé túry ma oslovili tak silno, že som stanoval vyše štyroch mesiacov. Pár mesiacov som pobudol aj v mestách a dedinách. Poväčšine som stretával členov Couchsurfingu a Hospitalityclubu. Vďaka týmto organizáciám som mal možnosť stretnúť domácich ľudí, ľudí otvorených, ľudí, ktorí mi ukázali, ako sa v ich krajine žije a čo robia v bežnom živote. O tomto spôsobe cestovania som sa dozvedel od kamaráta koncom roku 2005, keď som sa stal členom organizácie Servas. Vznikla v roku 1949 s myšlienkou šírenia tolerancie a mieru prostredníctvom cestovania. Veit, nemecký študent, vytvoril na prelome tisícročí organizáciu na rovnakej báze, ale na internete. Členmi Servasu sú najmä ľudia zrelšieho veku a jadro organizácie si dodnes šírenie osobných údajov na internete neželá. Vznikol Hospitalityclub. Aj keď Couchsurfing vznikol až o pár rokov neskôr, dnes je najrozšírenejšou organizáciou svojho druhu na svete s viac ako 1,5 miliónmi členov. Zrodu organizácie predchádzal výlet na Island, kam Američan Casey našiel lacnú letenku. Napísal študentom v hlavnom meste, či by mohol ostať na ich gauči. Dostal množstvo odpovedí, zažil krásne chvíle, a tak vznikol Couchsurfing ako ho dnes poznáme. Každý člen má svoj profil. Bezpečnosť je zabezpečená troma spôsobmi. Prostredníctvom referencií na základe osobného stretnutia, verifikácie overením mena a adresy po poslaní dobrovoľného finančného príspevku, a taktiež vouchovaním, zaručením sa za iného člena, ktoré môže poskytnúť stály člen, za ktorého sa už v minulosti aspoň traja iní ľudia zaručili. Odkedy som sa stal členom, cestovanie bez gaučovania si ani neviem predstaviť. Aj keď som prvú návštevu bral skôr ako ubytovanie zadarmo, veľmi rýchlo som zistil, že myšlienka je o niečom inom. Nie je nič lepšie ako stretnúť domácich ľudí, vidieť ich kultúru, zvyky, domov, podmienky v akých žijú a ich pohľad na ich vlastnú krajinu. Poznajú miesta, kam sa turisti nikdy nedostanú a zážitok z cestovania je oveľa hlbší. Kým počas cestovania po Európe som býval zväčša u mladých ľudí bývajúcich na privátoch, v Južnej Amerike som navštívil vyše 60 domácností, poväčšine rodín. Aj o tom je táto knižka. Dúfam, že sa Vám bude páčiť a príjemne čítať.

7 Obsah Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji Štastný ako blcha...12 Viera v dobro...14 Voľný čas detí z Casa Joven...16 Život v hlavnom meste...17 Láska ako v rozprávke...20 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Letmý dotyk s Argentínou...23 Hľadanie prašanu v Andách...25 U rodiny Miguela Angela...27 Život s rodinou domácich...29 Obrovitánske araukárie...31 Život na farme...33 Srdeční domáci...34 Idea sebestačnosti...34 Návrat do civilizácie...36 S kajakom na oceáne...37 Veľký Roro...38 Späť do prírody...39 V zajatí pumy...41 Jednoduchý život na ostrove...43 Útesy nad Pacifikom...44 Slávne palafitos...46 Žiť ako Robinson Crusoe...47 Mateov pohľad na život...52 Jedinečná skúsenosť...53 Objatia zadarmo s malým Maximiliánom...53 Chodiaci Janko s ľadom z ľadovca...54 Prašná Careterra Austral...56 Najkrajší hraničný priechod na svete...57 Pastelovo zafarbený Fitz Roy...58 Praskajúci ľadovec...60 Ohňová zem...62 Patagónsky klenot...63 Stopovanie za zážitkom...65 Turistika na konci sveta...67 Zvuky moreplavcov...68

8 Veľryby a čokoláda...70 Vianoce na pláži...71 Divoký Silvester v uliciach...73 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj Traja králi na pláži...77 Úžasní ľudia v Sao Paule...78 Cestou do Ria...80 Stretnutie kamarátov...81 Manu Chao a Flavio...82 Paraguajská horúčka...83 Keď voda padá...85 Rozvojová stáž cez AIESEC...86 Cestovanie s ayahuascou...88 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Hurá do hôr...91 Sedemfarebné skaly...93 Sopka nad soľnou púšťou...94 Hora plná striebra...96 Úžasné Sucre...97 Stretnutie rodičov Po stopách Inkov Stanovanie pod prašanom Posvätné jazero Budovanie chrámu Z náhornej plošiny na banány metrov nad morom Mesiac v džungľovej rozprávke Historické okienko Pomalý život v komunite Spoznávanie príbehov domácich Sebestačný raj Príbehy strýčka Luisa Rozvoj turizmu nechcú uponáhľať Pracovný tábor Mashaquipe Návrat domov Zahmlievanie sa pred očami Sucho, sucho, veľké sucho Slivkové gule a el cebiche Zasnežené Kordiliéry...141

9 Prílohy Naj Rady na cesty Recepty Kartové hry Jazyk Mapuche Jazyk Tacana Jazyk Moseten Cestovateľský denník Mapa Mapa národných parkov Register

10 Aj púť na tisíc míľ musí začať prvým krokom Lao Tzu

11 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji 11 Uruguaj znamená maté. Na ulici, v aute, počas jazdy na bicykli, všetci sŕkajú maté. V autobuse nechýba nálepka zákaz pitia maté. Maté je bylina, ktorá sa zaleje horúcou vodou z termosky, ktorú ľudia nosia pod pazuchou. Pije sa z nádoby toho istého plodu špeciálnou kovovou slamkou s kovovým dierkovým sitkom na konci, ktorú volajú bombilla. Niektorí ľudia pridávajú cukor na stlmenie horkosti, pre iných je to hriechom a už to ani nevolajú maté. Uruguaj znamená futbal. Domáci futbalisti vyhrali Olympijské hry v rokoch 1924 a O dva roky neskôr sa v Uruguaji konali prvé Majstrovstvá sveta vo futbale, kde sa stali prvými víťazmi. Šampionát sa konal v roku 1930, na sté výročie nezávislosti krajiny. Na túto počesť postavili futbalový štadión Estadio Centenario, ktorého názov v preklade znamená štadión stého výročia. Podobný úspech sa im podaril zopakovať iba v roku 1950, keď vo finále zdolali domácu Brazíliu na slávnom štadióne Maracana. Každý deň, každú minútu je futbal v televízii aspoň na jednom programe. Najlepší futbalista súčasnosti je Diego Forlan a snáď všetky baby po ňom šalejú. Dostal som sa na najväčšie derby. Peñarol vs. Nacional. Prvý a druhý v tabuľke, dva najväčšie tímy. Estadio Centenario žil, skákal, zvuk bubnov sa rozpínal po celom štadióne. Peñarol vyhral štyri dva. Hráči Nacionalu v závere dostali tri červené karty. Atmosféra zápasu bola úžasná, o dobrom futbale sa však hovoriť nedalo. Uruguaj pre mňa znamená veľmi veľa. Milí a priateľskí ľudia, priatelia, láska a najkrajšie dva mesiace v živote. Hovorí sa, že až 97% obyvateľov má európskych predkov. Viac ako polovica z troch miliónov obyvateľov žije v Montevideu, hlavnom meste a centre takmer všetkého, čo sa v krajine deje. Krajina je takmer štyrikrát väčšia ako Slovensko. Výšku priemerného platu každý iba odhaduje, mal by byť okolo 200 až 350 euro mesačne. Najviac ma prekvapilo uruguajské peso, ktoré bolo rovné slovenskej korune 1:1. Počas takmer troch krásnych mesiacov som spoznal veľmi veľa milých ľudí. Hneď po prílete ma čakala koordinátorka Karen. Išli sme sa pozrieť na miesto, kde budem bývať i pracovať. Bolo to bývanie, aké som dovtedy nevidel. V jednej z uličiek, pol hodinu peši od hlavného námestia, medzi domami bol jeden vchod do domu. Keď som ho videl zvonku, pripadalo mi, že má iba jedno vysoké poschodie a veľa ľudí tam asi nebýva. V skutočnosti je to rezidencia Javiera a Adely. Žijú tu s Adeliným otcom, asi dvadsiatimi študentmi zo všetkých kútov krajiny a dôchodcom Jorgem. Po anglicky vedel iba Javier, Jorge a dvaja študenti, a aj to len trošku. O zábavu bolo postarané. Španielčina zo všetkých strán. Dovtedy som stihol preštudovať z knižky pre samoukov iba okolo päťdesiat strán. Španielčinu som mal napočúvanú z Erasmu v Portugalsku, ale povedať som toho veľa nevedel. Lepšia príležitosť na naučenie ani nemohla byť. Býval som s troma domácimi na izbe. Dve dvojposchodové postele, jedna veľká skriňa. Bez okna. Ľudia sa tu pomerne veľmi rýchlo striedali. Minimálna dĺžka pobytu bola dva týždne. Často niekto prišiel, iný odišiel alebo sa aj vrátil. Po dvoch týždňoch som dostal izbu s oknom, ale iba do chodby. Okno do ulice nemal okrem domácich nikto. Po stranách boli steny domov, vzadu dvor a na streche sa sušilo prádlo. Domáci tu však neboli na všetko sami. Bývala tu aj Maria, ktorá sa miesto štúdia dala na upratovanie a varenie. Prekážalo mi snáď iba jedno fajčenie v obývačke. Uruguaj ma milo prekvapil zákonom, ktorý zakazuje fajčenie v baroch a reštauráciách, no pánovi domu človek nerozkáže. Prvé dni sa niesli v znamení čakania a hľadania, kde sa Gabriela, učiteľka na strednej škole, ktorá bývala v rovnakej rezidencii, ma učila základy španielčiny deň po príchode do Montevidea.

12 12 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji stratila batožina a či sa vôbec nájde. Na letisku v Buenos Aires ma ubezpečili, že si po ruksak ísť nemusím a oni zabezpečia, aby prišiel do Uruguaja. Nebol som jediný, komu neprišiel. Našťastie, po piatich dňoch batožina prišla. A práca? Štastný ako blcha Do Uruguaja som sa dostal s obrovským šťastím. Keď som vo februári navštívil organizáciu Keric v Čadci, ani som nedúfal, že tak rýchlo sa mi podarí vycestovať. Zistil som, že celý proces schvaľovania projektu trvá vyše pol roka. Keď som sa po ukončení školy stal snowboardovým inštruktorom, začalo mi byť jasné, že doma dlho nevydržím. Cítil som potrebu zmeny, zmeny kontinentu. Na miesta, ktoré som nepoznal a ktoré by mi priniesli úplne iné a nové myšlienky. Práve v dobe mojej návštevy Čadce mala vycestovať dobrovoľníčka do Uruguaja. Po dvoch až troch týždňoch som sa dozvedel, že zo zdravotných dôvodov odcestovať nemôže. Opýtali sa ma, či mám záujem ísť ako náhradník. Nebolo nad čím rozmýšľať. Museli sme počkať mesiac na schválenie projektu v Bruseli, či si to nerozmysleli a či ma pošlú na Európsku dobrovoľnícku službu po druhýkrát. Spravidla sa dá ísť iba raz, maximálne na rok. Po deviatich mesiacoch vo Fínsku som dostal výnimku. Ako jeden z mála šťastlivcov som dostal možnosť ísť na dobrovoľnícku službu na ďalšie tri mesiace. Jednou z tradícii uruguajskej kuchyne sú noky. Z dávnych časov, keď bolo jedla nedostatok, ľudom na konci mesiaca ostávalo iba základné jedlo: múka a zemiaky. Každého 29. v mesiaci sme ich na stolnotenisovom stole spoločne pripravovali. Pred príchodom som o aktivitách veľa nevedel. Veľa času nebolo. Tešil som sa na moment prekvapenia. Prišiel som do organizácie Audele, ktorá spolupracuje s organizáciou Movimiento Volpe, ktoré má viacero aktivít. Jednou z nich je mládežnícke centrum Casa Joven Bien Al Sur. Centrum pravidelne navštevuje pätnásť až dvadsať mládežníkov vo veku trinásť až osemnásť rokov, ktorí to doma nemajú najľahšie. Problémy sa líšia. Hlavnou myšlienkou centra nie je iba aby neboli na ulici a niečo sa naučili, ale najmä aby si vybudovali rebríček hodnôt a ich život bol v budúcnosti lepším. Počas dňa chodia do školy, ktorá trvá poväčšine štyri hodiny. Po škole postupne prichádzajú do centra, kde majú spoločný obed a rôzne aktivity. Tí, čo majú školu poobede, prichádzajú ráno. Čakajú ich bagety, marmeláda a kakao. Obed aj olovrant varí Anna, veľmi milá kuchárka, ktorú má každý rád. Centrum viedla ďalšia Anna. Pracovali tu taktiež psychologička Viviane, Roberto, ktorý okrem stálej pohody organizoval každý piatok lekcie šachu a Sebastián, študent psychológie, ktorého vidieť bez maté v ruke bolo takmer nemožné. Aktivity v centre sa líšia. Niekoľkokrát do týždňa prichádza do centra Maestra. Vyučuje hodiny matematiky, ako aj ďalšie prírodovedné predmety. Utorňajšie poobedia sú venované tvorivým dielňam: maľovaniu, sprejovaniu na plachty, strihaniu, tvorba loga na tričko, výroba tašiek pre mamy na Deň matiek a podobne. Po každej aktivite nasleduje rozprávanie na rôzne témy, aby sa navzájom viac spoznali, vytvorili si hodnoty a rozlišovali dobré od zlého. Dvakrát do týždňa chodia deti na plaváreň. Počas voľného času sme hrávali šach, stolný tenis alebo sme sa išli prejsť po pláži a zahrali sme si futbal. Navštívili sme aj múzeum a botanickú záhradu. Jedného dňa pár detí z divadelného krúžku hralo divadlo. Bolo pripravované pre podporu centier a ľudí, ktorí to najviac potrebujú. Namiesto vstupného zbierali kilo potravín. Poväčšine ľudia prinášali kilo ryže alebo cestovín. Predstavenie začínalo. Sofia, vnučka Rosy, našla u babky starodávny kufor, v ktorom boli staré pohľadnice z dávnych čias. Babka jej začala rozprávať, prečo má toľko korešpondencie a s tým súvisiace príhody jej dedka Aurélia. Námorníka, ktorý zakaždým, keď sa dotkol zeme, napísal svojej milovanej Rose, túžiac po návrate. Každý list z kufra bol jedným číslom. Divadelným i tanečným, s nádychom orientu až po domáce tango.

13 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji 13 Fabian natiera farbu, ktorá sa po prejdení špeciálnym štetcom pretlačí na látkovú tašku, ktorú s vlastnoručným venovaním mládežníci pripravovali ako darček pre mamy na Deň matiek. Natalia počas jednej z hier, ktorú sme hrali pred centrom na ulici. Centrum sa nachádza v Barrio Sur, Južnej mestskej štvrti, kde dodnes žijú ľudia pôvodom z čierneho kontinentu. Daniel. Fabian a Leo neďaleko prístavu, kam sme chodievali na plaváreň. Divadelné predstavenie zamerané na podporu ľudí, ktorí to najviac potrebujú. Zúčastnili sa aj traja súrodenci, ktorí navštevujú Casa Joven (dvaja chalani) a Movimiento Volpe (dievča).

14 14 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji Malá Saša s miniatúrnym papierovým futbalovým dresom, ktorý učili skladať dobrovoľníci z Veľkej Británie všetky deti v Movimiento Volpe. Cítil som, že by som mohol urobiť niečo viac, no nikto nevedel čo. Vymýšľať program, nad rámec známych aktivít, sa im veľmi nechcelo. Prišiel som s viacerými nápadmi a hrami, ktoré poznám z táborov. Hry sa im páčili, no človek môže vymyslieť asi čokoľvek, oni vždy budú chcieť hrať iba ich obľúbený futbal. Napriek tomu to bol nádherný čas, na ktorý nikdy nezabudnem. Už počas prvého stretnutia len pár hodín po prílete, keď sme boli centrum navštíviť, všetci boli zvedaví, priateľskí a chceli stále niečo hrať a robiť. Neuveriteľný rozdiel od Fínska, kde trvalo niekoľko týždňov, kým školáci vôbec začali komunikovať a chcieť niečo robiť. Po prvej polovici mojej stáže prišli štyria dobrovoľníci z Veľkej Británie. Líder Charlie a dobrovoľníci Killian, Bryony a Amy. Počas troch týždňov mali pomáhať so stavbou a rekonštrukciou domov v chudobných oblastiach. Ako to už v Južnej Amerike býva, bola zima a nič sa nestavalo. Pracovali sme spolu v centre. Aj keď som sa predtým pýtal na všetky možnosti aktivít, všetko sa stále odkladalo. Až počas ich návštevy sme začali chodiť do Volpe, hrať sa a zabávať malé deti. Odvtedy som tam chodieval počas ranných hodín až do konca projektu. Viera v dobro Hnutie Movimiento Volpe vzniklo pred vyše päťdesiatimi rokmi na počesť mladého študenta. Gustavo Volpe cestoval Malý Eduardo by hrával futbal od rána do večera. v autobuse a videl, ako mladý chlapec ukradol kabelku jednej pani a vyskočil z autobusu. Odvážne sa za ním rozbehol a dobehol ho. Útočník mal nôž, o ktorom Gustavo nevedel. Na následky poranení zomrel. Pre jeho rodičov sa spomienka na jeho život stala posolstvom. Nepodporovali hromadné trestanie a diskrimináciu chudobných detí a výtržníkov, ale založili organizáciu, ktorej príspevky sú dodnes smerované práve na podporu chudobných, aby sa také niečo už nikdy nezopakovalo. V minulosti bolo členov a sponzorov veľmi veľa. Dnes, časom, ich ubúda. Okrem Casa Joven sa organizácia Volpe stará o ďalšie tri skupiny detí. Prváčikovia a druháčikovia, ktorí Deti sa tešia a usmievajú takmer bez prestávky. Skákanie cez švihadlo je do dnešných dôb veľmi obľúbenou aktivitou.

15 Deti sa pred odchodom do školy prezliekajú do uniforiem. sa trošku učia a zabávajú. Sú tu aj tretiaci a štvrtáci. Treťou skupinou sú starší žiaci, v rovnakom veku ako mladí v Casa Joven. Títo však do školy nechodia takmer vôbec a aj ich disciplína a správanie sú oveľa horšie. Jedného dňa sme išli robiť prezentáciu o Slovensku a o Veľkej Británii do súkromnej školy na predmestí. Je zameraná na štúdium v anglickom jazyku. Všetkých nás prekvapilo, ako plynulo hovorili. Na záver som s pomocou Charlieho mal prezentáciu o Slovensku aj s fotkami vo veľkom vestibule. Prišla celá škola. Veru, pred toľkými ľuďmi som ešte nerozprával, no išlo to celkom dobre. Prečo to spomínam? Tí, čo ma poznajú vedia, pre tých, čo nie, mám jednu peknú príhodu. Pred pár rokmi som bol na Bratislavských jazzových dňoch. Trúbky, saxofón a každý kto bol, určite nezabudne na Hiromi s Valihorom, ktorí mali nevídané predstavenie. Trikrát sa vrátili na pódium a počas troch dní až dlane z tlieskania bolo cítiť. Po týždni som v Montevideu objavil klub, kde každú nedeľu hrávali Jazz Jam Session. Prišiel som o pár minút skôr. Vošiel som dnu. Nikde nikoho. Nikto nič nehovoril. Pokračoval som po schodoch dole. Po chvíli sa ma ujal Santiago a rukami-nohami sme prehodili pár viet. Uvítal ma a až neskôr som zistil, že je vedúcim nedeľňajších stretnutí a učiteľom hrania na saxofóne. Takmer každý víkend som prichádzal počúvať výbornú hudbu. Klub sa volal El Tartamudo. Až po odchode z Uruguaja som zistil význam tohto slova. Tartamudo znamená zajakávanie. Problém, ktorý mám od malička. Možno aj preto trvalo o niečo dlhšie, kým som začal rozprávať po španielsky. Mám pocit, že časom sa reč zlepšovala a prezentácia išla celkom dobre. V tomto smere je Južná Amerika perfektná. Všetko pohodové, všetko tranquilo a tak sa aj rozpráva oveľa ľahšie. Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji 15 Okrem práce som mal aj hodiny španielčiny s Marianou v inštitúte Guilford. Okrem práce v jazykovej škole učí na miestnej univerzite a zvyšuje si vzdelanie na univerzite v Buenos Aires. Jej rodina má talianske korene. Vždy má výbornú príhodu alebo príklad, pri ktorom nikdy neviem, či hovorí pravdu alebo si vymýšľa, až sa na tom zabávame. Vyučovanie som mal dvakrát týždenne po dve hodiny. Okrem samoštúdia to bolo to najlepšie, čo mohlo byť. Inštitút Guilford spolupracuje s organizáciou Audele pri vysielaní mladých farmárov na Nový Zéland, kde pracujú desať mesiacov a posledné dva môžu cestovať. Neskôr pokračujú v práci na farme v Uruguaji. Na jednu takú farmu sme išli na výlet. Vysvetľovali nám, že práve budujú veľké kružnicové priekopy, kde budú mať kravy dostatok vody a ich produkcia mlieka sa strojnásobí. Kravy a carne, hovädzie mäso, je jednou z vecí, na ktoré domáci Sebastian, študent psychológie a brigádnik v Casa Joven (video).

16 16 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji nedajú dopustiť nielen v Argentíne, ale aj v Uruguaji. Mäso sa konzumuje každý deň na obed alebo na večeru, ak nie oboje. Pre vegetariánov to nie je vôbec ľahké. Voľný čas detí z Casa Joven Na hodinách španielčiny som jedného dňa, keď som už španielčine celkom rozumel, dostal domácu úlohu. Aby som začal španielčinu používať, mal som sa v práci s deťmi rozprávať o tom, čo radi robia vo voľnom čase. Dovtedy sme hovorili skôr iba rukami-nohami. Okrem ich obľúbených aktivít som sa pýtal na ich rodinné tradície a spôsob oslavy Vianoc a Nového roka. Väčšina nezaprela svoje juhoamerické korene. Nico, šikovný chalan, ktorý chodí do centra aj s bratom, a jeho mladšia sestra navštevuje Movimiento Volpe, rád hrá futbal, tancuje, číta, pozerá televízor a ako jeden z mála sa rád aj učí. Rodinná štedrovečerná oslava pozostáva zo sendviču a koláčov. Na prvý sviatok vianočný si opekajú asado, grilované hovädzie. Televízor rada pozerá aj Judith. Vždy chodí pekne oblečená a jej jemne brčkavé vlasy, ktoré nosí zopnuté do copu, ako aj jej snedá farba pokožky svedčia o afrických koreňoch. Keď bola malá, hrávala sa s bratrancami, sesternicami a kamarátmi. Počas víkendov chodieva s rodičmi na vidiek a na Vianoce mávajú jahňacinu. Obľúbenosť televízora potvrdil aj Sebastian. Priznal aj to, že rád spí, má rád salsu a hráva futbal. Počas víkendov chodí tancovať do starého mesta. Je veľmi dobrý v šachu a nechýba mu sebavedomie. V Sebastianovej rodine na Vianoce jedia sladký chlieb, pan dulce, ktorý je najtradičnejšou vianočnou sladkosťou, ovocný šalát a grilované hovädzie so zemiakmi. Čistotu a pranie oblečenia v rukách má rád Leo. Každý deň chodil do centra v peknej košieľke alebo tričku. Počúva cumbiu a cez víkend si chodí zatancovať. Mäso so šalátom má okrem Lea doma na Vianoce aj ďalší chalan, Mládež z Casa Joven so študentmi psychológie a dobrovoľníkmi z Veľkej Británie.

17 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji 17 Autodróm v životnej veľkosti v parku Rodó. Santiago. Keď bol malý, býval s rodičmi na vidieku. Mali doma mačku, sliepky a jazdil na koni. Dnes rád číta knihy, bicykluje sa a hrá futbal. Na život som sa opýtal aj našej milej kuchárky Anny. Venuje sa maľovaniu všetkými druhmi farieb: temperovými, vodovými, akrylovými, ako aj olejovými. Tiež rada číta a pletie. Keď bola malá, privyrábala si chodievaním na nákupy pre susedov a ľudí z jej okolia. Neskôr pracovala so súrodencami v záhrade. Chodila na lýceum a písala poéziu. Keď mala sedemnásť rokov chodievala tancovať, ale iba raz do mesiaca. V centre pracuje už celé roky a nevie si predstaviť, že by robila niečo iné. Deti a mládežníci sú takmer ako jej vlastné. Roberto, ktorého okuliare sa takmer zahmlievajú, keď premýšľa nad rôznymi ťahmi, hrá šach nielen v práci, ale aj doma. V minulosti chodieval na súťaže, dnes ich už iba raz za čas, na ulici pred centrom, organizuje. Má rád klasickú hudbu a v minulosti tancoval na hity skupiny ABBA. Keď bol mladý hrával futbal, chodil na prechádzky, Korčulovanie ako ho poznáme zo starých čias. bicykloval sa a veľmi často sa rozprával s kamarátmi. Dnes si ešte občas chodí zatancovať. Televízor ho nikdy nezaujímal. Dodnes v ňom ostala časť dieťaťa rád sa hrá s pieskom na pláži. Na Vianoce jedáva pečené prasiatko, hlávkový šalát, sušené ovocie a pan dulce. Život v hlavnom meste Školstvo má v Uruguaji čo doháňať. Väčšina štátnych škôl učí na dva turnusy. Doobeda a poobede. Deti majú počas dňa iba štyri hodiny výučby. Na mnohých základných či stredných školách sa neučí žiadny cudzí jazyk. Súkromné školy stoja od 30 do 150 euro mesačne. Ponúkajú jeden alebo dva cudzie jazyky, väčší prehľad a viac hodín denne. Univerzity sú bezplatné a takmer všetky sa nachádzajú v Montevideu. Iba veľmi málo študentov končí štúdium v riadnom počte rokov. Štúdium architektúry bežne trvá sedem až osem rokov, no ani viac ako desať nie je výnimkou. Jedného dňa som mal možnosť zúčastniť sa na promócii, keď ma Alejandra požiadala, či by som jej mohol robiť fotografa. Ceremónia sa konala v aule, viac ako pol roka po ukončení štúdia. Jazzová nedeľa v El Tartamudo.

18 18 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji Los Rockadictos na koncerte v Montevideu. Spieval sa Gaudeamus Igitur. Celá ceremónia bola takmer taká ako u nás. Z hudby mladí počúvajú najmä reggaeton, niečo v štýle latinoamerického rapu a cumbiu, ktorá má pri každej pesničke tú istú melódiu. Typickým je tiež tango. Najznámejšie je síce argentínske, domáci sú však hrdí, že jeho stvoriteľ, Carlos Gardel, sa narodil a vyrastal práve v Uruguaji. Párkrát som bol na hodine. Pár predvádza ako sa tancuje pre začiatočníkov, ako aj pre pokročilých. Dvere sú pre každého otvorené. Hodiny na seba príliš nenadväzujú. Vždy sa učia nové kroky, nové figúry. Na konci hodiny sa zbiera dobrovoľný príspevok do klobúka. Každé leto je v Uruguaji karneval, ktorý som síce nevidel, ale jednu malú časť je možné vidieť a počuť každý víkend. Candombe. Ľudia pôvodom z čierneho kontinentu, ktorí tu žijú, si zachovávajú tradície hrania na bubny. Každý víkend sa ich stretne niekoľko desiatok, aby pochodovali a bubnovali dve až tri hodiny vo štvrtiach, kde žili ich predkovia. Jednou z týchto štvrtí je aj Barrio Sur, v ktorej som pracoval. Na rozdiel od karnevalu hrajú všetci naraz, bez rozdelenia do skupín, nie sú pomaľovaní a pestrofarebne oblečení. Zvuk bubnov je magický, neutíchajúci. Spolubývajúci ma jedného dňa zobrali na predstavenie El Milongón. Kamarátka Gabriely, učiteľky španielčiny na strednej škole, ktorá bývala s nami v rezidencii, práve v ten večer vystupovala. Nádherné ukážky rôznych tradícii krajiny. Candombe, tango, spev, hra na starodávne bubny, ktoré mali ľudia zavesené na tele ako gitaru, ako aj tance šuhajov. Všetko sa končilo zobrazením dávnych časov, keď prichádzali ľudia z čierneho kontinentu. Stará mama, Mama Vieja a aj dedko, El Gramillero, ktorý bol zodpovedný za zdravie a prosperitu. Prišiel aj El Escobero, ktorý svojou čarovnou drevenou palicou určuje nové smerovanie budúcnosti. Gabriela sa až začervenala, keď som jej povedal, že v budúcnosti by určite bola výbornou starou mamou podľa pôvodných tradícii. Aká škoda, že zvyky a rituály sú preč a Mama Vieja už v dnešnej dobe neexistuje. Okrem džezu mi učarovali Los Rockadictos. Prvýkrát som ich videl hrať v Punta del Este. Počas prvej návštevy tohto mesta mi domáca Anna povedala, že v minulosti hrala s nimi a viedla divoký život umelca. Gitara, basa a bicie, štýlový mikrofón a elektrizujúci zvuk. Vážne dobrá hudba. V ľudoprázdnom meste nikoho nebolo. Počas prvej časti koncertu bolo okrem mňa, pri stole pár metrov od pódia, iba pár ľudí pri bare a vo vedľajšej miestnosti. Druhá časť koncertu bola súkromná. Vychutnával som uruguajské víno a keď som po prvýkrát počul známy hit z filmu Pulp Fiction naživo, neuveriteľná atmosféra. Keď po týždni hrali v plnom bare v Montevideu, hneď sa pri mne zastavili a trošku sme sa porozprávali. Slováka samého na koncerte nemali. To už som poznal grapamiel. Alkohol z hrozna osladený medom s výbornou sladkou chuťou. Úplne novým zážitkom bolo autokino. Jedného dňa priniesli organizátori na pláž veľké plátno a konala sa El Milongón predstavenie zvykov predkov z čierneho kontinentu.

19 Pohodička pred chatou na mieste, ktoré mnohí Uruguajci považujú za najkrajšie, aké majú Cabo Polonio. Guille s termoskou a maté, ktoré nikdy nemôže chýbať. svetová premiéra filmu o koncerte The Rolling Stones. Auto sme síce nemali, ale aj sedieť na zemi pri morskom vánku bolo príjemné. Počas víkendov sa na námestiach konajú trhy a niekedy aj kultúrne akcie. Je tu možné kúpiť takmer všetko. Od magnetov na chladničky s podobizňou Che Guevaru až po staré gramofónové platne. Jeden víkend sme spolu s Alejandrou rozdávali objatia na hlavnom námestí. Free hugs, po španielsky Abrazos gratis. Táto kampaň vznikla , keď jeden Austrálčan začal rozdávať objatia na uliciach Sydney. Predošlé mesiace sa po osobných ťažkostiach cítil smutný a osamelý. Vrátil sa do rodného mesta a zistil, že všetci kamaráti sú preč a už nikoho nepozná. Až na jednej párty ho objala úplne neznáma osoba, čo všetko zmenilo. Dnes je to jedno z najrozšírenejších sociálnych hnutí na svete, keď jednotlivci ponúkajú objatia neznámym ľudom na verejnosti. Ľudia v Montevideu boli na počudovanie trošku zdržanliví. Ak niekto rozdáva objatia, myslím, že má na niekoľko dní výborný pocit a neustály úsmev na tvári. Bolo to už po druhýkrát, čo som ich rozdával v Montevideu. Prvýkrát to malo byť s deťmi z centra. Plánovali sme to takmer mesiac. Zvolili sme vhodný dátum, jedno poobedie sme zháňali kartóny v obchodoch. Ďalší deň sme maľovali nápisy na kartón. Až v deň, keď sa všetko malo konať, Anna povedala, že ísť môžu iba niektorí. A nakoniec celú akciu zrušila. Je pravdou, že jeden chlapec spomínal zo srandy: Objímem Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji 19 a vytiahnem niečo z vačku, alebo niektorí urobili kartón aj s nápisom päť pesos. Taktiež, sú to deti z ulice, nie najlepšie oblečené a v prípade, že by ich niekto nechcel objať, mohlo by to spraviť viac škody ako úžitku. Avšak celkové zrušenie, keď už sme mali ísť, vyvolalo vo mne veľký smútok. Boli dve hodiny poobede a do konca dňa som dostal voľno. Zobral som kartón, išiel na hlavnú ulicu 18 de Julio a po čase bolo lepšie. Viem, že Anna mala iba dobré úmysly, ale napriek tomu všetkému by som to s deckami, minimálne niektorými, určite skúsil. Okrem študentov, s ktorými som býval, som spoznával srdečných ľudí cez Couchsurfing. U Alejandry s Gonzalom nikdy nechýbali koláčiky alebo sušienky a dulce de leche. V Uruguaji, ako aj ďalších latinoamerických krajinách je čokoláda na ich pomery drahá a možnosť výberu veľmi malý. Ľudia viac obľubujú dulce de leche. Je to kondenzované mlieko, tak ako ho poznáme u nás doma, varené o dve až tri hodiny dlhšie. Čím dlhšie sa varí, tým je hustejšie a karamelovejšej farby. Používa sa v každom zákusku. Začali sme organizovať stretnutia. Aj moja rozlúčková oslava bola u Matea, ktorý má v podzemí priestrannú pivnicu s grilom. Nielen, že sme sa dobre zabavili, ale aj napapali. Medzi najsrdečnejších ľudí, ktorých som spoznal, patrí Laura. Býva 25 kilometrov od centra v krásnom tichom prostredí, aspoň so siedmimi psami, dvoma mačkami, vtáčikmi a určite ešte aj inými zvieratkami. No hlavne, s veľmi dobrým srdcom. Vždy sme mali o čom rozprávať. Prechádzali sme sa po pláži a jedného poobedia sme na bicykli prišli k malým piesočným dunám v blízkosti. Radosť spoznávať takých srdečných ľudí. La liberté ou la Mort, Sloboda alebo smrť hovorí francúzsky nápis na žlto-červeno-hnedo-modrom domčeku. Počas chladných mesiacov je Cabo Polonio ideálnym miestom na príjemný odpočinok.

20 20 Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji Veľmi krásne obdobie nastalo po exhibícii, ktorú organizovali dve čerstvé absolventky umenia predvádzajúce svoje prvotiny. Najväčšou atrakciou pre všetkých bola miestnosť so stenou, o ktorú bolo možné hádzať prázdne fľaše a pozorovať, ako sa rozbíjajú. Neskôr, po mojom odchode, sa to zvrhlo. Začali lietať aj poháre a všetko možné. Zdržal som sa iba chvíľku. Prehodil som pár slov s organizátorkou Augustínou, od ktorej som sa o akcii cez couchsurfing dozvedel a Fabiánom, začínajúcim hudobníkom, ktorý vtedy stál vedľa a predstavil mi svojich kamarátov. Medzi nimi bola aj Florencia. Nasledujúci týždeň ma zavolala na Fabianov prvý koncert v živote. Spieval, hral na gitare a rozprávka sa začala. Láska ako v rozprávke Jeden víkend sme aj s kamarátom Guillermom a Erikou, dobrovoľníčkou na Európskej dobrovoľníckej službe v Buenos Aires z Estónska, išli na miesto nazývané Cabo Polonio. Bol máj, lásky čas. Zima prichádzala a okrem piatich domácich nikde nikoho. Nádherné miesto. Prírodná rezervácia, malý výbežok do polostrova, kde sa na kameňoch vyvaľujú tulene. Pri pobreží sa nachádzajú niekoľko kilometrové piesočnaté pláže a pár domčekov. Aj doprava je len džípom. Odchádza z miesta, kde diaľkový autobus uprostred ničoho zastane. Keď sme šoférovi deň vopred volali, hovoril, že nás bude čakať na mieste. Veď tam býva. Čerstvý vzduch, prechádzka po piesočných dunách do neďalekého Valizas, ako aj návrat pod nádhernou nočnou oblohou plnou hviezd, boli jednými z najkrajších chvíľ v Uruguaji. Prvýkrát som uvidel mliečnu dráhu, pre mňa úplne neznámu nočnú oblohu južnej pologule. Prvé nočné hodiny ani mesiac nevyšiel. Videli sme padať hviezdy, sledovali sme svetlo majáka. Bol jediným svetlom na okolí neďaleko nášho domčeka. Všetci sme si tam vedeli predstaviť ostať dlhšie, ako na predĺžený víkend. Pre mnohých ľudí je to najkrajšie miesto v Uruguaji. Pre tých, čo majú radšej civilizáciu Cabo Polonio

21 a aj elektrinu, je tým miestom Punta del Diablo alebo najturistickejšie Punta del Este. Do Punta del Este som zavítal dvakrát. Prvýkrát pre zvedavosť. O meste sa píše ako o najkrajšom mieste v krajine. V skutočnosti je to iba najturistickejšie letné centrum, kam ľudia nielen z Uruguaja, ale zo všetkých možných kútov sveta chodia na dovolenku. Ostal som u Anny Ines, ktorá má dvojročnú dcérku, ktorú učí samostatnosti. Nevenovať pozornosť a kričať, keď malá plače, bolo na môj vkus trošku priveľa. Bolo to po prvýkrát, čo som nemal z návštevy u niekoho dobrý pocit. Neďaleko Punta del Este leží Casa Pueblo. Dom, ktorý postavil a v ktorom býva Carlos Paez Vilaró, najznámejší domáci umelec. Dom, ktorý sa stále rozrastá, postavil s pomocou študentov. Vystavuje tu aj svoje najnovšie obrazy. O mesiac neskôr sme sa s Florenciou a Guillem vybrali do Punta del Este opäť. Boli sme navštíviť kamarátku Ceciliu a cez deň pomôcť tučniakom. Pred niekoľkými dňami sa tu odohrala havária tankeru. Boli celí žltí od ropy. Nevedeli plávať a len s veľkým šťastím sa dostali k brehu. Bývanie s Florenciou bolo nádherné. Ako veľa ľudí v Uruguaji, aj ona pochádza z rodiny s talianskymi koreňmi. Každú nedeľu bolo veľké rodinné stretnutie, Európska dobrovoľnícka služba v Uruguaji 21 na ktorom nemohla chýbať pasta, cestoviny. Veľa pasty. Zakaždým na iný spôsob a pritom vždy výborné. Čas plynul ako voda. Projekt sa končil a nevedel som čo ďalej. Chvíľami som rozmýšľal, že by som aj určitý čas ostal, našiel si prácu a aj do jazykových škôl som sa išiel opýtať. Ale na život a usadenie sa na dlhšiu dobu v Uruguaji som sa ešte necítil. Bývanie u Florencie bolo s jej mamou dohodnuté iba do konca projektu. Už niekoľko rokov bývali samé dve a aj ja som cítil, že to nie je to pravé orechové. Na druhú stranu hľadať si nové ubytovanie Rozhodovanie najťažšie v živote. Myšlienka cesty po kontinente, na ktorom som nič nepoznal, zvíťazila. Ktorým smerom sa vybrať? pýtal som sa sám seba. Lákal ma juh a Patagónia. Ľudia mi hovorili: Tam sa ani ísť nedá, je tam dvadsať stupňov pod nulou. Až som našiel kamaráta z domova. Miška, nášho večného študenta z fakulty, ktorý išiel s kamarátmi na lyžovačku do Čile. Smer bol jasný. Požiadanie o nový pas na veľvyslanectve v Buenos Aires, stretnutie s Miškom v Čile a po veľkom patagónskom okruhu návrat do Uruguaja. Všetko zapadalo ako mozaika. Ak by som išiel smerom do Bolívie, na juh by som sa už ťažko vrátil. Montevideo, Uruguaj. Koniec sa blížil. Krásny príbeh sa končil. Lúčenie je vždy ťažké. O to viac, keď človek niekoho miluje a vie, že to už asi nikdy nebude také, ako predtým. Aj keď nikdy nehovor nikdy. Cabo Polonio

22 Všetci sme cestovatelia v divočine tohto sveta, a to najlepšie, čo môžeme nájsť na našich cestách, je úprimný priateľ Robert Louis Stevenson

23 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 23 Prvá zastávka bola párhodinová v Colonii del Sacramento. Toto malé mestečko má krásne historické domčeky a uličky. Na hlavnom námestí, neďaleko kostola a majáka, je typická reštaurácia s dvoma starodávnymi autami prerobenými na romantické miestečko na obed. Mesto pôsobí sympaticky, len škoda, že je tu viac turistov ako domácich. Do Buenos Aires je to iba 60 kilometrov, ale vidieť sa dá iba za veľmi pekného počasia. Smog veľkomesta je obrovský. Jeden z najstarších domčekov, jemne ružovej farby, z čias španielskej kolonizácie v Colonii del Sacramento. Letmý dotyk s Argentínou O pár hodín som sa ocitol na druhom brehu rieky Rio de la Plata, v hlavnom meste Argentíny, Buenos Aires. Čakala ma Virginia. Bývali sme pol hodinu lokálnou železnicou od centra. Človek môže ísť aj hodinu autom von z centra a ulice sú stále rovnaké. Byty, obchodné centrá a banky. Mesto je obrovské. Na ulici je vchod do domu. Ani by mi nenapadlo, že tu bude ďalšia ulička, na ktorej sú po ľavej strane byty. Má dve poschodia a úplne hore terasu. Je tu pokojne a ticho. Virginia má už takmer dospelého syna. Pomaly sa začína tešiť na dobu, keď bude môcť viac cestovať. Je učiteľkou informatiky na miestnej univerzite a žije aktívnym životom. Takmer každý deň sa niečo dialo a to najmä vďaka veľmi aktívnemu couchsurfingovému životu. V piatok bola v jednom hostelovom bare rozlúčka dvoch dievčat z Nemecka, ktoré po roku cestovali domov. Tie som síce nestretol, ale bolo veľmi zaujímavé stretnúť a rozprávať sa s ľuďmi zo všetkých kútov sveta. Južná Afrika, Japonsko, Austrália, Izrael. Ďalší deň sme boli v cirkuse. Bol to malý podnik s pódiom a príjemnou atmosférou. Niekedy rozprávali až príliš rýchlo, no napriek tomu bolo veľmi veľa zábavy, akrobacie, bábkové divadlo a taktiež výborné koláčiky. V nedeľu bol Dia del amigo, Deň priateľov. Všetci ľudia pri tejto príležitosti zoberú von deky a idú si sadnúť do parku. A čo samotné Buenos Aires? Mesto je rozdelené na 48 mestských častí. Život sa tu nezastaví ani v noci. Vari žiadny návštevník mesta nevynechá návštevu Recolety. Kostol s cintorínom, kde sú pochovaní slávny a významní ľudia. Medzi nimi aj Evita. Po tom ako zomrela, jej manžel ušiel do exilu. Jej telo dlhé roky ukrývali. Najprv v nemocnici pod falošným menom, chvíľu v zahraničí, až kým bolo uschované vo Vatikáne. Po zmene režimu a prevrate k demokracii, sa jej ostatky opäť mohli vrátiť. Jedna skupina ľudí hovorí, že jej telo sa nachádza práve tu, v jej hrobke, 15 metrov pod zemou, ktorú zaplatil majetný člen rodiny. Evita pomáhala chudobným ľuďom a národ ju zbožňoval. Práve preto druhá skupina ľudí tvrdí, že je pochovaná medzi obyčajnými ľuďmi. Tak, ako si to želala. Jej manžel má hrob na inom cintoríne. Po jej smrti sa ešte raz oženil a jej rodina si spoločný hrob neželala. Na cintoríne Turistická a pritom stále očarujúca La Boca. Na námestí pravidelne stojí pár tancujúci tango, ktorý si privyrába fotením s turistami.

24 24 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Vaco si splnil jeden zo snov dal si kilový steak a celý ho zjedol. je možné obdivovať množstvo zaujímavých historických a architektonických prvkov. Hrobky sú väčšinou dva až tri metre vysoké a vyzdobené ornamentmi. Navštívil som aj futbalovú štvrť La Boca. Štvrť Boci Juniors a Diega Maradonu. Žltá a modrá. Štadión a v jeho blízkosti známa ulička Calle Caminito. Farebne ladené budovy, uličky plné turistov a reštaurácie so živou hudbou a tanečníkmi tanga. Aj napriek prílišnému turizmu je táto štvrť miestom, ktoré sa oplatí vidieť. Blízko centra, pri brehu rieky, sa nachádza nová administratívna štvrť s peknou zeleňou. Buenos Aires so svojimi osemnástimi miliónmi dokáže poskytnúť niečo pre každého. Slovensko tu má veľvyslanectvo. Jedno z mála v Južnej Amerike. Požiadal som o vystavenie nového pasu, ktoré trvá dva mesiace. Počas krátkeho pobytu v Buenos Aires som sa stretol s Vacom, ktorý si urobil malý výlet pred konferenciou v Sao Paule. Bol som pri tom, ako si splnil jeden zo snov. Kilový steak. Ja som už mal mäsa po Uruguaji vyše hlavy, no rád som ho sprevádzal. Stretnúť kamaráta z domova po dlhšej dobe v zahraničí je vždy krásne. Nočným autobusom som sa dostal do centra známeho vinárskeho regiónu, Mendozy. Vyprodukuje až 70 percent argentínskeho vína. Je vstupnou bránou pre skúsených horalov, ktorí sa chystajú na Aconcaguu, najvyššiu horu oboch Amerík a vedie cez ňu hlavná cesta medzi Santiagom de Chile a Buenos Aires. Keď sa človek začne prechádzať po meste, zistí, že ako sa dostať na hory, nikto nechce povedať. V meste je cez 30 špecializovaných agentúr, ktoré organizujú túry, rafting, zlaňovanie, výlety na horských bicykloch a iné atrakcie. Cena cez 30 euro za hodinu jazdy autom, stravu a tri hodiny šliapania so sprievodcom, je trošku prehnaná. Majú aj dlhšie trasy, no o to drahšie. Stačilo navštíviť pár agentúr, opýtať sa na lokalitu a aj keď nikto žiadnu mapu ukázať nechcel, miesto sa dalo vytušiť. Gustavo, ktorý v Mendoze býva, a u ktorého som prespával, mi to zdôvodnil tým, že v Argentíne príliš kultúra turistiky nie je. Postrácalo sa množstvo ľudí, a tak mapy neposkytujú. Keď už som dal plán dohromady, pridal sa k nám Piotr z Krakova. Študoval pol roka medzinárodné vzťahy v hlavnom meste Peru Lime, a teraz sa vydal na pár mesiacov cestovať. A keďže Gustavo turistiku nemusí, boli sme dvaja. Z autobusu sme videli nádherný východ slnka. Začalo osvecovať kopčeky a zasnežené vrcholky. Pôvodný zámer ísť na Refugio San Antonio sa rýchlo zmenil. Šofér nás odviezol o kúsok ďalej. Autobusom sme prešli cez dedinku Villa Potrerillos až do Manantiales, kde nám domáci povedal o vodopáde. Zem vyprahnutá. Širokým údolím vedie potôčik. Prvú hodinu kráčame medzi kríkmi. Napriek júlovému dátumu a vrcholiacej zime je krásne počasie. Slnko svieti a môže byť 5 až 10 stupňov. Stretávame domáceho gauča, ktorý po okolí poháňal kone. Zaplatili sme mu vstupné a poradil nám smer, ktorým máme ísť. Kríky ustupovali, kameňov pribúdalo. Hory sú kamenisté a sfarbené viac dohneda ako v Tatrách. Postupne sa začali objavovať snehové polia na západných stranách Začiatok údolia pri dedinke Manantiales.

25 kopcov, kde slnko počas dňa nesvieti. Sme vo výške okolo metrov. Vzduch je chladný, okolo nuly. Časti potôčika sú zamrznuté. Je vidieť krásne cencúle, po poľsky sople. Vodopád je stále v nedohľadne. Cesta už nie je dlhá a vieme, že musí byť ukrytý na konci údolia. K jeho okrajom sa nedostávame. Stúpame vyššie a vyššie, na miesto s výhľadom na vodopád, ako aj vrchnú časť údolia. Voda padá do obrovského, dole vytvoreného ľadového chumáča. Rýchlym krokom kráčame dole. Autobus ide iba jeden. Prišli sme s predstihom a Piotr išiel vyskúšať miestne pivo. Robíme vlastné a máme veľa kamarátov v Čechách, povedal nám domáci. V krčme majú vystavené pivové fľašky snáď všetkých českých značiek, fotky a aj knižky o Prahe a jednu taktiež o Slovenskom raji. S pivom kamarát nie som, no Piotrovi chutio. Nasadáme do autobusu a pozorujeme západ slnka. Stretávame sa s Gustavom, večeriame empanády taštičky plnené mäsom. Piotra čakal nočný autobus do Cordoby a mňa do Santiaga, odkiaľ Piotr prišiel. Môj odchod ešte nebol celkom istý. Na argentínsko-čílskych hraniciach nasnežilo a boli uzatvorené. Našťastie iba jeden a pol dňa. Postupným stúpaním a približovaním sa do Čile pribúdalo snehu. Väčšina zrážok padne na úpätí čilských hôr. Vysoké hory, údolie a jedna cesta s kolónami starých kamiónov pripomínali úryvky z ruských filmov. Takmer na konci údolia sa nachádzajú hranice, po ktorých vedú serpentíny dole, smerom do Santiaga de Chile. Mesto je vidno už po niekoľkých minútach. Najmä smog a kopčeky z neho vyčnievajúce. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 25 a limit je ešte o niečo vyšší. Takto majú aj hodiny angličtiny. Niet sa čo čudovať, že vedia iba základy. Ráno som sa presunul do strediska El Colorado. Stretnúť kamaráta, ísť na dosku a vidieť kopce, túžba obrovská. S vedľajšími strediskami La Parva a Valle Nevado tvoria najväčší lyžiarsky komplex v Južnej Amerike. Zjazdovky sú vo výške až metrov. Len škoda, že sa majitelia stredísk pohádali. Do každého treba vlastný lístok a aj doprava medzi nimi je možná iba skoro ráno. Po raňajšom príchode som stretol v hosteli Miška. Požičali sme veci a vyrazili za snehom. Išli sme do strediska El Colorado, ktoré sa tiahne z dedinky Hľadanie prašanu v Andách V Santiagu stretávam Mariu Elianu, jej syna Ignácia a dcéru Sofiu. Najstarší syn išiel študovať na rok do Madridu a teraz cestuje po Európe. Už pri prvom stretnutí bolo cítiť, akí sú to dobrí ľudia. Neustály úsmev, pozitívna nálada a radosť zo života. Večer som sa rozprával s deťmi. Dvanásťročná Sofia má v škole najradšej prázdniny, kamarátov a rada hrá na gitare. Sedemnásťročný Ignácio, ktorého doma volajú Nacho, sa tiež učí hrať na gitare, ale aj na klávesy. Školy sú v Čile ešte preplnenejšie ako tie naše. V Sofiinej triede je 43 žiakov S Miškom v stredisku El Colorado.

26 26 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Stredisko El Colorado. Farellones, v ktorej sme bývali. Sneh bol výborný. Radosť snowboardovať. Prvýkrát s Miškom, dlhoročným inštruktorom v severoamerickom Colorade. Ako čas plynul, začal som pociťovať, ako ma tlačia topánky. Ku koncu až tak, že som išiel priamo dole. Dlho som váhal, či ostať alebo nie. Vedel som, že ráno by sa o dobrom pocite z jazdy nedalo ani hovoriť. Sám som neveril, že ostanem iba jeden deň. A čo znamená lyžovanie pre domácich? Lyžujú iba najbohatší z bohatých. Ceny sú vyššie ako kdekoľvek u nás a porovnateľné s Alpami. O zahraničných lyžiarov niet núdze. Popri zjazdovkách boli aj úseky s prašanom, no tak, ako aj v Európe, aj tu zima nebola najlepšia. Ako som sa neskôr dozvedel, bolo najmenej snehu za posledných päť rokov. Predošlú zimu bola fujavica a prašan každý týždeň aspoň raz, a to až do septembra. Cez deň svietilo slniečko. Výhľad bol až do Santiaga, nad ktorým sa vznášal obrovský oblak smogu. V centre sa nachádza niekoľko malých kopčekov, ktoré mestu dávajú prírodnejší ráz. Smogový oblak sa tu držal takmer počas všetkých dní, čo som tu strávil. Päť miliónov ľudí obklopených horami, nič iné nemožno čakať. Nedeľa je jediným dňom, keď je rodina spolu. Nikto sa nemusí nikam ponáhľať a dlho sa spí. Je to taký malý krásny sviatok. Sofia aj Nacho spali s maminou v posteli. Kým ešte ledva otvárali očičká, mamina im priniesla raňajky do postieľky a išla sa pozerať rozprávka. Čo krajšie by len mohlo byť? Keď prídem domov, tiež musím niečo také pre rodičov pripraviť. Len keby nevstávali o tri hodiny skôr ako ja pomyslel som si. Poobede sme s Maria Elianou išli pozrieť miestne trhy do údolia Cajon del Maipo. Okoštovali sme miestnu tortillu, domáci chlieb, ktorý predávajú iba na dedine. Navštívili sme aj jej rodičov. Rodinné zväzky sú tu oveľa silnejšie a každá nedeľa patrí rodinnému stretnutiu. Tu som pochopil, prečo majú doma tak veľa ovocia. Jej mamina ho importuje. Maria Eliana sa dozvedela, že jej kamarátka s manželom z Kolumbie, sú práve v Santiagu. Išli sme do podniku El Meson Nerudian, kde hrá živá hudba a čítajú sa pasáže z tvorby Pabla Nerudu, najznámejšieho čílskeho autora, ktorý si svoj pseudonym Neruda odvodil v mladosti od mena českého básnika Jana Nerudu a Pablo od Paula Verlaina. Je považovaný za jedného z najväčších a najvplyvnejších básnikov 20. storočia a jeho poézia je tým pravým lámačom čilských ženských sŕdc. Zábavy a smiechu bolo v ten večer neúrekom. Aj keď som úplne všetkému nerozumel, niektoré úryvky boli veľmi zábavné. Valparaiso alebo Valpo, ako ho domáci nazývajú, je letná víkendová destinácia pre ľudí zo Santiaga. Nachádza sa dve hodiny na západ pri pobreží, s historickým centrom, kopcami posiatymi rodinnými domčekmi a prístavom, kde námorníci majú svoje základne. Pred otvorením panamského prieplavu to bol jeden z najvýznamnejších prístavov kontinentu. Cez noc som ostal u Cristiana, vysokoškolského učiteľa, ktorého keď človek stretne, tak mu je jasné, že sa nikam neponáhľa. Všetko je v pohode a smiať sa začne, aj keď takmer nič vtipné nie je. Proste pohoďák ako sa patrí. Na druhý deň som navštívil dvestotisícové Viña del Mar, ktoré je s Valpom prakticky prepojené. Je novšie, modernejšie, má krajšie pláže a hlavne krásnu záhradu a múzeum zaoberajúce sa Veľkonočným ostrovom. Večera s Maria Elianou a jej rodinou v príjemnej atmosfére.

27 Viac ma potešila dedinka Concon, len pár minút cesty severnejšie. Pochutnával som si na miestnej špecialite krabích empanádach a empanádach s plodmi mora. Boli výborné. Dedinka má krásnu a dlhú pláž, na ktorej pár surfistov, napriek zimnému obdobiu, skúšalo chytiť tú správnu vlnu. U rodiny Miguela Angela Po týždni v oblasti Santiaga som sa presunul pár kilometrov južnejšie, do mestečka Curico. Tam býva Miguel s rodičmi a bratmi v jednom domčeku, ktorý pred pár rokmi postavili vlastnými rukami. Žijú v skromných podmienkach. Počas týždňa študuje na neďalekej Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 27 univerzite a počas víkendov si privyrába v miestnej reštaurácii. Jeho brat šoféruje vozíky v supermarkete a otec sa zaoberá výskumom kvality vody v celom regióne. Hovorí, že voda z vodovodu je v celej krajine pitná a niet sa čoho obávať. Víkend bol predo dvermi a Miguel mal výborný nápad ísť na tetinu chatu pri mori. Územie Čile je veľmi dlhé a úzke ako slíž. Centrá regiónov od Santiaga až po Puerto Montt sa nachádzajú takmer výhradne v strede, dve hodiny od mora, ako aj od kopcov. Presne tak tomu bolo aj v prípade predošlého prístavného mesta Valparaiso, hlavného mesta Santiaga, ako aj Cajonu del Maipo. V tomto prípade, Curico leží medzi dedinkou Iloca na pláži a Národným parkom Radal na východe. Miguelova teta má skromný malý domček. Interiér vyzeral podobne ako u Miguela doma. O Iloce sa dozvie máloktorý turista, a to napriek tomu, že je to jedno z najobľúbenejších miest v regióne, kam si domáci chodia oddýchnuť k moru. Počasie tu bolo oveľa krajšie. V noci nás prekvapili Miguelovi rodičia. Prišli so známymi z Curica. S rodinkou s malým synom, ktorý jazdí na štvorkolkách. O zábavu sme mali postarané. Do Curica sme sa vrátili vo veľkom pickupe. Išlo nás osem miesto piatich. Navštívili sme námestie, ktoré je asi vo všetkých malých mestách a dedinách rovnaké. Štvorcové so stromčekmi a zeleňou, ktoré pretínajú chodníky, občas aj so sochami, fontánou alebo jazierkom. Mestečko je známe zákuskom. Torta curicana. To sú tri kruhové oblátky, medzi ktorými je dulce de leche, v Čile známe pod názvom manjar. Či už v Uruguaji, Argentíne, alebo Čile, všade kde som v Južnej Amerike doposiaľ bol, sa nachádza snáď v každom zákusku. Navštívili Deti púšťajúce šarkana na úpätí kopcov, ktoré obkolesujú Valparaiso. Miguel Angel (napravo), jeho rodičia a Juan Pablo z Ekvádoru (vľavo).

28 28 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii sme aj hodinu tradičného tanca cueci. Tancovanie s vreckovkou, kde muž zvádza a žena odoláva, až mu nakoniec podľahne. Od príchodu do Curica som nebol jediným hosťom. Bol tu aj Juan Pablo z Ekvádoru. Na cestách je už takmer pol roka, v Mendoze chvíľu pracoval ako kuchár. Ak nemá peniaze a ani pracovať sa mu nechce, má jeden spôsob, ako si zarába. Žongluje na semaforoch počas červenej. Žonglérov, pantomímov, ako aj predavačov všetkého od výmyslu sveta som videl už predtým v Uruguaji, no netušil som, že sa tým dá uživiť. Okrem troch kužeľov má dokonca aj špeciálne oblečenie na predstavenie. Niet sa čo čudovať, že batožiny má neúrekom. Kopce boli neďaleko a moja túžba ísť do prírody rástla. Miguel mal ešte pár voľných dní po prázdninách. Horám zdar! Vydali sme sa k neďalekým vodopádom Siete Tazas v rezervácii rovnakého mena, na ktorej konci sa nachádza Parque Inglés. V lete ide štyri až päť autobusov denne až do Parque Inglés, no v zime chodí iba jeden, a aj to podvečer, do údolnej dedinky Radalu. Prepravuje študentov a pracujúcich, ktorí boli počas dňa v Moline, kde takmer všetci domáci pracujú. Z Radalu sú vodopády Siete Tazas vzdialené sedem kilometrov. Parque Inglés je o tri kilometre ďalej. Na začiatku bola stanica rezervácie. Navrhol som, aby sme im išli povedať, že sme tu, ak by sa nám niečo stalo. Úmysel dobrý, ale strávili sme tam viac ako hodinu. Keď sme mali zapísať do knihy údaje, chceli vidieť naše pasy. Keďže som mal iba fotokópiu a Juan Pablo iba svoj občiansky preukaz a nemali sme pri sebe pečiatku o vstupe do krajiny, začali zisťovať, či tu náhodou nie sme ilegálne. Normálne neberiem pas ani do mesta, nieto ešte do prírody. Po viacerých telefonátoch zistili, že sme v Čile menej ako tri mesiace a všetko je v poriadku. Ponaučenie? Najlepšia nonstop linka na zistenie dátumu príchodu do krajiny je na policajnej stanici na letisku v Santiagu. Keď sme sa na záver opýtali, či sa máme ohlásiť, keď budeme odchádzať z parku, odpovedali záporne. Naozaj som nechápal, načo tam všetci sú. O podmienkach a túrach v parku príliš zhovorčiví neboli. Zato majú dvoch psov s výbornou kondíciou. Neváhali a odprevadili nás spolu s ďalšou skupinou domácich až ku vodopádom, kde sme postavili stan. Žonglujúci Juan Pablo na križovatke v Curicu. Varenie večere na stanovačke na čílsky spôsob.

29 Sedem po sebe idúcich vodopádov si to valilo korytom kaňonu. Voda ľadová, priezračná. Po príchode do Parque Inglés sme si zložili batohy v miestnej reštaurácii, kúpili si pan de miel a išli na štvorhodinový okruh. Pan de miel, po slovensky medový chlieb, je vo veľkosti tvarohu, skladajúci sa z tortového cesta a medu. Počasie nám prialo. Mohlo byť 15 stupňov, na hrebeňoch bol sneh. Prekvapovalo ma množstvo zelene na úpätí. Občas to pripomínalo úseky pralesa. Typy rastlín, ktoré som doposiaľ nevidel. Keď sme si večer hľadali nejaké miesto mimo kempu na spanie, objavil sa strážca parku. Hľadal svojich zatúlaných psov. Ako sme sa neskôr dozvedeli, sú vycvičené na hľadanie ľudí v snehu, keď sa v zime niekto stratí. Ostali sme v oblasti veľkého kempingu s miestami na založenie ohňa. Navarili sme si polievočku, pozreli hviezdy a mliečnu dráhu a išli spať. Nadránom nás Miguel opustil. Musel stihnúť ranný autobus do školy. Noc bola chladná. Voda vo fľaši, ktorá ostala vonku, bola celá zamrznutá. Zo stanu sa nám ráno vôbec nechcelo. Počkali sme si na prvé slnečné lúče. Počas troch hodín šliapania údolím sme videli krásne vrcholy kopcov po oboch stranách, prekračovali sme množstvo riek z topiaceho sa snehu, no cieľ, El Bolson, sme nedosiahli. Hodinu cesty pred ním nás zabrzdil sneh. Pevná 20 centimetrová vrstva nás udržala, ale cesta so značkou sa stratila. Náznak pokračovania sme aj našli, ale radšej sme sa pekne napapali a o šiestej, pol hodinu pred západom slnka sa vrátili do reštaurácie po batohy. Tu nám domáci povedal, že jedno auto onedlho pôjde dole a predtým sa u neho zastaví. Šťastní ako blchy, sme nielenže nemuseli šliapať desať kilometrov dole do údolia, ale najmä nás odviezli do mesta a ušetrili sme skoré vstávanie. To sa už blížil koniec návštevy Miguela a jeho rodičov, milej skromnej a veľmi vrúcnej rodinky. Týždeň ubehol ako voda. Že ostanem až tak dlho mi ani vo sne nenapadlo. Po ceste do Talci sme sa s Juan Pablom zastavili vo Viña San Pedro, najväčších viniciach v Južnej Amerike. Oblasť obrovská, víno výborné. Počas prehliadky nám milá sprievodkyňa ukázala tri spôsoby pestovania hrozna, štyri typy závlahy a pozvala nás na ochutnávku na krásnom kopčeku uprostred vinohradov. Vína skladujú v malých sudoch, ktoré sa používajú maximálne trikrát. Veľkých sudov, aké som videl v Porte, mali iba pár. Objímali sme veľké stromy. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 29 Aj z chuti vína bolo cítiť ich jemný nádych. Keďže som ale na sladké, na portské a ani uruguajské to nemalo. Život s rodinou domácich Talca. Necelá hodina cesty autobusom. Miesto, o ktorom aj domáci hovoria, že tam nič nie je. Pred cestovaním v Južnej Amerike, keď som cestoval s pomocou couchsurfingu, som bol vždy u niekoho, kto býval sám alebo boli dvaja. Tu, až na Cristiana vo Valparaíse, tretíkrát rodinka. Tentokrát s úplne odlišným zázemím. Lisette študuje prvý ročník na medicíne. Jej mama je doma a stará sa o domácnosť. Veľmi zaužívaný model najmä v minulosti. Jej brat pracuje v Santiagu a otec v Concepcion. Obaja v tej istej firme. Firme, ktorá stavia megakomplexy. Práve majú postavené základy

30 30 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii pre najväčšiu budovu v Santiagu, ktorá bude prvá svojho druhu a jej vrchol sa počas niektorých dní dostane aj ponad smog. Domov chodia len na víkendy. Rodinka veľmi milá, až som sa niekedy cítil, že mám o desať rokov menej. Večer sme sa išli pozrieť na kopec Sv. Virginie, kde je monument s výhľadom na celé mesto, ako aj do lokálneho podniku, ktorého názov by sa dal preložiť ako U starej dievky. Chodí tam veľa domácich rodín všetkých vekových kategórií na večeru. Mario, ďalší couchsurfer, spomínal na svoj pobyt v Európe a ako veľmi mu chýbalo poriadne mäso. Mäso na veľké steaky, na aké sú v Južnej Amerike zvyknutí, sa v potravinách nepredáva. O samotnej cene mäsa ani nehovoriac. Mesto bolo plné detí. Bolo deň pred Dňom detí a rodičia im kupovali darčeky. Vidiečan dodávajúci eukalyptové listy pre rodinu Matiasa. Ďalší deň som sa išiel pozrieť do národnej rezervácie Altos de Lircay. Nepriazeň počasia a dážď urobili moju návštevu veľmi krátkou. Napriek tomu, trochu zmoknúť a poprechádzať sa v lese je vždy krásnym zážitkom. Namiesto spania pod širákom som sa presunul do Chillanu, kde ma čakal Matias. Má asi osem súrodencov a práve v deň mojej návštevy jeho dve sestry oslavovali narodeniny. Veľké rodinné stretnutie, veľké grilované morčacie stehná a dve torty. Radosť byť na takom mieste a najmä písať o tom, keď je človek hladný. Nasledujúce ráno som sa zoznámil s rodinným podnikom Flores. Celá rodina predáva kvety. Nielen tu, ale aj v Santiagu. Po krátkej návšteve centra mi Matias išiel ukázať, ako rodinný podnik funguje. Veľkou dodávkou sme išli po eukalyptové a rôzne iné listy, ktoré pre nich pripravujú miestny ľudia z okolitých dedín. Listy triedia a zväzujú do kytíc na neskorší predaj. V študentskom meste Concepción som býval u Pedra, jeho sestry Rosario, ktorú všetci volajú Yika a jeho kamaráta Javiera, prezývaného Chimbo. Bývajú v centre a je vidno, že sú z úplne inej vrstvy, ako napríklad Miguel z Curica. Pedro a Yika boli na študentskej výmene v Európe a všetci hovoria výborne po anglicky. Zatiaľ asi najlepšie, čo som stretol. Na druhý deň som navštívil Lotu, kde sa nachádza múzeum a záhrada, ktorá kedysi patrila veľmi významnej rodine. Výhľad na oceán, pár maličkých ostrovčekov, maják. Zo stromov ma najviac zaujal jeden, ktorý mal šišku veľkú ako žltý melón. Obrovitánsku. Narodeninová oslava u Mathiasa v Chillane

31 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 31 Joselin s Nachitom Obrovitánske araukárie Cez Temuco, kde ma hostila milá a zvedavá Eliana s manželom na dôchodku, som sa presunul do Pucónu známeho krásou prírody v okolí. Nad mestom sa vzpína vulkán Villarica. Cez agentúru som si zabezpečil výstup na vulkán s doskou a dole ma čakal freeride, avšak pre zlé počasie bol výstup zrušený. Býval som u právnika Daniela, ktorý sa práve vrátil z dovolenky v Spojených štátoch amerických a Kanade a mal ešte pár dní voľna. Býval v novučičkom apartmáne, ktorý bol prvým miestom v Južnej Amerike, kde bolo centrálne kúrenie. Nechcel som však sedieť doma a tak, aj napriek zlej predpovedi počasia, som zamieril do Národného parku Huerquehue. Autobus išiel skoro ráno. Zobral som spacák a karimatku. Bol víkend a dúfal som, že sa možno nájde Na návšteve u Jocelin to vyzerá ako u nás pred päťdesiatimi rokmi. miesto na prespanie alebo niekto bude mať miesto v stane. Začalo snežiť. Ľudí nikde. Po príchode do parku som zistil, že pri jazere je ubytovňa, Hospedaje El Rincon. Prespať sa dalo za ľudových pesos (4 eurá). Bolo takmer poludnie. Mraky boli nízko a nemali súvislú vrstvu. Vybral som sa na blízky kopec San Sebastian, z vrcholu ktorého je vidieť osem vulkánov, vrátane tých argentínskych. Ako som stúpal, čerstvého snehu pribúdalo. Oblaky sa roztiahli, slniečko svietilo a sneh sa začal topiť. Asi po hodine a pol šliapania som skončil. Počas letných mesiacov by ma od prvej vyhliadky delila polhodina šliapania, avšak bola zima. Chodník prestával byť chodníkom a miestami sa menil na potôčik. Bambusové vetvy pod vrstvou snehu križovali chodník čoraz častejšie. Príroda nádherná, sneh po kolená. Prečo som sa vôbec trepal tak vysoko? pomyslel som si. Ani nie po hodine som bol opäť pri jazere, premočený Päť dní som sa pozeral ku mrakom, päť dní sa mi vulkán schovával. Čerstvý sneh vytváral nádherné prírodné scenérie.

32 32 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Araurie nad zamrznutým jazerom v Národnom parku Huerquehue. do nitky. Topiaci sneh padajúci z bambusových kríkov, ktoré som prekračoval a podliezal, urobil svoje. V chate bola piecka, ktorú domáca Jocelin po chvíľke rozkúrila. Keďže v chate byť sám od štvrtej poobede nie je veľmi zábavné, opýtal som sa, či ju môžem večer navštíviť. O chatu sa starala s manželom. Bývajú so synom Nachitom, prváčikom na základnej škole. Cez týždeň ostávajú u starých rodičov v Pucóne, kam malý chodí do školy a víkendy trávia spolu v parku. Iba jej manžel žije v parku celoročne. Stará sa o ostatné chaty, ktoré tu ľudia majú a prichádzajú iba v lete alebo na víkendy. Keď som sa dozvedel, že som prvý návštevník od apríla, ani veriť sa mi nechcelo. Táto zima je veľmi slabá. Minulý rok o tomto čase sme mali všade viac ako meter snehu a tri týždne sme boli odrezaní od sveta, rozprávala. Ráno sa budím, vonku opäť zamračené, v chate chladno. Ani zo spacáku sa mi nechce vyliezť. Pomaly začínam šliapať jediným vyšliapaným chodníkom ku vodopádom a trom vyššie položeným jazerám. Bolo pod nulou. Vodopády po ceste boli prekrásne. Voda sa valila po skalách dole, veľká masa kvapiek letela vzduchom a pristávala na najbližších kríkoch, kde zamŕzala. Po dvoch hodinách som prišiel k prvému jazeru. Časť bola zahalená v hmle, ktorá sa po chvíli rozplynula. Ocitol som sa v krásnej prírode, nádhernom zasneženom lese, kde slniečko svietilo. V diaľke, na úpätí kopcov, rástli araukárie. A tu, zrazu, som stretol človiečika. Po chvíľke španielčiny sme začali po anglicky. Chantie z Írska. Cestuje už viac ako jeden a pol roka. Cestovala po Južnej Amerike, mesiac pôsobila ako dobrovoľníčka s pumami v Bolívii a na pár mesiacov išla pracovať a cestovať na Nový Zéland, odkiaľ sa vrátila naspäť do Čile. Počas čakania kamaráta v kaviarni v Santiagu čítala knižku, a to sa jej malému batohu stalo osudným. Peniaze, letenky, kreditná karta. Práve čakala tri týždne na emergency passport z Buenos Aires. Ani Čile nemohla opustiť. V Pucóne spala u Lola Brava. Chlapíka, ktorého stretla na autobusovej stanici, keď prišla do mesta. Býva aj so svojím synom a ešte jedným kamarátom. Poskytujú lacné ubytovanie, aby si trošku privyrobili. Cena pesos (5 eur) a dobrý humor. Ako hovorí: Život si treba spríjemňovať a zábava musí byť. Na druhý deň sme sa vybrali do termálnych prameňov Los Pozones. Päť jazierok s horúcou a jedno so studenou vodou. Nič lepšie na oddych si neviem predstaviť. Tak dlho vo vode som nebol už vyše roka. Pri dvoch jazierkach boli aj domčeky, kde sa dali uložiť veci a ísť po schodíkoch do jazierka. Napriek tomu, že v zime sú horúce pramene oveľa lepšie ako v lete, v Pucóne je sezóna najmä v lete. Ľudí bolo veľmi málo. Večer Chantie pokračovala naspäť do Santiaga, ja som stále dúfal, že sa počasie zlepší. August je však najzrážkovejší mesiac v roku a nevyzeralo to dobre. Vrátil som sa do Temuca, kde som ostal u Janiny. Býva s mamou, ktorá si pamätá, ako za mlada počúvala Rádio Praha. Je učiteľkou chémie na miestnej univerzite a doma si destiluje alkohol. Dlho som však nebol. Prvá

33 dobrovoľnícka skúsenosť v Čile bola vzdialená iba pár hodín jazdy autobusom. Život na farme Raul, Sami, Michael, Sebastian a Paz žijú na lazoch pri dedinke Melipeuco už dva roky. Pochádzajú zo Santiaga de Chile a po dlhé roky túžili odísť. Žiť sebestačne, nezávisle a zároveň urobiť revolúciu v dedine. Raul so Sebastianom mali túto myšlienku už od pätnástich. Po škole a pár rokoch práce si splnili sen. Pôvodne ich chcelo ísť viac, ale urobiť životné rozhodnutie nie je jednoduché. Niekoľko mesiacov hľadali pozemok. Stali sa prvými prisťahovalcami po viac ako dvadsiatich piatich rokoch. Pozemok majú obrovský. Tisícky stromov a dnes, po dvoch rokoch, malá drevená chalúpka s podkrovím a ohňom uprostred. Priamo pri ohni býva Sebastian, gordito, tučko, alebo guaton, brušisko, ako ho domáci volajú. V podkroví je miesto pre návštevníkov, pre ktorých majú aj množstvo stanov. Sami a Paz bývajú v prívese a Raul s Michaelom vo vlastných stanoch. Keď som sa rozprával so Samim o tom, ako sa zrodil ich nápad, začal sa dlhý príbeh. Ako mladý bol skautom. Pred ukončením školy ho vietor odvial do kibucu v Izraeli a vyše roka cestoval okolo sveta. Pracoval na banánovej plantáži v dvoch komunitách. V každej tri mesiace. Síce to bola jedna z najťažších prác, ale vedel, že tam budú rovnako pozitívne motivovaní ľudia ako on. Čo je to kibuc? V Izraeli, pravdepodobne ako v jedinom štáte kde sa vyskytujú, sú komunity ľudí, ktorí spoločne pracujú, žijú a majú všetko spoločné. Fungujú už vyše sto rokov. Podľa Samiho vznikli ako rebelizmus voči spoločnosti, ktorá sa koncom 19. storočia menila z dôb kráľovstiev na dobu republík, predstaviteľov ktorých si volí sám národ. Kibuc je rozdelený na tri asociácie. Ľavicovú, ktorú navštívil (bol v Artzi), pravicovú a náboženskú, ktoré sú dosť extrémne. Keď prišiel, stretol sa s Raulom a Michaelom. Aj keď ich predtým poznal z videnia, netušil, že ich stretne. Michaelov otec bol Izraelčan. Keď mal Michael dva roky, odišli do Čile. V mladosti sa zdal Michael kamarátom zo Santiaga stále bledý ako také vajce a táto prezývka mu dodnes ostala. Volajú ho huevo. Avšak Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 33 v Melipeucu majú sliepky tmavé vajcia a tak sme sa na jeho prezývke dobre zabavili. V Santiagu vytvorili kultúrne centrum. Teraz žijú pätnásť kilometrov od Melipeuca a snažia sa zoznámiť a pomôcť dedinčanom. Väčšina ľudí tu žije zo štátnej podpory. Veľa práce tu nie je. Keď prišli, veľa ľudí sa prichádzalo pýtať na prácu. Nejaký čas trvalo, kým ľudia pochopili, že všetko chcú dosiahnuť sami. Sami rozprával, ako prišiel päťdesiatročný dedinčan, zložil klobúk a začal s pozdravením Don Samuel. Až po prvej zime v jednoduchej drevenej chalúpke a stanoch domáci pochopili, že to myslia vážne. Rozdiel medzi ľuďmi z dediny a mesta je obrovský. S radosťou osievajúci Sebastian.

34 34 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Ramon starší sleduje syna pracujúceho na traktore. Srdeční domáci Časť dedinčanov sú Mapuche, pôvodní obyvatelia. V minulosti boli diskriminovaní, dnes dostávajú štátnu podporu. Aj keď dvaja susedia žijú v rovnakých podmienkach, jedna rodina dnes dostane viac pre svoj pôvod. História a konflikty hovoria svoje. Knižky sú jedna vec, počuť príbehy od domáceho vec druhá. V minulosti španielsky kolonizátori prichádzajúci zo severu obsadili územie po rieku Bio Bio (trochu severnejšie) a ostrov Chiloé (južnejšie). Na územia kmeňov Mapuche sa nedostali. Po oslobodení a vzniku Čile boli kmene Mapuche stále na svojom území. Až jedného dňa prišli čílske vojská a začali im brať územie pre neskorší predaj domácim a zahraničným investorom. Mapuche boli vytlačení na menej ako päť percent svojho pôvodného územia. Pôdu zaberali rôznymi spôsobmi. Či už v dávnej minulosti vojskom a násilným presunom, alebo v posledných rokoch predajom pozemkov, keď napríklad domácich opili, tí niečo na papier naškrabali a nový majiteľ postavil plot. Domáci nevedeli čítať a písať, nepoznali svoje práva. Keď zavolali políciu, pozemok mal vlastníka a konflikty sa vyostrovali. Prebiehalo to počas celého 20. storočia až do roku 1989, keď vláda po diktatúre Pinocheta ustanovila rôzne podporné programy a granty, ktoré im nielenže pomáhajú, ale ich aj nepriamo potláčajú proti vzburám a umlčujú. Ak totiž protestujú a robia problémy, žiadne peniaze nedostanú. V celom údolí Melipeuca žijú ľudia pôvodom Mapuche na úpätí kopcov. Žijú na ťažko dostupných miestach, kam boli vytlačení. Dnes sú jednými z najchudobnejších obyvateľov Čile. Keď bol Sami študentom archeológie, zvolil si predmet o kultúre ľudí kmeňu Mapuche. Je to úplne iný rozmer a vzťah o nich študovať a teraz ich mať za kamarátov a susedov, povedal. Ľudia pôvodom Mapuche majú každých niekoľko rokov veľké stretnutie všetkých kmeňov z okolia. Všetci nosia tradičné oblečenie, rozprávajú svojim jazykom a nechýba množstvo jedla. Tieto slávnosti sú uzavreté a nie sú pre verejnosť. Bývame tu už dva roky, máme výborné vzťahy so susedmi, a tak nás minulé leto na jednu malú oslavu pozvali, rozprával Sami. Samého ho prekvapila existencia slávností a najmä formát, v akom stále sú. Myslel si, že tieto oslavy dávno zanikli, na škole sa o nich rozprávalo ako keby už ani neboli. Idea sebestačnosti Momentálne majú okrem drevenej chalúpky základy pre nový spoločný dom, prístrešok pre drevo a náradie, sprchu s bojlerom, ako aj ďalší prístrešok na pílenie dreva. V záhrade majú základnú zeleninu, skleník s mätou, šalátom, reďkovkou a ďalšími druhmi zeleniny. Chovajú sliepky, jedno veľké a štyri malé prasiatka. Jedno im zabila líška. Prichytili ju však pri čine, líška prasiatko nechala a tak mali hostinu. Keďže prasiatka majú tmavšie, čo sa domácim páči, jedno vymenili za svetlejšie, o ktorom Sami hovorí, že je najinteligentnejšie. Počas pobytu som pomáhal so stavbou plota a prípravou a osievaním poľa, kde vyrastie obilie pre zvieratá. V budúcnosti by ich chceli mať viac, no všetko má svoj čas. Doposiaľ takmer všetko nakupujú. Žijú z toho, čo si zarobili predtým. Je pre nich veľmi dôležité, aby sa na všetkom dohodli a aby si dôverovali. Po skúsenostiach, ktoré im život priniesol, sa zhodli, že chcú žiť na tomto mieste a robia všetko pre to. Miesto nie je ďaleko od civilizácie. Autom do dediny štvrťhodiny a do Temuca hodinku. Tam Paz navštevuje miestnu univerzitu. Potraviny a bežné veci sú v Melipeucu oveľa drahšie. Rozbiehajú program, na základe ktorého by sa chceli s domácimi dohodnúť, že oni pôjdu autom a kúpia na mesiac pre všetkých. Avšak zohnať peniaze na celý mesiac robí mnohým ľudom problémy. Žatvu má pre dedinčanov na starosti Ramon. Nemá však stroj, ktorý sa pripevňuje za traktor. Doposiaľ ho ľudia prenajímali z Temuca. Platí sa v naturáliách.

35 Vulkán Llaima niekoľko dní chŕlil dym. Raz v noci mal malú erupciu a keď sme sa zobudili, špička bola čierna, pokrytá zaschnutou lávou. Päť a pol percenta pre Ramona za prácu, päť a pol percenta pre prenajímateľa. Ten má obilie bez práce, a tak sa snažia rozbehnúť kampaň, aby domáci urobili zbierku. Oni doplatia zvyšok a kúpia spoločný stroj pre všetkých. Po splatení doloženej čiastky v naturáliách sa bude platiť iba Ramonovi za prácu alebo sa môže urobiť fond, z ktorého by sa kupovali ďalšie stroje pre všetkých. Nielen oni, ale aj Ramon je tým nadšený. Revolúciu rozbiehajú aj v politickej rovine na lokálnej úrovni, ale sami aktívny byť nechcú. Vzhľadom na prípravu veľkého projektu na priemyselné využitie vodných tokov a chov lososov, ktorý poškodí životné prostredie, rozprúdili diskusiu o tom, čo je dobré a čo zlé a aby ľudia vyjadrili svoj názor. Keď zistili, že deti v tretej triede stále nevedia písať, čítať a násobiť, keďže úlohy za nich z nepochopiteľných dôvodov píšu rodičia, cez víkendy počas prvého roka Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 35 pomáhali miestnym deťom s učením. Druhý rok budovali miestnu knižnicu, kam priniesli knižky. Vzťahy s domácimi a susedmi majú výborné. Ich nápomocnosť a skromnosť presiahla všetky očakávania. Všetci si navzájom pomáhajú. Keď sem prišli bývať, veľa o bežnom dedinskom živote nevedeli. Počas víkendu sme pomáhali pri organizovaní dedinskej zábavy. Už len pár kovbojov a cítil by som sa ako vo westerne. Miesto ho silne pripomínalo. Stretnutie bolo organizované dedinčanmi na urobenie zbierky pre miestny klub. Pripravovali sme ručne robené empanády a veru, bola to veľká zábava. Ďalší deň bola nedeľa. Na obed sme išli ku Ramonovi, susedovi s traktorom. Michaelova priateľka mala narodeniny a prišla na víkend. Malé pečené prasiatko a výborná torta od Michaela na záver. Však kto by nechcel dostať tortu od priateľa, ktorý sa živí ako kuchár? Počas necelých dvoch týždňov som spoznal srdečných ľudí, nadobudol výbornú skúsenosť a vyskúšal si iný spôsob života. Niečo mi hovorí, že aj navštíviť kibuc v Izraeli na pár mesiacov, by bola skúsenosť na celý život. Všetko funguje na práci pre komunitu. Peniaze nehrajú úlohu. Sú ľudia, čo nemajú čas a chcú peniaze a tí, čo majú čas a nikam sa neponáhľajú, povedal Raul pri mojom príchode. Aj Sami spomenul, že keď dostali mail od Slováka, čo nechce platiť za hostel, ale spoznať kultúru a ľudí, povedali si: Jasné. Raul, vyštudovaný architekt, si zaspomínal na dobu, keď mal dvadsať rokov a išiel cestovať po Európe. Navštívil aj Slovensko. Na Bratislavu a Nové Mesto nad Váhom, Pripravovanie a plnenie cesta na empanády počas dedinskej zábavy. Malé čílske vlajky povešané na podperách dotvárali atmosféru.

36 36 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Katalina, dcéra Ramona a Rosy. odkiaľ pochádza jeho babka a kde prespával u rodiny jej známych, spomínal s neuveriteľnými zážitkami: Prišiel som vo veľmi výnimočnej dobe, dva mesiace po revolúcii v roku Sledoval som, ako ľudia reagovali, všetko sa menilo a ako keby ľudia slobodu iba spoznávali. Ľudia nevedeli čo robiť. Doba a zážitok na celý život. Ľudia v dedine sú milí a srdeční. Ramon a Rosa majú dcéru a syna. Syn pracuje sto kilometrov od domova. Domov chodí iba na víkendy. Ramon, jeho traja bratia i otec sú všetci veľkej postavy so širokými ramenami a aspoň metrákom váhy. Ramon nemá stabilnú prácu. Jeho bratia a sused René pracujú v miestom kameňolome a pripravujú kamene pre podlahu. Ramon a Rosa sú akoby našimi rodičmi, povedal Sami. Navštevujú sa takmer každý deň. Pomáhajú si ako sa dá a aj keď nemajú veľa, aj o to málo čo majú, sa s radosťou podelia. Jedného dňa, keď už pár dní stále pršalo, sme išli so Samim k Ramonovi na raňajky. Išli na schôdzu susedov, kde diskutovali o minulotýždňovej zábave. Keďže napriek veľkému úsiliu a práci bol zisk iba symbolický, viacerí hovorili o neúspechu. Síce to nebolo najlepšie, no náklady sa pokryli. Najdôležitejšie je, že ľudia sa zabavili a boli spolu, odpovedal im Sami. Keď sme sa po schôdzi stretli doma, po pár hodinách sme opäť išli k Ramonovi, ktorý nás pozval na obed. Výborné empanády. Ostali sme až do tmy. Ľudí ako Ramon a Rosa človek bežne nestretne. Tieto dni sme ostali v chalúpke so Samim sami. Ostatní išli do domčeka v Melipeucu. Normálne ľudia na dedine veľa mäsa nejedia. Na ich pomery je drahé. Ak už, tak jedia vlastné. A to už je potom riadna hostina. V zime pečené prasiatko, v lete ovečky. Počas návštevy sa zastavil jeden domáci. Pracuje päťdesiat dní v kuse a potom má šesť dní voľna. Nečudo, že sa potácal a aj zo stoličky raz spadol. O rok to tu bude úplne iné. Chcú postaviť domček. Už nebudú bývať v provizórnej chalúpke s ohňom uprostred a v stanoch, ale každý bude mať vlastnú izbu. Zmena to bude obrovská. Miesto a spôsob života ponúka človeku úplne nový pohľad na svet. Aj Raul povedal: Ľudia si požičiavajú od banky a pracujú 20 rokov len na to, aby bývali a splatili byt. Ja tu za jeden-dva roky postavím dom vlastnými rukami a som považovaný za šialeného. Život na dedine je pokojnejší a bohatší na duchu. Človek je sám sebe pánom a aj keď sú vzhľadom na počasie dobré aj zlé časy, je vidno oveľa väčšiu pokoru a skromnosť. Ostal som na Samiho narodeniny. Posledný augustový deň oslavoval 32 rokov. Tak, ako po celý týždeň, aj v tento deň pršalo. Nič to neubralo na krásnom popoludní, keď prišli kamaráti z Melipeuca, Ramon s rodinou a aj sused René. Otvoril balíky od rodičov plné svetrov, ponožiek a množstva teplého oblečenia. Takmer každý deň bol niekto na návšteve. Počas osláv tu bola aj rodina Miriam so štyrmi deťmi. Aj keď vedela, že som zo Slovenska, prekvapene sa opýtala: To si išiel takú dlhú cestu na toto miesto? Niekoľko dní iba pršalo a pršalo. Viac sme sedeli, jedli a rozprávali ako niečo robili. Predpoveď neveštila nič dobré. Rozhodol som sa pre odchod dúfajúc, že po ceste späť na sever, o pár mesiacov, sa vrátim a pomôžem im so stavbou nového domčeka. Návrat do civilizácie Cesta do Valdívie nebola ľahká. Nielen v zmysle opúšťania ľudí na tej správnej vlne, muy buena onda, ale boli aj záplavy. Celý týždeň pršalo a poslednú noc najviac. Autobus zvolil náhradnú trasu a na dlhých úsekoch bolo vidieť domy 20 až 30 centimetrov pod vodou. Rieky rozvodnené, polia zatopené. Na niektorých miestach bolo toľko vody, že sme si pre istotu museli zobrať batohy k sedadlám. Vo Valdívii panovalo pekné počasie. Po týždni bolo nádherné vidieť slnko. Stretol som Nicolasa, ktorý študuje na veterinárnej fakulte. Večer sme išli do mesta. Bolo zábavné počuť, že si jeho kamaráti mysleli, že som

37 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 37 Na kajaku s Dennisom vulkány Osorno a Calbuco v pozadí. domáci a študujem archeológiu. Mal som síce dlhé vlasy a tri týždne som sa neholil, no toto som nečakal. Príjemným výletom bola pevnosť Niebla, iba pár kilometrov od Valdívie po prúde rieky. Spolu s ďalšími pevnosťami, ktoré sú na druhom brehu a na ostrove v strede rieky, dokonale strážia prístup po vode do mesta. Mali to dobre vymyslené. Najpríjemnejšie ma na Valdívii prekvapilo množstvo zelene a krásne lesy v okolí, ako aj neďaleko centra. Botanická záhrada dodáva univerzitnému areálu s vyše desiatkou fakúlt príjemnú atmosféru. Zatiaľ najkrajšie mesto v Čile, ktoré som navštívil. Pritom práve Valdívia je mestom, v ktorom bolo dňa zaznamenané najväčšie zemetrasenie v histórii o sile 9,5 na stupnici uvoľnenia energie v jeho momente. Domy sa lámali, vlny mora sa zodvihli do výšky vyše dvadsiatich metrov a prehnali sa takou rýchlosťou a silou celým oceánom, že až v Japonsku, na Hawaii, Novom Zélande a na Filipínach dosahovali výšku desiatich metrov. Celé čílske pobrežie bolo v ohrození. Andres v nemocnici. Na výlete z Calbuca (dedinka vpravo na pobreží) na ostrov Puluqui. Neďaleký vulkán o dva dni explodoval. Mesto bolo úplne zničené. Iba pár domov ostalo do dnešných čias. S kajakom na oceáne Andresa v Calbucu som stihol navštíviť pred jeho dovolenkou na Kube. Na svojej tretej návšteve tu bol aj Dennis z Nemecka, s ktorým som išiel do Melipeuca. Je to ako jeho druhý domov. Oveľa krajší ako Santiago, v ktorom bol na polročnej praxi. Tento malý ostrov, žijúci najmä rybolovom, je vďaka mostu spojený s celou krajinou. Počas troch slnečných dní sme mali o zábavu postarané. Andres si po siedmich rokoch štúdia medicíny robí päťročnú prax. Chýbali mu už iba dva roky a ako hovorí, Calbuco bolo jednou z možností, kam ísť. Bolo tu veľa mladých lekárov ako on. Po praxi ho čakajú ešte tri roky špecializácie. Pracuje ako všeobecný lekár. Okrem 24 hodinovej pohotovosti raz do týždňa, navštevuje neďaleké mestečká a ostrovy, kde lekárov nemajú. Na ostrov Isla Puluqui sme išli aj s jeho kolegyňou Andreou. Vystúpili sme na poslednej zastávke v oblasti Machil, kam jeden z doktorov išiel ordinovať. Počas prechádzky na druhú stranu ostrova bolo vidno, že ľudia sa živia takmer výlučne rybolovom, pestovaním zeleniny a chovaním zvierat. Nekončiace končiare sa vypínali nad morom. Vulkány Osorno a Calbuco po ľavej strane boli od výšky okolo metrov pokryté snehom. Ďalší deň sme s Dennisom vyskúšali, aké je to jazdiť na kajaku v zálive. Navštívili sme malý ostrovček Helvecia, na ktorom je krásny les a jeden dom. Ľudia v ňom nežijú celoročne, ale chodia do dediny a do Santiaga. Chovajú zvieratká, ktoré si tu voľne pobehujú. Somárikov, sliepky a aj jednu dovezenú lamu. Keď sme s Dennisom prichádzali späť z výletu, boli sme riadnou atrakciou pre domácich. Turistov tu človek

38 38 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii je slobodných. Najmä tí z ostrovov. Žijú osamote a chodia vyhľadávať spoločnosť do mesta. A tak v posledných rokoch pribúda v Calbucu obyvateliek čiernej pleti, ktoré si rybári stále viac a viac obľúbili. Veľký Roro Na ostrovček Helvecia si domáci priviezli lamu, ktorá by slanú vodu ani len nemala vidieť, nieto sa v nej kúpať. Vulkán Osorno v pozadí. tak ľahko nestretne. Nebyť Andresa, ani mňa by tu nebolo. Počas sviatkov Dňa nezávislosti sa chystal na dovolenku, a tak sme to išli osláviť trošku v predstihu. Prišli kolegovia, známy, bolo tradičné asado grilované hovädzie, mariscos mušle, empanadas plnené taštičky mäsom alebo rybou a aj pollo kuriatko. Všetci prišli oblečení v tradičnom odeve a po večeri zatancovali miestny tanec cuecu. Po tom, ako som bol na jednej hodine v Curicu, bola radosť sa pozerať, ako dobre im to ide. Jedného večera sme zavítali aj do miestnej nemocnice. Počas Andresovej pohotovosti sme si išli pozrieť film. A to pri ňom ešte aj zaspal. Dobre, že sa nikomu nič nestalo. Aj keď to by ho zobudili Pred odchodom sme sa zastavili u Claudia, Andresovho kamaráta. Ukázal nám fungovanie farmy, kde rastú mušle. Najprv sa prúdom vody v špeciálne upravenej nádobe nahrnú semiačka do vopred pripravenej tenkej siete v tvare tuby, ktorú neskôr zavesia v mori na pripravené miesto. O trištvrte roka až rok zbierajú veľké mušle, ktoré zo siete vyrastajú. Existuje viacero druhov mušlí a od toho závisí ich dĺžka pobytu vo vode. Fariem je tu neúrekom a nájsť schopných pracovníkov nie je pre Claudia jednoduché. Dokonca aj nás by zamestnal, ak by sme mali záujem. Osem hodín denne, pesos (7 euro). Dennisa to zaujalo, no keďže o necelý mesiac odchádza domov, možno inokedy. Pravda, skúsenosť to môže byť dobrá. Na druhú stranu, robiť v zime monotónnu prácu bez príliš veľkého využitia neskôr v živote, mi príliš veľa zmyslu nedávalo. V okolí Calbuca a ostrova Chiloé je veľmi silný príliv a odliv. Rozdiel je až šesť metrov! Na juhu Čile v Punta Arenas je to iba pol metra. To však rybárov príliš netrápi. Slušne zarábajú, celé dni sú na mori a veľa z nich Región a samotné mesto Puerto Montt je asi najrozvíjajúcejším sa regiónom v poslednej dobe. To všetko vďaka chovu lososov, v exporte ktorého vraj Čile predbehlo už aj Nórsko a je prvé na svete. Prednedávnom vraj mali nejaký vírus a v niektorých oblastiach bola úmrtnosť 90 percent. Pred pár rokmi si to pre zmenu nevypočítali a chovali až príliš veľa lososov. Ich cena tak klesla, že sa im predaj neoplatil. Teraz sú už asi Andres a Andrea v tradičných krojoch. Vysoké kožené čižmy, šedé sako s bielymi prúžkami a béžovo-červené pončo prehodené cez ramená.

39 na všetko pripravení. Losos a jeho chov je pre miestnych ľudí živobytím. Pre vodu a ostatné morské plody je však kvôli krmivám veľmi škodlivý. Prespať sme mali u Rora, ktorého sme išli navštíviť na loď. Po troch mesiacoch dovolenky má zrekonštruovať jednu loď, ktorá bola na mori 15 rokov. Po tejto práci má ďalšie mesiace voľno. Vie ako na to. Za 25 dní práce nonstop dostane dolárov, z čoho dá trom robotníkom, ktorí mu pomáhajú a ostatné mu ostane. Avšak počas našej návštevy sme boli tiež pri tom, ako po týždni skončil. Majiteľ lode nechcel platiť. Aj to je Čile. Bývanie bolo zaujímavé. Tak ako Roro. Keďže nebýva v Puerte Montt stabilne, je to pre neho skôr miesto, kde môže prespať. Počas prvých nocí pracoval a ostával na lodi. Neskôr sme boli všetci v jednej izbičke tri krát tri metre, kresby po stenách, neporiadok alebo ináč povedané a ako má na dverách izby napísané Rat Pack Headquarters. Miesto, na aké sa človek tak ľahko nedostane. Roro je veľmi zaujímavý chlapík. Pred rokom sa niečo stalo. Bol som v Národnom parku Alerce Andino a predo mnou bol trojtisícročný strom. Videl som, že je tu už tritisíc rokov a stále rastie, povedal. Zmenil mu pohľad na svet, na život, nasledoval rozvod a stal sa umelcom. Samozrejme, nie všetko bolo také ľahké a kto vie čo všetko je na tom pravdy, no mali sme veľmi príjemný rozhovor. Ukázal nám aj jednu kresbu v zošite. Opýtal sa nás, či sme šťastní a položil nám otázku: Kedy je Tvoj najlepší čas života?" Kedy je Tvoj? Kresbou bol strom. Vetvy naľavo zobrazovali minulosť, napravo budúcnosť a strom bol pestrofarebný ako život. A práve ten, tu a teraz, v tomto momente si treba užívať, pretože Tvoj najlepší čas je teraz! Netreba myslieť na minulosť či budúcnosť, zaťažovať sa rôznymi myšlienkami, no treba žiť, povedal Roro. Myšlienka, ktorá je v rušnom svete často neviditeľná. Ľudia tu žijú viac srdcom, nikam sa neponáhľajú, nestresujú, viac život žijú a veľmi o ňom nepremýšľajú. Zato v Európe sa oveľa viac používa hlava, dodal Dennis. Tiež cítim, že niekedy premýšľam príliš veľa a trápim sa vecami, ktoré sa síce dejú, ale nedajú sa ovplyvniť. Už vyše roka cítim, že by som sa mohol trošku upokojiť a spomaliť tempo, zrelaxovať, nepremýšľať nad nezmyslami, ale užívať život a robiť to, čo srdce hovorí. Ľudia v Južnej Amerike žijú presne tak. Čo bude zajtra, bude. Keď sa im Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 39 niečo nechce, tak to počká. Proste pohoda. Život je oveľa pokojnejší, aspoň čo sa Čile a Uruguaja týka. Noví ľudia a priateľstvá, ktoré vznikli počas cesty sú úplne odlišné a rozhovory oveľa plnšie, iného charakteru ako takmer pred dva a pol rokmi, keď som bol naposledy stabilne doma. Cestovanie, spoznávanie nových ľudí, kultúr a spôsobov života formuje človeka, jeho myslenie a pohľad na svet. Občas rozmýšľam: Čo tu sakra robím? Prečo nie som v Uruguaji? Stretol som sa aj s Josem, ktorý spomínal, aké boli Puerto Montt a Puerto Varas pred dvadsiatimi rokmi malé mestečká. Bez služieb, nekvalitné školstvo a všetci mladí išli pracovať do Santiaga. Teraz, vďaka lososom, prekvitá všetko. Stavajú nové hotely, kasína a aj získať dobré zamestnanie je oveľa ľahšie. Pracuje ako učiteľ angličtiny na dvoch univerzitách a dáva aj súkromné hodiny. Veľa času teda nemá. Jedine nedeľné popoludnie, kedy sme sa aj stretli. Pred niekoľkými rokmi mal možnosť ísť pracovať do zahraničia. Jeho mama ťažko ochorela, sestra pracuje v inom meste. Rozhodol sa ostať. Rodina je tu oveľa dôležitejšia ako práca. Späť do prírody Národný park Vicente Perez Rosales je miestom, kam ma Dennis nalanáril a som mu za to nesmierne vďačný! Niežeby sa mi tam nechcelo, práve naopak. Iba predpoveď hlásila dážď od nasledujúceho poobedia. Našťastie bolo iba zamračené. Ako sme prišli do Petrohue, ktoré sa nachádza priamo v parku a z ktorého idú turistické lode až ku hraniciam Argentíny, stretli sme jedného staršieho Američana z Kalifornie. Prišiel iba Skákajúc v sopečnom jazyku, širokom a hlbokom niekoľko metrov, ktorý tu zanechala láva z poslednej erupcie pred mnohými rokmi.

40 40 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii na otočku a povedal nám o možnosti ísť malou lodičkou malú okružnú jazdu. Jazero nádherné, vulkán v hmle a oblakoch, ktoré ešte zväčšovali našu túžbu ho vidieť. Na krátky čas sme zazreli kúsok juhozápadnej strany pokrytej prašanom. Nádherný to pocit. Zimné obdobie má niekoľko výhod a potvrdili to aj vodopády, ktoré sú šesť Vulkán Osorno kilometrov po ceste späť. Mali oveľa viac vody, čo im pridalo krásne čaro. Voda sa rútila obrovskou rýchlosťou pomedzi veľké kamene. Množstvo malých vodopádov ústilo do jedného kotla, odkiaľ nabrali spád k ďalšiemu. Prvú noc som stanoval v opustenom kempe patriacemu národnému parku, ktorý má v lete nehorázne ceny. Dennis zvolil pohodlie hospedaje, rodinnej ubytovne. Predsa, príroda je príroda a treba žiť s ňou. Takmer celú noc pršalo. V noci zvykne pršať a cez deň je pekne, bez zrážok, povedal nám ráno domáci. Mal pravdu. Hory tu majú pekné zvyky. Vybrali sme sa chodníkom, ktorý išiel z Petrohue pri jazere severným smerom. Pomalé stúpanie pri jazere, prastaré sopečné jazyky a sopečné dráhy, na ktoré bola radosť sa pozerať a po nich kráčať. Niektoré korytá boli aj dvadsať metrov široké a päť metrov hlboké. Vo vyššej polohe sme videli miesto so značnou eróziou, ktorá, ako sme neskôr zistili, vytvorila roklinu s dvoma vodopádmi, ktoré miestny potôčik prekonáva pri ceste do jazera. Chodník stúpal stále vyššie a vyššie. Obišli sme asi štvrtinu vulkánu a prechádzali sme sa po prvých stopách snehu. Už sme veľakrát mysleli, že o chvíľu budeme vychutnávať pohľad na druhé údolie, ale stúpanie nekončilo. Čas ubiehal a tak sme sa pomaly začali vracať. V tento deň som pre zmenu ja ukecal Dennisa, aby ostal ešte o deň dlhšie. Bolo zábavné chodiť stále okolo konečnej stanice autobusov a prístavu, kde päť domácich stále postáva a loví turistov s pocitom, že nás tu snáď už všetci poznajú a vedia, že kempujeme. Ostať sa oplatilo. Ráno o siedmej, keď som vybuntošil Dennisa zo spacáku sa nám ukázal vulkán Osorno v plnej kráse. Prvý autobus sme zmeškali, ďalší nešiel. Až okolo jedenástej sme sa dostali do Ensanady. Po vystúpení z autobusu sme videli nastúpených školákov s hudobnými nástrojmi pri ceste. Policajná hliadka bola pripravená a tak som zisťoval, čo sa deje. O pár minút nám kývala čílska prezidentka. Išla sa pozrieť na vulkán Osorno. Auto spomalilo, školáci hrali na hudobné nástroje, sprievod áut bol nekončiaci. Najväčšie jazero krajiny, výhľad na majestátny vulkán, ktorý sa každú chvíľu odkrýval a zakrýval za nesúvislou vrstvou mrakov, ako aj prechádzanie sa bosými nohami po pláži, sú dnes už iba krásnou spomienkou. Navštívili sme aj neďalekú Lagunu Verde. Jeden a pol kilometrový chodník nás previedol úžasnou flórou. Bujná príroda plná energie a života, krásna svieža zelená farba rastlín a stromov. Záliv s vodou sfarbenou dozelena, akú som doposiaľ nevidel. Krásne miesto. Po návrate do Puerta Montt som pobehoval mestom krížom-krážom. Ráno som odchádzal do Národného parku Alerce Andino s novým stanom a kempingovou súpravou. Do parku vedú dve cesty. Severnejšia cez dedinku Correntoso, ktorá má po severnej strane vulkán Calbuco a južnejšia cez dedinu Lenca, z ktorej sa dá neskôr pokračovať do ďalšieho parku. Z obidvoch dedín by to malo byť osem kilometrov do parku a oba vstupy majú 9,5 kilometrovú túru s dvoma jazerami. Severnejšia strana ma zaujala viac, no informácie o autobusoch, ktoré mi dali deň predtým boli na leto, a tak som išiel z južnej strany. Prvé kilometre po Carretere Austral boli nádherné. Teda ako sa to vezme. Malé dedinky, krásne hory a pobrežie spojené od Puerta Montt až po Villu O'Higgins. Cesta dlhá vyše kilometrov, pár trajektov a takmer všetko prašná cesta. Popri ceste do parku žijú ľudia v chalúpkach, pestujú zeleninu a chovajú zvieratká. Tí, čo nerobia ani jedno, ani druhé a ani rybolov, väčšinou chodia pracovať do Puerta Montt. Pri vstupe do parku je tabuľa s mapou, ktorá spája celý park. Stredná časť je vraj už niekoľko rokov zatvorená pre strmé stúpanie, veľké množstvo úrazov

41 a nedostupnosť poskytnutia prvej pomoci po ceste, iba helikoptérou. Keď ide človek do parku, patrilo by sa ohlásiť. Normálne ma myklo, keď sa zrazu v búdke, okolo ktorej som išiel druhýkrát, zobudil strážca parku. Veľmi mu do reči nebolo. Stanovanie je v zime v parku zakázané. Kúsok nižšie pri rieke je súkromný kemping. Tam sa môžeš zložiť, povedal. Boli len dve hodiny poobede a chcel som to ešte potiahnuť, no nakoniec bolo lepšie sa pripraviť na prvú noc v stane. Tá bola chladná a steny stanu smerom ku rieke mali námrazu. Ráno bolo slnečné. Vybral som sa na túru. Očarila ma najmä posledná časť, od prvej Laguny Chaiquenes po Lagunu Triangulo, ktorá bola obzvlášť krásna. Potôčik mal viac vody ako obvykle. Všetko sa začalo preskakovaním po vetvičkách a koreňoch stromov. Bujná príroda, krásne sviežozelené farby, množstvo húštiny a machu, uzučký chodník a jazero na konci. Stromy vynárajúce sa spod hladiny boli mladé, svieže, plné života. Voda priezračne čistá, vrcholky kopcov všade vôkol. Bolo vidno úsek, kde sa dalo prejsť do druhej doliny, odkiaľ je to len pár kilometrov na koniec druhého chodníka. Svah bol veľmi strmý a hneď mi bolo jasné, prečo chodník zrušili. Po ceste hore som videl vodopád a jeden veľký alerce. Večne zelený strom, po ktorom je tento park pomenovaný. V parku je ich niekoľko, čo majú dva až tritisíc rokov. Strom, ktorý spomínal Roro. Ten jeho je v severnej časti parku. Majestátny pohľad. Kmeň má vysoký. Veľmi vysoký. Vetvy začínajú až vo veľkej výške. Celá túra aj s návratom trvala iba šesť hodín. Potom, ako som si od strážcu parku zobral svoje slivky, vydal som sa na cestu dole. Po chvíľke ma zobrala na vlečku dodávka plná dreva. Odviezli ma ešte o kúsok ďalej, k odbočke na hlavnej ceste. Zvrchu nákladného auta som mal výnimočný pohľad na prašnú cestu, pár domčekov, more a kopce po stranách. Ďalší stop ma zobral až ku trajektu cez fjord, ktorý premáva zadarmo. Na druhej strane som počkal na autobus do Hornopirénu, v ten deň posledný. Päťdesiat kilometrov a vyše dve hodiny cesty. Každého odvezie až ku dverám domu. Bola tma a rozmýšľal som, kam ísť. Keď som ako posledný ostal v autobuse a pýtali sa ma, nemal som tušenia. Pomocník šoféra spomenul lacnú hospedaje za dobrú cenu blízko námestia. Išiel som sa popýtať. Štyritisíc pesos (5 eur), horúca sprcha takmer po týždni, keďže Rorovi došiel plyn, posteľ a vysušenie Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 41 Jazero, nikde ani človiečika, Národný park Hornopirén. mokrých topánok prišli vhod. Aké to bolo prekvapenie, keď radca o dvadsať minút tiež prišiel. On tu totiž býval. V zajatí pumy Je septembrové sobotné ráno, kalendárne koniec zimy. Len s ťažkosťami získavam informácie o turistických chodníkoch. Začínam šliapať do Národného parku Hornopirén. Nad mestom sa vypína sopka rovnakého mena. Meria vyše metrov a jej vrchol pokrýva sneh. Inštrukcie od dvoch domácich som mal jednoduché: Treba ísť stále rovno 10 až 18 kilometrov, 5 až 7 hodín ku bránam parku. Z dediny som stopol auto na dva kilometre. Míňali sme tabuľu. Ostávalo 12 kilometrov. Po menej ako hodine šliapania ma dobehol Juan. Predbehol ma v meste ešte predtým, ako som stopol auto. Momentálne je na vojenskej službe. Išiel viac behom ako krokom, no pri mne spomalil. Išiel navštíviť svojho Juan a jeho rodina. Ľudia, ktorí mi dali strechu nad hlavou v noci, počas ktorej psy brechali a puma sa neďaleko prechádzala.

42 42 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Prípravy školákov na oslavy Dňa nezávislosti v dedinke Hornopirén. otca, ktorý pracuje na farme. Už vyše mesiaca ho nevidel. Dali sme sa do reči. Rozprával o okolí, ako aj o ľadovci, ktorý je vzdialený iba hodinu a pol od jazera v parku. Predstavil mi otca i súrodencov. Veľmi milé stretnutie. Jeho brat Jaime, budúci sprievodca, išiel akurát s kamarátom na ryby a ukázali mi kúsok cesty ku hlavnému stúpaniu. Vyššie v údolí žije už iba jedna rodina, no normálne je tu Juan starší cez týždeň sám. Preskakovali sme množstvo potôčikov, išli rôznymi chodníkmi a až neskôr som si uvedomil, že cesta pre autá sa končí pri ich dome. Sú to ešte také štyri hodiny do kopca, povedali. Bolo čo robiť. Spomenuli taktiež pumu. Na rozdiel od predchádzajúceho parku mi povedali, že je nebezpečná. Chodník je značený a strážca parku by tam mal byť každý deň. Stúpanie začalo prudko po veľkých balvanoch. Spletitá sieť chodníkov, ktoré sa stále spájali a rozpájali v hustom lese neponúkala veľa možností na eventuálne stanovanie. Ako som stúpal vyššie, objavil sa prvý sneh a v ňom stopy, ktoré viedli až k jazeru a stanici parku. Až neskôr som si začal uvedomovať nebezpečenstvo pumy, po španielsky leon, ako aj to, že v stopách sa začali objavovať listy stromov. Bolo mi čoraz jasnejšie, že hore nikoho niet. Návrat dole medzi ľudí sa dal ešte stíhať. Stanovil som si, že najneskôr o štvrtej sa rozhodnem, či pôjdem ďalej, alebo sa vrátim. Všade bolo 30 centimetrov stvrdnutého snehu a stanovanie nereálne. Dvadsať minút pred štvrtou som prišiel na miesto. Nádherné jazero obklopené zasneženými strmými svahmi hôr, les pokrytý snehom a chata národného parku, v ktorej nikto nebol. Bol na nej iba papier s oznamom: Strážca tu býva v januári a februári. Nechápal som, prečo mi v Puerte Montt dávali mapku parku s tým, že tam môžem ísť. Našťastie tu bola jedna malá chatka, ktorej brána sa dala podliezť a stala sa mojim domovom. V strede bolo ohnisko, pár hrncov a trošku dreva. Ešte som sa prešiel pár minút pri jazere, okolo miest na stanovanie, ktoré boli za malým zálivčekom. Žiadne stopy v snehu som nenašiel. Myšlienka ísť ďalej náhle upadla. Onedlho som sa začal cítiť ako v zajatí pumy. Hrášková polievka, príprava vecí na spánok a ranný zostup do údolia. Všetko prebehlo bez problémov. Ešte pred druhou som prišiel ku farme, kde Juan pracuje. Krásne miesto. Pastviny, výhľad na zasnežené končiare v diaľke, vulkán Hornopirén za domom, nádhera. Po chvíľke čakania prišiel Juan mladší, s ktorým som v predošlý deň šliapal. Opýtal sa ma, či chcem ostať cez noc. V prenocovanie Vulkán Chaitén čmudil aj dva mesiace po erupcii.

43 niekde nablízku som aj dúfal, keďže posledný autobus do Puerta Montt chodí okolo obeda. Lepšie v prírode ako na dedine, pomyslel som si. Postavil som stan a keď som videl, že aj Juanov otec, Juan starší je doma, išiel som sa poďakovať. Začali sme sa rozprávať, pohostili ma domácim chlebom, pan amasado, s masielkom a výbornou polievočkou. Pýtal som sa aj na pumu, keďže som o nej veľa nevedel. Z ich rozprávania som mal pocit, že má správanie asi ako medveď u nás. Keď je viac ľudí spolu, neurobí nič. Keď išla počas minulého leta uprostred sezóny jedna turistka s ruksakom rýchlejšie ako skupina, našli ju roztrhanú. Nemala šancu. Puma je hnedej farby, vysoká po kolená, ak nie ešte menšieho vzrastu a má výrazný zápach, ako prasa. Občas sa stane, že si prinesie do lesa ovečku. Počas zimy schádza pre potravu nižšie. Juanova žena rozprávala ako išla jedného dňa ponad dom. Pes sklopil uši a dal sa do brániacej pozície. Ocitli sa na mieste, kde puma išla predtým. Po tomto všetkom som zaliezol do stanu iba nakrátko a hneď som sa radšej išiel opýtať, či by som mohol ostať v dome. Veru, bolo to dobré rozhodnutie. V tú noc psy brechali a Juan starší ráno spomínal, že jedna puma bola asi v blízkosti, pri susedovi. Ráno som sa poďakoval, daroval obľúbené oranžové tričko skupiny Para a čakalo ma šliapanie do dediny Hornopirén, ktoré sa v minulosti volalo Rio Negro- Hornopirén. Pred odchodom som ešte stihol okoštovať výborné smažené taštičky plnené mušľami, empanadas de mariscos, jablkovú taštičku empanada de manzana, ako aj výborný koláč na miestom trhu. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 43 Po návrate, stretnutí s Rorom a Dennisom a dvoch nociach v Puerte Montt nasledoval smer Chiloé a Deň nezávislosti. Ten je osemnásteho septembra a v školách sa naň pripravujú niekoľko dní. Počas doby v dedinke Hornopirén, ako aj počas dní v Puerto Montt bola radosť sledovať, ako školáci pochodujú oblečení v uniformách, hrajú na bubny, činely a trúbky. Pekná tradícia. Jednoduchý život na ostrove Po odchode z Puerta Montt som zamieril na úplný juh ostrova Chiloé, do mesta Quellon. Po príchode som sa stretol s Carlosom a jeho kamarátom Ignáciom. S ním som išiel na jeho chatu na ostrov Laitec, hodinu a pol motorovým člnom od mesta. Na ostrove žije okolo 500 ľudí. Plavili sme sa s rodinkou domácich, ktorí na ostrove bývajú a Ignáciovi pomáhali postaviť dom. Síce to najskôr nechcel prezradiť priamo, no v lete organizuje plavby a pozorovanie veľrýb pre turistov s možnosťou ubytovania na ostrove. Zvyšok roka loď prenajíma rybárom a čas trávi striedavo na ostrove, v Quellone, s rodičmi v Puerto Varas a s rodinou a synom v Santiagu. Ako hovorí, má veľké šťastie. Nielen v tom, že od práce s mládežou, ktorú robil po odchode zo Santiaga v Puerte Varas, sa mu podarilo uchytiť a voľný čas môže stráviť v krásnej prírode, ale najmä, že mu žena dovolila ostať. Pochopila, že Santiago nie je pre neho. Na ostrove sme strávili päť nádherných dní. V diaľke sme pozorovali majestátne štíty rastúce priamo z mora, aj po dvoch Voľne pasúce sa ovečky na ostrove Laitec a vulkán Corcovado v pozadí.

44 44 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii z ostrova. Konštrukcia jednej 15 metrovej lode trvá trom chlapom jeden rok. Útesy nad Pacifikom Deti majú dlhé a radostné detstvo bez zbytočných výmyslov civilizácie. mesiacoch čmudiaci vulkán Chaiten, ako aj vulkány Melimoyu a Corcovado. V noci krásna hviezdna obloha s mliečnou dráhou, osvetlenie sviečkami a dlhý spánok. Život bez elektriny je oveľa prirodzenejší a režim dňa úplne odlišný. Jedného dňa sme sa išli pozrieť divokým lesom na krásnu piesočnatú pláž, ktorú nazval Playa Paraiso. Iní deň sme zbierali odpad, ktorý sa za posledné mesiace na pláži nahromadil. Bolo až žalostné sa pozerať, čo všetko a aké kvantá odpadu rybári odhadzujú a aké to má následky. Pálenie plastov a všetkého, čo sme našli nie je najlepšie riešenie, ale prepravovať všetko do dediny bolo nemožné. Bolo by potrebných aj 10 člnov, na akých sme prišli. Hlavnou udalosťou týchto dní bol osemnásty september, Deň nezávislosti. Navštívili sme Dona Roberta, ktorého Ignácio nazval srdcom ostrova s jeho rodinou, synmi, čo nás priviezli, ako aj s ich deťmi a vnúčatami, ktoré stále pobehovali po okolí. Ako to už v Čile býva zvykom, pieklo sa asado, ako aj všetky rôzne druhy mäsa na grile. Bolo toho tak veľa, že ďalší deň sa grilovalo opäť. Oslavy nie sú len v znamení veľa jedla, ale aj veľa alkoholu. Tu to bola skôr rodinná zábava, ale bolo vidno, že nie všetci mali pevne nohy na zemi. Ľudia boli veľmi milí, no Ignácio poukázal aj na nízku úroveň vzdelania. Synovia Dona Roberta chodili do školy iba štyri roky, živia sa rybolovom. Pedro pomáhal postaviť Ignáciovi chatu, o ktorú sa mu v jeho neprítomnosti aj stará a chalani stavajú lode, ktoré neskôr predávajú. Polovicu materiálu dovezú z Quellonu, tú druhú majú Po návrate do Quellonu som sa pomaly presunul do Cucaa, jednej malej dedinky na západnom pobreží ostrova Chiloé a vstupnej brány do Národného parku Chiloé. Autobus ma doviezol až ku bráne parku. Aké milé prekvapenie bolo zistenie, že dnes boli v parku predo mnou dvaja ľudia a jeden z nich bol Čech. Prišiel skorším autobusom a ešte by sa tu mal niekde túlať. Po pár metroch vidím človeka na lavičke, oblečeného niečo na náš spôsob a aj výzor, čo by mohlo pasovať. Pozdravím Hola. Neváhal a reagoval: Do you speak English? Odpovedal som: I am from Slovakia. A už sme boli doma. Jožka sa sem prišiel pozrieť iba na pár dní. Je vysokoškolským učiteľom v Prahe a o týždeň ho čakala prednáška na univerzite vo Viña del Mar. Trošku si sypal popol na hlavu, že prišiel sám a manželka stornovala letenku, keďže pred týždňom boli veľké záplavy. Tie boli trošku severnejšie, akurát keď som išiel autobusom z Melipeuca do Temuca. Síce som videl, že domy sú pod vodou, avšak domácich a aj mňa to príliš nevzrušovalo a ani by mi nenapadlo, že sa o tom hovorí na druhej strane zemegule. Aj jeden jeho domáci kamarát mu po príchode povedal: No tak trochu napršalo, to je tu normálne. Média po celom svete robia svoje. Národný park Chiloé je rozdelený do troch častí. Nachádzali sme sa v najmenšej oblasti, s náučným chodníkom, pri dedinke Cucao. Ďalšia časť začína 15 kilometrov severnejšie a do tretej, najsevernejšej, je vstup zo severnej časti ostrova. Z náučného chodníka Kone, ovečky aj kozy sa voľne pásli na náhornej plošine.

45 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 45 Opustený dom na útese po Juanových rodičoch. som bol veľmi sklamaný. Všetko úplne turistické, chodník takmer po celý čas na drevených polenách a pri čítaní ako sa snažia všetko zachovať som bol znechutený. Jeden domáci sa mi sťažoval, akí sú strážcovia parku nemožní, čo sa dá iba potvrdiť. Táto oblasť je veľmi malá a ľudia z pôvodného kmeňa Huentenemo tu bývajú po stáročia. Po chvíľke som začal kráčať po pláži. Silný vietor, piesočné duny, nekončiaca pláž. Ľudoprázdno. Pokračoval som kráčaním po pláži. Jemný piesok, široká pláž, oceán. Po pár hodinách prichádzal večer. Neďaleko pláže som uzrel posledné domy v zálive. Keď som sa išiel opýtať ako ďaleko je pláž Cole Cole a či sú ďalšie domy po ceste, získal som odpovede a možnosť stanovania v záhrade. Vodu je vždy dobré mať nablízku a tak nebolo čo riešiť. Pred západom slnka som si ešte stihol trošku zabehať. Aké pekné by bolo bývať na pláži, pomyslel som si. Na tomto dopravnom prostriedku ma Juan previezol na druhú stranu rieky. Desať malých úzkych drevených dosiek spojených do štvorca, na rohoch ktorého boli pripevnené veľké kusy polystyrénu a lano spájajúce oba brehy. Medzi kameňmi bolo veľa morských hviezdíc. Ráno krásne svietilo slniečko. Na konci pláže sa rysovali skalné útesy s malým kopčekom. Dedinka Punta Chaiquil, začiatok rezervácie pôvodných obyvateľov. Po malom stúpaní nasledovalo klesanie a ďalšie hodinové stúpanie do kopca. Strmé útesy, ľudí čoraz menej a menej, už tu ani takmer nikto nebýva. Akurát na kopci pracovali dvaja chlapi. Poradili mi, že správna cesta vedie chodníkom doľava. Po klesaní som sa ocitol na malej pláni s opusteným domom a s výhľadom na pláž Cole Cole smerom na sever. Západnejšie bol ešte jeden malý kopček, ktorý lákal možnosťou krásneho výhľadu. Keď som vyšiel hore, uvidel som nádhernú pláň, lúku s ovečkami a koníkmi, ktoré si tu pobehovali, burácajúce vlny narážajúce na skalnaté útesy, oceán, sviežu zeleň a jedno z najkrajších miest aké som kedy videl. Hľadal som vodu. Bol tu opustený dom, no po vode ani chýru, ani slychu. Vydal som sa smerom dole, na pláž. Našiel som potôčik, ktorý sa dal s ľahkosťou prekročiť. Nádherná pláž uzavretá v zálive, pomaly zapadajúce slnko, opustená otvorená chatrč, ideálne miesto na prespanie. Kráčam po pláži, posledné dve hodiny ani nohy, až tu zrazu stretávam rodinku sediacu na piesku obedujúc kraby. Za nimi bola veľká rieka so spadnutým mostom, za ktorým začína Národný park. Po obzretí rieky mi Juan povedal, že ak chcem ísť na druhú stranu, najlepšie je o siedmej ráno, keď je odliv a okolo piatej sa môžem vrátiť. Chodník je viditeľný a mala by to byť prechádzka lesom do ďalšieho zálivu. Tak sa aj stalo. Napriek skorému budíčku bola voda vysoko. Ostávam na pláži až do jedenástej, keď Juan so ženou prišiel pracovať. Keď počul, že sa nedalo prekročiť, povedal, že ma odvezie na bote na druhú stranu. Nevidel som tam žiadny čln, ani nič iné. Prostriedok, ktorým sme išli, bol

46 46 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Palafitos, domčeky na drevených koloch v Castre pri odlive. veľmi vtipný. Pomaly sme nastúpili a lanom sa posúvali. Na druhom brehu viedol chodník krásnym lesom. Kríky a stromy všetkých druhov, potôčiky a popadané mostíky, vyše tridsaťmetrové stromy arrayan. Vidno, že už riadnu dobu tu ani nohy nebolo. Po trištvrte hodine sa otáčam. Potôčik si to valil po chodníku, stromy popadané, nebolo inej možnosti. Cestou späť bola rieka nižšie, len po stehná. Možnosť na prebrodenie ako vyšitá. Po návrate sa rozprávam s Juanom. So ženou budujú dve chaty na pláži, ktoré budú v lete slúžiť turistom. Postavenie im trvá celý rok. Ponúkam ich poslednými kúskami čokolády, ktorá Juanovi veľmi chutí a ktorú už asi riadnu dobu neochutnal. V opustenom dome na kopci bývala moja mama, no dnes sme jediní, ktorí ostali bývať v týchto končinách, prezradil. Vzdialenosť 15 kilometrov nie je až tak veľa, ale do obchodu isto často nechodí. Pomaly som sa vrátil na pláň na vrchole útesu. Na miesto, kde bývali Juanovi predkovia a tešil sa nádherou tohto magického miesta. Niet divu, že tu ľudia dodnes bývajú. Malé pláže, obrovské prílivové vlny narážajúce na skalné útesy, ktoré osamelé vyčnievajú z oceánu pred hlavným bralom. Ako som začínal stúpať, videl som dvoch až troch ľudí. Až neskôr som jedného spozoroval ako sa potápa na mieste, kde vlny, po obídení malého útesu, prichádzajú z oboch strán. Boli štyria a zbierali mušle, takzvané locos. Za dve až tri hodiny ich mali cez 50 kíl. Našli aj dvoch morských ježkov. Z diaľky som robil fotky. Jeden prichádzal na breh pesos, odpovedal na otázku, či ho môžem odfotiť. Nechápal som, ako tu turizmus mohol týchto ľudí tak zmeniť. Po postavení stanu mi zamávala Juanova žena, ktorá išla pozrieť kone, ktoré sa pásli v ohrade na južnom svahu útesu. Nádherný pocit pozdravenia od ľudí, ktorých predkovia tu žili. Užívam si atmosféru tohto nezabudnuteľného miesta. Kopec končiaci útesom, malé pláže pri brehu, oceán všade vôkol a výhľad na tú nádheru, ktorú sformovala príroda. Miesto mi pripomenulo ostrov Vaeroy pri Lofotoch. Kým večer som pozoroval západ slnka, ktoré tesne nad hladinou mizlo v nedohľadne za oblakmi, ráno bol opar a hmla sa pomaly dvíhala so zobúdzajúcim sa slnkom. Slávne palafitos Cesta späť bola oveľa rýchlejšia a zdala sa mi aj menej náročnejšia. Ešte pred jedenástou som prišiel do dedinky Punta Chaiquil, odkiaľ to už bolo iba niečo cez desať kilometrov po pláži do Cucaa. Z tohto miesta malo ísť o tretej auto pre domácich, o ktorom mi hovorili včerajší lovci mušieľ. Domáci Keď som sa však jednej rodinky opýtal, nemali o tom ani tušenia. Ako som pomaly kráčal, zrazu prišlo ku mostu pred dedinou auto. Dve dievčatá pracujúce pre obec Chonchi išli pozrieť domáce zvieratá a dať im potrebné vitamíny pre zdravý život. Takýchto miest je v regióne okolo tridsať, a tak majú o robotu postarané každý deň. V aute ostal čakať pán, s ktorým som sa rozprával. Keď sme boli všetci, zobrali ma až do Chonchi. Pred odchodom sa zastavili včerajší

47 známy lovci a išli predať svoj úlovok do mesta. Keď ma jeden z nich uvidel, veľa dôvodov k úsmevu nemal. Aj keď bolo hodinu a pol pred treťou, neviem či chcel pôvodne inkasovať za tento odvoz alebo dohodiť neskôr kamaráta, no to už bolo nepodstatné. Z Chonchi som si odskočil do Castra, centra ostrova Chiloé. Miesta so slávnymi palafitos, domami na koloch. Tých tradičných, ktorých spodné časti sú za prílivu vo vode, je už iba niekoľko. Ostatné domy mi skôr pripomínali bežné domy, ktoré domáci tiež robia na koloch, ale nie kvôli vode. Ako dom sadá, nakláňa sa. Ako pri Melipeucu. Ramonov otec dvíhal, pridával alebo menil počas života drevené koly už dvakrát. Ako hovoril: Aby sa mi polievka z taniera nevylievala. Po malej prehliadke mesta som sa chcel vrátiť do Quellonu. Už tri dni žiadny autobus nešiel, odpovedali mi na autobusovej stanici. Miestny mali štrajk a uzavreli všetky cesty pre autobusy a nákladnú dopravu. Už si presne nepamätám dôvod, ale tuším im vláda neschválila veľký rozvojový projekt pre ostrov Chiloé a ani rokovanie s ministrom nepomohlo. Našťastie bol piatok a o šiestej večer nakoniec autobus predsa len išiel. Vrátil som sa ku Carlosovi. Carlos žije so svojou ženou Juliou a dvoma synmi, 10 ročným Juanitom a 13 ročným Jositom. Pred niekoľkými rokmi pracovali 5 rokov v Tic Toc, v oblasti pod Chaitenom v Parku Pumalín ako strážcovia parku. Úplne osamote, jedna rodina. Starali sa o ľudí a turistov, ktorí sem prišli, alebo sa plavili okolo. Park vlastní Američan Douglas Tompkins, ktorý tým vytvoril najväčší súkromný park v Čile, možno aj v celej Južnej Amerike. Jeho cieľom je ochrana prírody. Pôdu tu nielen za Pinocheta, ale aj za posledné roky skúpilo veľké množstvo cudzincov. Takmer každý obyvateľ má doma nálepku alebo knihu Patagonia sin represa. Píše sa v nej o tom, ako vláda predala všetky veľké toky riek zahraničným firmám. Snaží sa čitateľov oboznámiť, že priemysel v odľahlých častiach Patagónie by mal byť tým posledným, čo by chceli. V dnešnej dobe má Carlos internetovú kaviareň s hernými automatmi a playstation. So ženou sa tu striedajú každý deň a pracujú od desiatej ráno do polnoci. Žiadna dovolenka, len práca. Taký život by som si nevedel predstaviť. Na druhú stranu, internet som potreboval ako soľ. Carlos so ženou majú jeden sen. Skúsiť šťastie v inej krajine. Rozmýšľajú o Kanade. Avšak päťdesiatka Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 47 na krku, pracovné víza bez znalosti jazyka ťažko zohnať a predať všetko tiež nie je najľahšie. Internetovú kaviareň s playstation otvorili ako prví v meste. Dnes ich je už niekoľko na každom rohu. Bola sobota večer a pomaly sa blížil čas odchodu lode do Raul Marin Balmaceda, malej dedinky, pri ktorej býva Thomas, Holanďan, ktorému som išiel trošku pomôcť. Žiť ako Robinson Crusoe Thomas, alebo Mateo, ako ho tu kamaráti volajú, má 58 rokov. Narodil sa v Spojených štátoch amerických, ale ešte keď bol malý, celá rodina sa presťahovala do Holandska. Keďže veľa času na internete netrávi, pred príchodom som komunikoval s Madokou. Japonkou, ktorá s Mateom žila minulý rok sedem mesiacov. Po príchode do Raul Marin Balmaceda som išiel ku Mateovým priateľom Meri a Maurovi. Práve deň pred mojim príchodom sa Mateo po týždni vybral pomocou vysielačky komunikovať so svetom a informovali ho, že prídem. Meri a Mauro pracujú na farme. Na pozemku s rozlohou okolo hektárov. Majú 150 oviec, veľký dom, pláž, dve chatky pre turistov a aj malú súkromnú pristávaciu dráhu pre lietadlá. Pred pár rokmi to patrilo Američanovi Tompkinsovi, ktorý vlastní aj Park Pumalín, avšak neskôr to predal inému krajanovi. Kým sme čakali na Matea, Mauro mi o ňom niečo povedal: Mateo je hipík, ktorý sa zabudol v 70-tych rokoch. Stále žije vo svojej dobe. Prišiel ma vyzdvihnúť na katamaráne, športovej mini plachetnici, s dvoma vzduchovými trupmi, ktoré držia Hmla sa ráno pomaly dvíhala, tak ako hladina mora. Príliv prichádzal a po hodinách čakania sme sa začali plaviť do Cagalandie.

48 48 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Prvé dni prvého Cagalanďana. loď nad vodou. Na moju otázku: Kedy príde? Mauro odpovedal: To závisí od vetra, no teraz príliš nefúka. A tak sme čakali. Meri a Mauro bývajú sami. Ich synovia študujú na nemeckej škole v Puerte Varas. V Čile je stupnica od 1 po 7, opačne ako u nás. Ich najmladší syn na prijímacích skúškach trošku zaostával, ale keďže bol najlepší v Raul Marin Balmaceda s priemerom 6,9, dali mu výnimku. Starší syn vo voľnom čase pomáha ako hasič, za čo má ubytovanie na stanici zadarmo. Školský systém je tu úplne odlišný od nášho. Spoplatnené sú nielen súkromné, ale aj štátne univerzity. Školné je v závislosti od kvality. Štátna univerzita môže byť aj drahšia ako súkromná. Na to, aby sa tam človek dostal, mal by študovať na súkromnej strednej škole. Štátnym chýba kvalita a veľakrát sa ani cudzí jazyk neučí. Aj Meri a Mauro študovali na univerzite, ale ani jeden z nich štúdium nedokončil. Dodnes ju splácajú a zvyšok ich platu ide na štúdium synov a každodenný život. S Mateom sú dobrí priatelia. Ani jeden z nich to nemá v malej dedinke ľahké. Obaja sa starajú o veľký kus zeme. Matea stále veľa ľudí považuje za gringa, cudzinca, čo má peniaze. Oni pracujú pre Američana, čo im všetko preplatí. Majú najmodernejšiu výbavu a keď potrebujú niečo nakúpiť, musia požiadať známych, pretože niektorí susedia im účtujú dvojnásobné ceny, keďže oni sú tí, čo majú peniaze. Po troch hodinách plavby prichádza Mateo na katamaráne. Predtým som ani nevedel, aký typ lode to je. Ešte mám živo v pamäti, ako odpovedal plný nadšenia wow cez vysielačku po mojom príchode na otázku, odkiaľ som. Na Slovensko má krásne spomienky. Veľmi sa mu páčilo ako baby u nás nosia tenisky. Predtým išiel cez Ukrajinu, kde všetky baby na podpätkoch, ktoré ani drevo do chaty neponesú. Pomaly sme išli do obchodu. Už dva mesiace v žiadnom nebol. Večer sa blížil, ostali sme u Maura a Meri. Ráno nás čakala plavba do vnútra fjordu, do jedného zálivu, kde býva. Odišli sme počas prílivu, ktorý nás s jemným vetríkom za hodinu odvial domov. Plavba katamaránom, príroda, kopce, vulkán Melimoyu v pozadí, nádherné. Keď ma Mateo išiel vyzdvihnúť, vial jemný šikmý vietor za prílivu. Musel sa plaviť od jedného brehu k druhému. Trvalo mu to tri hodiny. Rovnaký čas, ako keby išiel na kanoe, len námahy oveľa menej. V momentoch, keď trošku zafúkalo, sme išli dosť rýchlo. Na to zareagoval: Dnes je kľudné počasie, no raz sa privalila búrka a vtedy to bolo veeeeľmi strašidelné. Keď sme prišli domov, na miesto, ktoré nazýva Cagalandia, miesto, kde sa poserie všetko čo sa dá, mi bolo jasné, že na takom mieste som ešte nikdy nebol (mapa). Mateo sa snaží svojpomocne si vytvoriť nový domov. Baví ho veci stavať, skúšať a vytvárať a keď sa mu niečo podarí, urobí hneď dve alebo tri, keďže to už potom ide ľahšie. Býva v drevenom dome, ktorý je po stranách obtiahnutý igelitom. Strecha je z plechových kusov proti dažďu. Ako hovorí, teraz skôr kempuje ako býva. Dom, v ktorom bola kuchyňa s obývačkou a všetkými vecami zhorel, keď nebol doma a o miesto sa starali dvaja dobrovoľníci.

49 V minulosti veľa cestoval. Spoznal kamaráta, ktorý na tomto mieste býval. Pred pätnástimi rokmi kúpil od neho 680 hektárový pozemok za dolárov. Les vyše šesť kilometrov do údolia a jeden kilometer do šírky. Divoká príroda a plocha, na ktorej konci nikdy ani len nebol. Malo by sa tam nachádzať jazero, ktoré z druhej strany ide priamo do Tic Toc. Chodník neexistuje. Sused urobil cestu do polovice, no je to džungľa. Úplná. Dnes jeden sused ponúka 500 hektárov v polovici cesty do Raul Marin Balmacedy za tri milióny dolárov. Spočiatku býval tri mesiace tu a tri v Japonsku. Neskôr sa doba predlžovala a predlžovala a posledných 5 rokov tu žije viac menej stále. Problémy začali, keď sa jeho kamarát odsťahoval. Každé tri mesiace, ako každý človek zo zahraničia, si musí obnoviť víza. To sa dá v niektorom väčšom meste za poplatok 100 dolárov, alebo stačí ísť na hranicu a prejsť do Argentíny, nechať si opečiatkovať pas a vrátiť sa. Keďže Raul Marin Balmaceda má spojenie s okolitým svetom iba dvakrát do týždňa do Quellonu a Puerta Chacabuca a raz do La Junty, vždy mu trvá okolo 10 dní, kým vycestuje do Argentíny a urobí nákupy na ďalšie tri mesiace. Keď nie je doma, rybárom, ktorí lovia v okolí, nikto nezabráni, aby sa tu neprechádzali ako v supermarkete a každý rok ho dvakrát vylúpili. Znovu a znovu. Vždy, a aj keď ma išiel vyzdvihnúť, má z toho nočnú moru. Posledné roky platí ľuďom, alebo dobrovoľníkom, aby sa mu o miesto postarali. Tak skončil jeho dom, z ktorého vidno iba zhorené časti na mieste, kde predtým stál. Párkrát sa mu o miesto starali domáci, no vždy mu niečo zmizlo. Iba raz mu polícia vrátila japonský meč, ktorý mu ukradli spod postele, keď mu Mušle pre mačku a psa sme zbierali na kameňoch pri odlive len kúsok od domova. Mateo. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 49 jeden domáci strážil dom. Domáci najprv povedal, že je iba na inom mieste. Od známych, ktorým jeden takýto meč daroval, sa dopočul, že malý brat strážcu pozemku sa pochválil, že aj oni majú doma japonský meč. Zobral ho do školy, kde sa vraj stratil. Až tu zrazu, ani nevie ako, po troch týždňoch mu ho polícia priniesla. Teraz už vie, prečo aj niektoré čílske spoločnosti platia zamestnancov niekoľko týždňov po termíne. Prečo? Aby mohli zistiť, akú škodu im urobili. Situácia je veľmi zlá. Rybárov je iba dvanásť, no polícia nemôže, alebo možno ani nechce nič robiť. Napriek tomu všetkému sa mu tu veľmi páči. Pre Matea je to jedno z najkrajších miest na svete a lokalita, aká sa už v dnešnej dobe nedá kúpiť. Desať dní s Mateom v srdci prírody. Za tú dobu sme urobili množstvo vecí a veľa som sa naučil. Budovali sme nový sprchový systém, chodník s mostíkom na pláži, zbierali a rúbali drevo, premiestňovali rybársku sieť a uskutočnili malý výlet lodičkou na choritos, mušle, ktoré sme varili pre psa s mačkou. Oheň v piecke robil veľmi jednoducho na drevo v piecke rozprášil rozprašovačom, aký poznám od babky na kvetiny, niekoľko kvapiek petroleja a oheň krásne vzbĺkol. Jedla má uskladneného neúrekom. Prvé dva dni sme našli v sieti troch krabov a potom lososa. Práve túto veľkú ružovú rybku som si jedno ráno želal a na veľké prekvapenie som ju aj v sieti našiel. Mňam. Neskôr sme už nič nechytili. Ani premiestnenie siete nepomohlo. Všetko závisí od sezóny. Výška prílivu a odlivu sa každý týždeň veľmi líši. V minulosti boli dokonca obdobia, keď mal toľko rýb, že sieť vybral na breh. Už ich ani vidieť nechcel.

50 50 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii prvého rodeného Cagalanďana! Ja som stále veril, že však už je tma, možno niekde zaspalo a zajtra uvidíme. V nasledujúce neskoré ráno sa spopod šopy s drevom pri pláži ozvalo jemnučké mééé. Neuveriteľný nával radosti, keď sme malého uvideli. Následné predstavenie mamine bolo ako návrat strateného syna. Koza bola včera z toho tiež dosť hotová, mékala ako nikdy predtým. Kozy boli akurát na pláži. S malým sme sa pomaly blížili a keď zazrel mamu, zastal. Bola vzdialená možno 15 metrov. S Mateom v zátoke s katamaránom. Ako mladý brázdil jazerá v Holandsku, dnes fjord v Čile. Napravo je priviazaný drevený čln, ktorý používa v prípade silného vetra, alebo stavu núdze. Maľovali sme náradie na žlto, aby ho ľahšie našiel. Niektoré sme aj poopravovali. Mateo je človek, ktorého keď niečo baví, alebo niečo potrebuje, kúpi nie jeden, ale 5 či 10 kusov. Dvadsať súprav náradia, ktoré sa mu povaľujú v každej časti pozemku, päť sekier, atď. Ak by sa mu totiž niečo pokazilo, ísť po nové do mesta nie je také jednoduché. Čln nie je také jednoduché ovládať ako u nás na Hrone. Silný odliv a príliv vo fjorde, ako aj vietor a prúd malej riečky v blízkosti, robia svoje. Presvedčil som sa na vlastnej koži. Raz sme išli do jedného zálivu po drevo. To zbiera všade. Riadi sa zásadou: Čo horí, je dobré. Drevených sušiarní s množstvom dreva má aspoň desať. Naša najväčšia radosť nastala počas druhého dňa. Kozliatko sa narodilo. Mateo má jedného capka s kozičkou iba dva mesiace. Oboch nás veľmi prekvapilo, keď sme počuli nový hlas a uvideli malého. Taký nádherný! Už aj pomaličky kráčal, aj keď sa mu ešte nožičky podlamovali. Tretí večer radosť vystriedal smútok. Malý sa stratil! Hľadali sme ho všade na okolí a aj v lese, kam kozy občas idú. Mékali sme ako kozy, no nič nepomohlo. Mateo bol veľmi smutný. Po všetkom tom trápení videl v kozliatku zázrak a šťastie, ktoré mu tu spríjemní čas. Rozmýšľali sme, či to bola puma, no tú tu ešte nikdy nevidel a aj s dravým vtákom by určite kozy urobili viac hluku a niečo by sme počuli. Gato de mar, zviera, ktoré je malé, pláva vo vode a chodí na suchu, ktorého meno viem len v španielčine a býva hneď za rohom, je tá príšera, ktorá si podľa Matea odniesla Mateov sprchový systém.

51 Začal ju zdraviť. Koze chvíľu trvalo, kým ho počas jedenia trávy zaregistrovala, no keď ho uvidela, nespustila z neho oči a s prežúvaním začala mékať. Po chvíli mékania si uvedomila, kto že to tam je a že sa našiel. Jej mékanie zmenilo hlas. Rozbehla sa za ním a malý sa mohol v pokoji naraňajkovať. Krásny to príbeh. Napriek tomu sme počas prvého týždňa mohli vidieť, ako sa rodičia o malého vôbec nestarajú a cap ho dokonca odháňal od mamy, aby si s ňou mohol užiť. Po týždni sa všetko zmenilo a začali chodiť spolu ako šťastná rodinka. Malého sme nechávali ísť iba na pláž, aby sa mu v lese nič nestalo. Jednou z našich aktivít bolo čistenie pláže od kameňov, aby sa katamarán pri pristávaní nepoškodil. Kamene spolu s pieskom sme fúrikovali na mostík, ktorý oddeľuje jazierko od mora, aby bol jednoduchý prístup. Dokončili sme sprchový systém. Ten sa skladá z metrového kovového kužeľa, v ktorom je kovová špirálová trúbka po okrajoch, ktorá sa napúšťa vodou z potoka, ktorá stále prúdi. Dovnútra okrem pripevnenej špirály dávame drevo až po vrchol, aby sa voda prúdiaca v špirále zahrievala. Prvýkrát išla teplá voda iba pri malom prúde, druhýkrát, o pár dní neskôr sme celý systém dvihli o 20 centimetrov a postavili na obrovské kusy rozpoleného pňa. V medzere sme založili oheň a to nám pomohlo dokončiť sprchu s vriacou vodou. Niekedy som sa cítil ako panáčik v A je to. Po vyhorení domu to bola pre Matea prvá normálna sprcha po dvoch mesiacoch, ak neráta kýblikovanie. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 51 Okrem sprchy sme jedného podvečera urobili aj japonský kúpeľ. Drevom sme za tri hodiny zohriali vodu vo veľkej vycementovanej vani. Pocit ako v kúpeľoch. Mateo pracuje naraz na niekoľkých projektoch. Dobíjanie bateriek mu zabezpečuje rieka. Denne aspoň pol hodinu, v závislosti od množstva vody. V budúcnosti by chcel využívať aj vietor, len zatiaľ na to nemal čas. Má aj dva skleníky, v ktorom sa mu urodila reďkovka a špenát, no napríklad paradajky rastú a rastú, no žiadne plody mu zatiaľ nedali. Každý rok skúša a výsledok ten istý. Má tu aj višňu a jablone, ktoré sadí vo veľkom z kôstok, no tiež, aj keď minulý rok už mali kvety, plody mu ešte nedali. Darí sa zemiakom, no ostatné zatiaľ musí kupovať. Či je problém v zemine, príliš vlhko, alebo nedostatok slnka, netušíme. Taktiež ja som mal pár nápadov. Keď som videl ten neporiadok, guča guča, ako sa vraj neporiadok po japonsky povie, všade vôkol, ako aj nánosy bahna v kuchyni, hrnce, hrnčeky a všetko všade, za dva dni som to zmenil na nepoznanie. Spomenul som si na krásne táborové časy a ešusovník. Postupne sme začali pribíjať klince a všetko vešať. Hrnčeky, hrnce, panvice, všetko čo sa dalo. Zmena sa mu veľmi páčila a zhodnotil, že teraz veci dokáže nájsť. Veľa času sme strávili aj rozprávaním. Mateo za svoj život precestoval celý svet okrem Afriky. Dvakrát prehral všetko v kasíne v Hongkongu alebo Macau. Viedol pestrý život. Vybral sa do Japonska, o ktorom hovorí, že ak by tam nešiel, jeho cesta okolo sveta by nebola kompletná. Totálny neporiadok tak by sa dal popísať stav, v akom Mateo žije. Naľavo je piecka na drevo (kuchyňa), na strope primontované baterky a na stĺpoch reproduktory, ktorých batérie sa dobíjajú prostredníctvom energie z potoka. Hrnce, panvice a kýble, v ktorých má uskladnené jedlo, sa povaľujú úplne všade. Pomaly sme začali zatĺkať klince, vešať hrnce a všetko čo sa dalo. Hneď sa dalo lepšie prechádzať po dome. Sám Mateo povedal, že teraz vie veci nájsť. Teplý vzduch z piecky išiel komínom hore a vytvoril sušiareň (na poschodí na pravej fotke).

52 52 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Japonsko ho privítalo s otvorenou náručou a zmenilo mu život. Začal pracovať ako učiteľ angličtiny, španielčiny a francúzštiny, zamiloval sa, založil rodinu a dnes tam má syna v mojom veku. Každé leto sa tam vracia na dva mesiace, aby ho videl. O Japoncoch a Japonkách hovorí, že pre šťastie rodiny sú ochotní obetovať oveľa viac ako je v našich končinách bežné. Dnes ho však život na tomto mieste napĺňa viac ako cestovanie. Tu môže tvoriť a robiť, čo sa mu zachce. Hovorí, že aj cestovanie by malo mať nejaký cieľ, alebo zmysel, lebo po čase prestane baviť. V jednom momente pred dvoma mesiacmi som mal presne ten pocit. Našťastie iba na chvíľu. Budúci rok rozmýšľa, že pôjde opäť cestovať a skúsiť nájsť ženu, ktorá by tu s ním ostala žiť. Mateov pohľad na život Rozprávali sme sa aj o náboženstve. Mateo pochádza z ateistickej rodiny. Keď mal 27 rokov a žil v Japonsku, začal čítať bibliu a stal sa kresťanom. Položil si jednoduchú otázku: Buď ten vtipkár Ježiš má pravdu, alebo si vymýšľa. Aj keď sa mu to, čo je v biblii nepáčilo, verí, že je pravdivá. O niekoľko rokov neskôr, keď videl koľko je na svete utrpenia, že pomáhanie ľuďom nie je také, aké by malo byť a všetko ide veľmi pomaly, rozhodol sa pre hladovku voči bohu na protest. Dvadsať dní na jednom kopci v okolí Guatemaly nič nejedol a pil iba vodu. Odpovede sa však nedočkal. Dvadsať dní? to číslo ma veľmi zaskočilo. Človek jedlo nepotrebuje, iba má pocit, že treba jesť. Sú ľudia, ktorí meditujú a nejedia vôbec, povedal. Tak ako v Indii, aj v Japonsku takmer všetci veria v posmrtný život. Telo, čo máme, príde a odíde, no duch pokračuje. Keď človek zomrie, všetko uvidí ako film. Veľmi je zvedavý na scény, ako sa mu sem zlodeji vkrádali, stále znovu a znovu. Narodenie sa je ako zázrak. Prečo by sa to malo stať iba raz? Hovoril, že bola štúdia o ľuďoch, ktorí boli v klinickej smrti, no po minútach alebo hodinách sa vrátili. Vedeli všetko, čo sa stalo. Čo ktorá osoba povedala, keď opustili telo. Štúdia po celom svete, ľudia všetkých rás a náboženstiev a je málo pravdepodobné, že by si veľká väčšina vymýšľala. Štúdia, ktorá by stála za vyhľadanie. Najviac času sme strávili v kuchyni. Či už tradičné ovsené vločky na raňajky, pečenie chleba, chlieb s hrozienkami, ovsené koláčiky s kúskami čokolády, kura na originálnom kari dovezenom z Japonska, americké palacinky s jablkami priamo vloženými na panvicu a krab s lososom, ktoré sme našli v sieti. Jedlo tu bolo vynikajúce. Deň pred odchodom sa ma Mateo opýtal, či by som mu miesto na 10 dní za 200 dolárov nepostrážil. Potreboval si obnoviť víza v Argentíne a urobiť nákup v Puerte Montt. Mal ešte tri týždne čas na obnovenie, tak ako ja. Nevedel však o nikom, kto by mu pozemok postrážil a tým zabezpečil, že ho nikto nepríde vykradnúť. Pár dní predtým som mu hovoril, že si nemyslím, že by som dokázal ostať sám na mieste uprostred ničoho, sám, bez možnosti komunikácie s okolím. Komunikácia je iba vysielačkou a aj vtedy je dobré ísť člnom pár metrov do zálivu, aby bol lepší signál. Keď sme sa už plavili na katamaráne počas prílivu, začal som rozmýšľať, či mám čas, aby som ostal a pomohol mu s jeho zúfalou situáciou. Vedel som, aký je z toho nešťastný a ako veci zakaždým schováva. Ako vravel, mám možnosť niekomu pomôcť. Niekomu, kto to potrebuje. Dokonca mi prezradil, že som bol prvou osobou, ktorú zobral na katamaráne. Katamarán má síce už pár rokov, ale doteraz sa plavil najmä na člne. Bol to iba jeho piatykrát, keď išiel túto trasu. Skúseností má však ešte z mladých čias, keď brázdil jazerá v Holandsku. Keď sme prišli k Meri a Maurovi, zistili sme, že keď Meri robila deň predtým rezerváciu, zobrala posledné miesto na lodi pre seba a ani v ďalšej rybárskej lodi už miesto nebolo. Ďalšia loď mala ísť o tri dni. Do inej dediny a s príchodom pol dňa po odchode výletnej lode do Laguny San Rafael, ktorá chodí raz do týždňa. Večerné rozhodnutie bolo Losos, ktorého som našiel v sieti.

53 jednoduché a jasné, ale noc pred návratom bola viac o premýšľaní, ako o spánku. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 53 Jedinečná skúsenosť Potom ako ma Mateo odviezol späť, začalo sa desať dní na opustenom mieste, kde ani človiečika nevidno. Jedla kopec, robiť chlieb som sa už naučil. Choritos pre psa a mačku sú nazbierané pri brehu, stačí iba uvariť. Je potrebné dávať pozor na kozičky a hlavne malého, aby sa večer vrátili domov celí a zdraví. Jediné, čoho som sa obával, je nemožnosť ísť niekam, ak by sa niečo stalo. Mateo išiel na člne a na katamaráne by som to neskúšal. Upokojilo ma, že keď sme skúšali vysielačku, mala signál aj na pláži a počuli sme niekoho rozprávať. Dni plynuli ako voda. Uzavretie šopy s drevom, dokončenie chodníka, vytvorenie lavičky s operadlom na pláži, viac miesta a prínos dreva priamo k piecke, poriadok v dome, umytie základov kuchyne od bahna, ako aj čistenie a hlavne vyťahovanie dreva zo zhoreného domu, ako aj počúvanie hudby, najmä The Rolling Stones, písanie denníka, čítanie knižiek a varenie boli aktivity, čo som za necelých 10 dní vykonával. Domáci chlebík, ovsené vločky, palacinky, topenie čokolády ako aj obrovský metrový losos, ktorého som dva dni pred odchodom našiel v sieti boli momenty, na ktoré som počas nasledujúcich mesiacov veľmi rád spomínal. Jedného dňa som sa aj s Beethovenom, psíkom, ktorého mal, išiel pozrieť trošku vyššie, do džungle. Pohostinný terén to ani zďaleka nebol. Kordiliéri sa tiahnu od Aljašky až po Ohňovú zem. V sobotu ma prišiel na člne vyzdvihnúť Jaime. Loď s Mateom prichádzala v nedeľu ráno. Prespal som v opustenom dome, od ktorého mal Jaime kľúče. Loď nestihla prísť za prílivu. Pre nízku hladinu museli čakať. Prišla o sedem hodín neskôr. Jaime má so ženou tri dcéry, z ktorých dve študujú v Concepcion. Školné s ubytovaním a stravou ich stojí tisíc dolárov mesačne. Všetko, čo majú. Žije tu už takmer 25 rokov. Dostal tu šancu pracovať a ostal. Ešte predtým, keď bol mladší, mal Jaime s bratom nápad otvoriť prvú dielňu na Carretere Austral. Avšak keď prišli, zistili, že tu takmer žiadne autá nechodia. O piatej večer prišla loď s Mateom a jedným Švajčiarom, ktorý mu prišiel pomáhať ako ďalší dobrovoľník. Carlos, mladý fotograf, ktorého som spoznal na lodi povedal: Švajčiar nemá ani tušenia, do akého sveta ide. Je to jeho prvý veľký výlet a doma pracuje v banke. Keď som videl Matea vystupovať z lode, zaplavil ma pocit šťastia. Dúfal som, že sa jeho sny naplnia a nič zlého sa mu už neprihodí. V trúbe ho čakal losos a doma veľa prekvapení. Opúšťal som miesto, aké sa tak ľahko nenájde a človeka, na ktorého nikdy nezabudnem. Objatia zadarmo s malým Maximiliánom Výhľad z kopca nad Coyhaique. S Carlosom sme sa rozprávali hodiny. Loď nabrala ešte väčšie meškanie. Keď zistil, že pre meškanie je oveľa lepšie vystúpiť v Puerto Cisnes ráno a už okolo obeda prísť do Coyhaique, hneď sa pridal. Ranný príchod namiesto večerného prišiel vhod. Keď bol Carlos na ostrove Chiloé, v autobuse stratil peňaženku aj so všetkými dokladmi. Hotovosti mu veľa neostávalo, a tak som mu požičal na autobus. Išiel navštíviť bratranca, lekára,

54 54 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Objímanie s Maximiliánom. ktorý bol akurát na tri dni v odľahlom regióne. Pozval ma, že môžem ostať, kým príde a potom sa uvidí. Aké pekné a príjemné prekvapenie bolo stretnúť Rora na autobusovej stanici po príchode. Hľadal prácu a získaval kontakty na ľudí, s ktorými by v budúcnosti mohol spolupracovať. Oblečené mal na sebe nohavice s opaskom, ktoré som mu pred odchodom z Puerta Montt daroval. Hovoril, že spoznal veľa dobrých ľudí, našiel prácu a sú to jeho šťastné nohavice. Na druhý deň sme si s Carlosom urobili výlet do neďalekej Národnej rezervácie Coyhaique. Nádherné malé kopčeky, vrchol Cerro Chinchao, metrov, bol pokrytý čerstvým snehom. Pri stúpaní lesom, pokrytom popraškom čerstvého snehu, som sa miestami cítil ako doma. Trojmesačné turistické víza mi končili. Musel som urobiť rozhodnutie. Keďže spoje do El Calafate a Národného parku Los Glaciares v Argentíne boli len cez Comodoro Rivadavia na druhej strane kontinentu, rozhodol som sa obnoviť si víza a dokončiť cestu po Carretere Austral. Prekvapivo rýchlo som odstopoval na hraničný priechod pri dedinke a letisku Balmaceda. Nádherné údolie, silný vietor, ktorý zo zasnežených končiarov pokračuje do pampy. Jej začiatok sa črtá hneď pri hraniciach. Pampa ešte počká, pomyslel som si. Pečiatka odchodu z Čile, trištvrte hodinová prechádzka na argentínsku hranicu, pečiatka príchodu a odchodu a opäť naspäť do Čile. Ostanem ešte týždeň. Keď som sa večer vrátil, Miguel, Carlosov bratranec bol doma. Dovolil mi ostať ešte dva dni. Tak ako Andres v Calbucu, aj Miguel je lekár a robí si prax po šesťročnom všeobecnom štúdiu. Začínajúci plat okolo pesos (870 euro) je na miestne pomery výborný. Keď si človek uvedomí, že školstvo, či už štátne, alebo súkromné sa platí a medicína je jedna z najdrahších odborov, dáva to zmysel. Krásny prenajatý domček 10 kilometrov od mesta, dve veľké spálne na poschodí a dole priestranná obývačka s kuchyňou a veľkou presklenou zimnou záhradou. Ďalší deň som musel ísť na imigračný úrad povedať, prečo chcem ostať dlhšie a zdokladovať, že mám na to peniaze. Keď zistili, že chcem iba týždeň navyše, dali mi na vstupný papierik, ktorý sa odovzdáva pri odchode z krajiny pečiatku s potvrdením možnosti ostať ďalší mesiac a nič dokazovať ani nebolo treba. Pred príchodom chalanov domov, som mal ešte čas. Dostal som nápad. Išiel som na námestie, vytiahol notes a na papier napísal Abrazos gratis. Objatia, úsmevy a nádherný pocit na duši ma sprevádzal po ďalšie dni. Stredoškolákom na námestí sa to zapáčilo a po chvíľke sa pridali. Ale len na chvíľu, aby vyobjímali spolužiačky. Najkrajšie však bolo, ako ma 5 ročný Maximilián poprosil, či by aj on mohol objímať a či by som mu urobil ceduľku. Vyše pol hodiny behal po námestí a ľudia ho objímali s obrovskou radosťou. Ak by nemusel ísť s maminou a ujom domov, snáď by aj celú noc ostal. Chodiaci Janko s ľadom z ľadovca V čase regionálnych volieb som sa presunul cez Puerto Chacabuco až do prístavu. Laguna San Rafael. Jeden z najznámejších ľadovcov v Čile, kam sa ľudia plavia po dlhé roky, aby si vychutnali jeho krásu. Loď odchádza z Puerta Montt každý týždeň. Po dni plavby prichádza do Puerta Chacabuco, kde som večer nastúpil. Skoro ráno sme prichádzali do lagúny. Laguna San Rafael.

55 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 55 Bielo-modro-červená korida na úpätí Cerra Castillo. Ľadovec sa dal pozorovať z diaľky. Celý masív sa tiahne z Campo Hielo Norte až do lagúny, ktorá ukončuje fjord. Je to najsevernejšie miesto, kde sa dá ľadovec smerujúci z pevniny do mora s kolmou stenou vysokou vyše 40 metrov pozorovať. Lagúna bola objavená koncom 17. storočia, keď sa fjordom plavili prví moreplavci. Ľadovec nedosahoval ani po more. Menej ako o sto rokov neskôr ďalšia výprava zistila, že ľadovec sa neuveriteľne rozrástol a pokrýval väčšinu lagúny. Dnes ľadovec ustúpi o neuveriteľných 200 metrov ročne. O niekoľko rokov sa už možno bude na tieto plavby iba spomínať. Na lodi bolo pre mňa prekvapivo veľa domácich, najmä dôchodcov. Pre nich je to veľká udalosť, na ktorú sa tešili a šetrili po dlhé roky. Už od nástupu na loď sa domáci dôchodcovia vychvaľovali na akej plavbe boli a zábava prebiehala v štýle nášho Senzusu. Cítil som, že moje miesto je niekde úplne inde. Pridal som Cerro Castillo nesie meno podľa veľkého množstva vežičiek na vrchole. sa k medzinárodnej nemecko-maďarsko-talianskomexickej skupinke. Po príchode do lagúny sme sa v malých člnoch plavili bližšie okolo veľkých ľadovcových krýh najrôznejších farieb. Od bielej po jasne modrú. Ľad, v ktorom nebola ani bublinka vzduchu. Plavili sme sa až po hladinu posiatu kusmi ľadovca. Prechod bližšie z tejto strany nebol možný. Podávala sa Whisky Jack Daniels, alebo po domácom Juanito Caminador, s ľadom priamo z plávajúceho ľadovca. Trošku som bol sklamaný. Od ľadovcovej steny sme boli dobrých tristo metrov, ak nie ešte ďalej. A hlavne, posádka lode druhej spoločnosti našla cestu a plavili sa oveľa bližšie. Tam to bolo oveľa nebezpečnejšie, pretože pri ulomení veľkého kusu ľadu sa vytvoria vlny, ktoré aj malú loďku môžu prevrátiť. To sa lodi druhej spoločnosti vraj už aj raz podarilo. Pred odchodom z lagúny sa k nám pridali štyria dobrodruhovia. Tvorili dva páry, dvojice vzájomne pripevnené na lane. Pred troma týždňami začali svoju púť Puerto Rio Tranquilo.

56 56 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii neďaleko dedinky Rio Tranquilo, prekročili jazero El Pedregal a niekoľko kilometrov cválali na koňoch. Tam sa začalo ich 53 kilometrov vzdušnou čiarou šliapania po ľadovci Campo Hielo Norte, s cieľom vyjsť na najvyšší kopec, St. Valentin. Pre takmer neustále zlé počasie sa im vyjsť na vrchol nepodarilo. Mexičanka sa dobrodruhom snažila vysvetliť, aby si veci uschovali a zabalili do skrinky, aby smrad nebol cítiť na celej chodbe, no ja som sa s nimi išiel porozprávať o niečom inom. Okrem batohov, lyží a mačiek mali aj sane. Rozprávali sme sa o ceste. Najchladnejšie v stane mali mínus sedem. Veru, pekná to zima. Z bezpečnostných dôvodov mali satelitný telefón a GPS. Boli to traja domáci a jeden Španiel, v lete žijúci na úplnom severe Nórska. Má turistickú agentúru a nikdy by som nepovedal, že tu stretnem človeka, ktorý bol v Ranui, dedinke na severe Fínska, kde som pracoval ako dobrovoľník pred ukončením štúdia. Aký je svet malý. O kolegovi Pablovi, Pablo Besser, povedal, že keď ide s ním, žiadne povolenia na expedíciu netreba. Pablo pozná ľadovce v Čile ako nikto iný. Bol na trojmesačnej expedícii, keď prekračoval s kamarátmi celé ľadové pole Campo Hielo Sur a Campo Hielo Norte. Štyristo kilometrov v zajatí snehu a ľadu. Až neskôr som sa dozvedel, že to bola prvá a zatiaľ možno aj jediná úspešná expedícia tohto druhu v týchto končinách. Prašná Careterra Austral Neďaleko dedinky Villa Cerro Castillo. Ráno, po skorých raňajkách, nás už čakal autobus do Coyhaique, odkiaľ som začal stopovať do dedinky Villa Cerro Castillo. Nad dedinou sa vypína majestátne Cerro Castillo s nespočetným množstvom vežičiek. Sto kilometrov cesty, tri až štyri hodiny cestovania a hlavne stopovania. Boli iba štyri hodiny a tak som sa ešte prešiel pri neďalekej Rio Ibáñez, tešil sa z nádherného výhľadu, ako aj objavil už rozpadajúci sa štadión pre býčie zápasy. Corida bola uprostred poľa. Práve pripravovali stodolu pre ďalšie kolo, ktoré malo byť o tri týždne. Oblasť veľmi suchá a veterná. Pri širokom koryte rieky sa dvíhali nánosy vulkanického prachu, ktorý vietor rozfúkaval po okolí. Nasledujúci deň som išiel pozrieť cestičku smerom k jazeru, ktoré sa nachádza pod kopcom Cerro Castillo. Na celý okruh nebolo času, najmä bolo veľa snehu. Stúpal som priamo hore, po malých chodníčkoch lesom, lúkou až k prvému snehu. Po návrate mi netrvalo ani dve hodiny, kým som niekoho stopol. Hneď za Villa Cerro Castillo opäť začínala prašná cesta. Džíp sa rútil 80 až 120 kilometrovou rýchlosťou. Prechádzali sme cez široké údolia, v ktorých sa striedali močiare, jazerá, krásny svieži mladý les, ako aj pustatina s mŕtvymi stromami, ktoré zomreli pod vulkanickým prachom, ktorý explodoval z vulkánu Jackson v roku Ten, tak ako Chaitén tohto roku, lávu nepriniesol. Vulkanický prach, ktorý pokryl celú oblasť, vrátane časti Argentíny je vo viacerých aspektoch

57 oveľa ničivejší. Explózia však bola menšieho charakteru. Cesta prašná, ak ide auto oproti, treba sa uhýbať. Po príchode do Puerta Rio Tranquilo som našiel krásne miesto na stanovanie pri pláži jedného z najväčších jazier Južnej Ameriky, Lago General Carrera. Slnko zapadalo a okolité hory pokryté snehom na vrcholoch vyčarovali krásnu atmosféru. Na pláži som stretol jedného fotografa, ktorý tu bol s folklórnym súborom. O hodinu mali mať predstavenie v miestnej škole. Chvíľu váham, či nechať stan len tak voľne. Po šliapnutí na okuliare som dúfal, že sa už nič zlé nestane. Predstavenie súboru bolo krásne. Piesne a tance v podaní mladých študentov stáli za to. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 57 Šliapať ďalších päť hodín sa mi toho, ani nasledujúceho dňa s 25 kilogramovým ruksakom veľmi nechcelo. Colník sa cez vysielačku opýtal, či príde loď, ktorá mala chodiť pravidelne. Loď prišla a ako neskôr vysvitlo, iba pre mňa. Chalanov som trošku sklamal, že som nemal argentínske peso. Keďže som išiel z Čile, mal som iba čílske a posledné tri dni, keď som na to začal myslieť, ani zmenárne v dedinkách nebolo. Cenu som vedel v čílskych pesos a keď mi povedali, že je to jeden a pol krát toľko, tak som nevedel, či si vymýšľajú, alebo ma v Čile zle informovali. Tak som postával pred loďou, až kým sme sa dohodli, Najkrajší hraničný priechod na svete Nasledujúce dva dni som strávil na cestách. Presun do Cochrane, stanovanie v borovicovom lese nad mestečkom a neskôr príchod do Villa O Higgins, poslednej dediny na Carretere Austral. Ešte pred pár rokmi to bol takmer koniec sveta, no dnes tu už po piatu sezónu premáva loď cez jazero rovnakého mena a umožňuje prejsť do argentínskeho Národného parku Los Glaciares. Prvého novembra išla prvá loď letnej sezóny. Zmeškať ju, by znamenalo ďalší týždeň čakania. Jazero krásnej tyrkysovej ľadovcovej farby nenecháva nikoho na pochybách ako vzniklo. Na palube boli piati Austrálčania a 10 až 15 domácich. Tí bývajú roztrúsení okolo jazera. Jedna rodina na jednom brehu, druhá na ďalšom. Predchádzajúcu nedeľu išli do mesta na komunálne voľby. Trvalo 5 dní, kým sa vietor utíšil, aby ich loď priviezla domov. Keď sme ráno nasadli na loď, stále bez povolenia na plavbu, brali to v pohode. Vedeli, že veľa robiť nemôžu. Zato jedna Austrálčanka, ktorá cestuje s mužom, rodákom z Čiech a synom starším ako ja okolo sveta, to brala ako niečo neuveriteľné, že ideme na loď a nevieme, či vôbec niekam pôjdeme. Počasie nám prialo. Vietor vial, no nie až taký silný ako predchádzajúce dni. Na odpoludňajšiu túru so všetkými vecami som sa vybral sám. Čílska hranica, Candelario Mancilla, 21 kilometrov údolím, kde fúka vietor takmer neustále a príchod na hranicu Argentíny. Colník, pozerajúci futbal a jeho kolega, miesiaci chlieb, sa asi len tak čudovali, odkiaľ som sa vzal. Colnica je hneď pri Lago del Desierto. Cerro Torre.

58 58 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Pohľad spred dedinky El Chaltén na majestátny Fitz Roy (napravo) a Cerro Torre (špicatý končiar naľavo od stredu). že dám iba toľko, koľko som počul, že to malo stáť. Veľa možností im neostávalo. Pastelovo zafarbený Fitz Roy Bolo už takmer sedem hodín večer, autobusu niet až do ďalšieho poludnia. Mal som veľké šťastie, keď zrazu prišlo auto, ktoré sa po chvíli vracalo. Zobrali ma na rázcestie, kde začínala túra do údolia, odkiaľ sa lezie na severnú stranu Fitz Roya. Len tesne pred zotmením som našiel miesto na prespatie medzi stromami, ktoré lemovali toto široké údolie. Vietor silnel a celou šírkou údolia dul tak silno ako som doposiaľ nezažil. Bol to veľmi dlhý deň. Zaspal som v priebehu pár sekúnd. Po búrke je vždy krásne. Slnečné ráno a nádherné hory vôkol. Keď som išiel pozrieť, kam vedie chodník, prichádzali štyria domáci s lyžami na batohoch, vracajúci sa z dvojtýždňovej expedície prechodom ľadovca. Po dvoch až troch hodinách prichádzam do kempu Piedra del Fraile. Stretávam Janu a Richarda z Nového Zélandu. Obaja majú prácu viac než zaujímavú. Jana, ktorej mama pochádza z Čiech ma pozdravila krásnym Ahoj. Pozná aj krásu našich Tatier. Robí výskumníčku na Antarktíde, kde má Nový Zéland svoju základňu. Po týždni ju čakala jej návšteva a mesačná plavba domov. Richard je ekológ a skúma vplyvy dovezených zvierat v minulosti z Európy na novozélandský ekosystém. Hovoril, že okrem miliónov oviec v poslednej dobe pribúda veľa kráv, ktoré vôbec nie sú dobré. Potrebujú obrovské množstvo vody, no dopyt z rozvíjajúcej sa Ázie a hlavne Číny po mlieku je obrovský. To mi pripomenulo Uruguaj a výlet z jazykovej školy na farmu, kde nám hovorili, že lepšou distribúciou vody dokážu produkciu mlieka strojnásobiť. Boli sme však v horách. Odporučili mi ísť hodinku po chodníku hore kopcom po ľavej strane. Strmé stúpanie, začínajúca únava, sneh a čím vyššie, tým silnejší vietor. Spoza mrakov sa začal vynárať majestátny Fitz Roy s úžasnou pastelovou až trošku dočervena sfarbenou stenou. Sen a cieľ pre množstvo horolezcov. Vietor vyše sto kilometrov za hodinu neposkytuje veľa možností na lezenie. Expedície tu často čakajú týždne až mesiace, aby si mohli zaliezť. Fitz Roy i Cerro Torre majú strany dlhé okolo osemsto metrov. Ako mi domáci chalani, čo si práve pod skalu pri Paso del Quadrado odložili veci na lezenie povedali, lezenie je to na dva dni, cez ktoré, a to najmä cez noc, keď človek spí zavesený na skale, nesmie fúkať. Do Paso del Quadrado som sa ani zďaleka nedostal. Z kempu sú to dobré tri hodiny šliapania, posledné dve v snehu po kolená. Neskôr v lete to môže byť nádherná prechádzka s výhľadom na priľahlé ľadovce. Cesta nie je značená, ale je často vychodená horolezcami. Po dvoch daždivých dňoch to bol pre chalanov prvý slnečný deň. Aj keď tu ostávajú dva týždne, neveria, že by mali na počasie také šťastie, aby ho zdolali. Pred zotmením som išiel pozrieť Lago Electrico na konci údolia, ktorého ľadovec na konci je vstupnou bránou pre týždenné expedície na ľadovci. Keďže tento kemp bol platený, našiel som miesto v lese, pri potôčiku. Spalo sa výborne. Ráno som napriek dažďu šliapal tri hodiny do kempu Poincenot. Celý rozmočený som pomaly začal stavať stan. Kemp bol značený, avšak na veľmi zlom

59 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 59 Perito Moreno Glaciar padajúce časti ľadovca. mieste. Veternom a po búrke plnom blata. V kempe bolo desať až dvanásť stanov. Neskôr nám strážcovia parku, čo išli okolo povedali, že v januári je tu stanov sedemdesiat. To by som tu nechcel byť, pomyslel som si. Po necelom dni v stane sa vonku nič nezmenilo. Výhľad a výlet k jazeru pod Fitz Roy z južnej strany nemal význam. Za necelé tri hodiny som prišiel do dedinky El Chaltén. Väčšina ľudí začína svoju púť po parku

60 60 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Ľadovec Perito Moreno. Pri dobrom počasí je vidno niekoľkokilometrový jazyk až do srdca južného ľadového poľa Campo Hielo Sur. práve v tomto mieste. V dedinke bolo na rozdiel od hôr výborné počasie. Slniečko vykukovalo spoza oblakov, ideálny čas na sušenie vecí. Navštívil som informačné centrum a preštudoval som mapy a trasy prvovýstupov. Aký nádherný to bol pocit, keď som videl cestu Eslovaca v zložení Michal Orolín, Vladimír Petrík a Róbert Gálfy z roku Zo všetkých trás je to tá najdlhšia. Možno tu jedného dňa pribudne aj meno nášho Balvana, jedného z dvojice Gejza a Šľapka, uja, ktorý by tu raz veľmi rád urobil nejaký prvovýstup, ak príroda dovolí. Niektoré trasy mali stupeň náročnosti ABO zo slova abominable, ako keby ani nebolo možné také niečo vyliezť. Avšak ľuďom sa to podarilo. V kempe, ktorý je pred začiatkom dediny, som sa zoznámil s Angličanom, ktorý tu už dva týždne lezie po okolí, Američanom, čo kúpil v Čile džíp a teraz brázdi po argentínskej pampe až kým mu niečo padne do oka, a najmä Sebastianom z Kanady, s ktorým som nasledujúci deň absolvoval zatiaľ najdlhšiu jednodňovú túru života. Azúrová obloha bez mráčika, bezvetrie, najkrajší deň celého týždňa. Sebastian, ktorý má iba devätnásť rokov, mimo školy pracuje ako hasič. Takmer celému dňu udával tempo. Najmä do kopcov ide radšej rýchlo ako pomaly. Ja som sa skôr držal príslovia pomaly ďalej zájdeš. Laguna Torre, nádherné Cerro Torre, ľadovec a jedna z najkrajších scén, aké som kedy videl. Stúpanie na vyhliadku po pravom brehu jazera, štíty končiarov a ľadovec. Po chvíli pozorovania sa vraciame a po hodine odbočujeme na sever. Chodník, ktorý vedie pri Lago Hija a Lago Madre, na miesto s čarovným výhľadom na južnú stenu Fitz Roya. Nachádzame sa neďaleko kempu, kde som bol pred dvoma dňami. Aj keď by sme to ešte do Laguny de Los Tres stíhali, pokračujeme radšej pomaly domov, do kempu okolo Laguny Capri. Takmer desať hodín šliapania a štyridsať kilometrov. Praskajúci ľadovec Po piatich dňoch sa presúvam do El Calafate, údajne najdrahšieho mesta v Argentíne. Stretávam Lea z Hospitalityclubu, ktorý sa len nedávno vrátil zo Španielska. Okrem domu, kde býva s mamou, majú jednu budovu, ktorú by chcel v priebehu roka prerobiť na hostel. Tam som ostal nasledujúce tri noci aj s dvoma Švajčiarkami a asi desiatimi domácimi, ktorí tu žijú a pracujú v meste. Teda iba poniektorí. Sú tu aj dvaja chalani, čo prišli hľadať prácu na leto. Začiatok sezóny je veľmi slabý a už mesiac nič nenašli. Po príchode Leo hovoril, že v okolí je veľa pekných miest a možno môžeme ísť aj trošku ďalej a skúsiť niečo vyšliapať, možno aj na doske, a tretí deň ísť spolu autom pozrieť ľadovec Perito Moreno aj s jeho priateľkou, ktorá iba teraz

61 priletela zo Španielska. Čo som však netušil bolo, že Leo sa takmer vôbec neukáže. V meste okrem množstva turistov nie je nič zaujímavé a nakoniec v nedeľu, tretí deň, sme išli pozrieť ľadovec aj tak autobusom. Na výlet sa k Leovi a jeho priateľke pridala aj jeho mama s tetou. Keď k tomu prirátam, že sa prvý večer pozval na večeru a zabudol si peniaze, alebo ako sme druhý deň opekali a za naše pozval kopec kamarátov, nemal som práve ten najlepší pocit. Po chvíli sa všetko zmenilo. Dôvod? Perito Moreno Glaciar. Ľadovcov som videl za posledný mesiac neúrekom, no ani jeden nebol pri brehu taký mohutný a vysoký, kde chodník vedie tak blízko, že je možné počúvať praskajúce ľady na okrajoch, ako aj vnútri ľadovca. Ľadovec je známy ako jediný, ktorý sa ešte stále zväčšuje. Možno jeden z mála tak prístupných. Pravdou však je, že každé dva až tri roky sa predná Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 61 časť ľadovca pod tlakom vody zrúti a začína rásť znovu a znovu. Ľadovec sa tiahne z masívneho Campo Hielo Sur a končí pri výbežku, ktorým oddeľuje dve jazerá. Ako ľad rastie a hrubne, hladina menšieho južnejšieho jazera klesá. Tlakom vody severného jazera sa ľadovec začne podmývať. Vytvorí most, ktorý sa neskôr zrúti. Naposledy sa to stalo v júni alebo júli, prvýkrát, keď sa ľad rúcal v zime. Z fotiek spred dvoch rokov sa dalo vidieť, ako sa celý tento proces udial v priebehu dvoch dní. Dážď striedali snehové prehánky, neskôr aj slniečko na chvíľu vykuklo. Sledovať ľadovec by sa dalo aj hodiny. Praskania, raz za čas aj ulomenia a pád veľkého kusu prednej steny ľadu s obrovským rachotom. Nádherný zážitok. Keď padne do vody, ľadu trvá aj niekoľko sekúnd, kým sa opäť vynorí. S vynorením prichádzajú obrovské vlny. Pred niekoľkými rokmi tu bol priamo pri ľadovci kemping, kde mal v noci človek predstavenie v podobe praskania Príroda na juhu Patagónie Ohňová zem Národný park Tierra del Fuego machy, huby, lišajníky a bobrom zdevastované korytá riek.

62 62 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii ľadu zaručené. Dnes je prespatie zakázané a dovolená iba jednodňová návšteva. Ohňová zem Po niekoľkých hodinách v autobuse som sa ocitol ako v inom svete. Od prestupu v Rio Gallegos bol autobus plný turistov. Po troch mesiacoch v Čile bez akýchkoľvek turistov som sa ocitol v autobuse, kde by človek ťažko hľadal domáceho. Vidno, že sezóna prichádza. Stretol som aj Slovenku Janku s nemeckým manželom, ktorí si užívajú svadobnú cestu okolo sveta. Bolo príjemné sa po takej dlhej dobe porozprávať po našom. Po celodňovom presune som sa dostal na koniec sveta, do Ushuaie. Autobus prichádzal o jednej ráno. Na pár hodín spánku ísť do hostelu bolo to posledné, čo sa mi chcelo. Začal som sa prechádzať po meste a stúpať uličkami vyššie a vyššie. Našiel som krásne trávnaté miestečko pri vysielači lokálnej televíznej stanice. Môj nenápadný oranžový stan až takým nenápadným nebol, no ako vyšlo slnko, s prvými ľuďmi idúcimi do práce som sa začal baliť. Cez deň som obdivoval ľadovec Martial Glaciar, na ktorom sa však pod vplyvom globálneho otepľovania sneh vôbec nenachádzal a aj ľad sa rokmi zmenšuje. Ushuaia a celá oblasť je známa najmä vďaka názvu Ohňová zem. Národný park Tierra del Fuego sa nachádza iba pár kilometrov za mestom. Napriek zlému počasiu, zvýšenej teplote a nevoľnostiam, som to do parku odstopoval pomerne rýchlo. Bolo zamračené, miestami prehánky, na hrebeni snehové. Výhľady minimálne, aspoň že po troch dňoch a dvoch stromoch sa mi odrazu zlepšilo. Najviac ma v parku prekvapili rozľahlé bobrie priehrady a riečny systém, ktorý si tu bobor vytvoril. A pritom je to tvor, ktorý by tu nemal čo robiť. Bol dovezený počas kolonizácie. V oblasti nemá prirodzených nepriateľov a úplne mení miestny ekosystém. Počasie sa nezlepšilo ani na druhý deň. Chodníky rozmočené, plno blata. Ku Sandre som prišiel v ten najlepší moment. Akurát hostila mladý nemecký pár. Stopovali z Buenos Aires a boli to ich prvé týždne v Južnej Amerike. Pripravili výbornú jablkovú štrúdľu s vanilkovou omáčkou! Nechápem, ako Sandra dokáže držať diétu a nejesť také dobroty. Pred nastúpením do autobusu do Punta Arenas som stretol na zastávke Emilie. S Emilie z Reunionu Rybačka s Patrickom s výhľadom na klenot Patagónie, Národný park Torres del Paine.

63 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 63 Guanaco sa pozerá na Los Torres. som sa predtým videl na pár minút u Sandry pred mojim odchodom do Národného parku. Rozprávali sme sa celú cestu. Taký dobrý a sympatický pocit z človeka som už dávno nemal. Po príchode do Punta Arenas sme prespali u Ceci. Nadránom odišla. Po niekoľkých rokoch práce cestovala okolo sveta a čakal ju let na Nový Zéland. Vôbec nechcela Južnú Ameriku opustiť. O pár týždňov sa mala stretnúť s rodičmi, no dúfala, že sa jedného dňa ešte vráti. Južná Amerika je čarovná. Aj keď má už Ceci deti, ktoré študujú na vysokej škole v severnejších oblastiach Čile, na staré kolená sa dala na štúdium. Onedlho ju čakali skúšky. Učila sa toľko, že musí byť ukážková študentka. Ceci toho precestovala veľa a aj rozprávať o tom vie veľmi pútavo. Keď sa jedného dňa na juhu Francúzska presúvala, jej autobus prišiel do mesta v noci. Nikde nikoho nebolo, všade samá tma a oproti auto. Zamávala. Myslela si, že je taxikár. Chvíľu išli, až kým šofér zastal v uličke. Jej dvere boli pri stene. Koľko máš rokov? opýtal sa. Chcem ísť na kávu a odvez ma do kaviarne, odpovedala. Svoju otázku opakoval. Keď prezradila, že má okolo 45, chalan povedal: Mám cez dvadsať a boli by sme dobrá dvojica. Marokánec. Ceci "Veže", podľa ktorých je národný park Torres del Paine pomenovaný. začala otvárať a búchať dvere o stenu, až kým sa chalan upokojil a odviezol ju na miesto, kde jej zastavil autobus. Povedal jej, že pár minút opačným smerom je vlaková stanica, kde majú kávu. V tej tme ju prehliadla. V Taliansku ju pre zmenu takmer zamkli v múzeu. Talianka, ktorá v múzeu pracovala, vnútri nikoho nevidela a rozhodla sa, že zavrie skôr. Len na poslednú chvíľu, keď už boli dvere zavreté, jej stihla zaklopať, aby jej otvorila. Patagónsky klenot Neskôr som sa stretol s Patrickom, riaditeľom jednej miestnej cestovnej agentúry. Mal som odporúčanie od Izabely z Poľska, ktorá pre neho pracuje a to aj napriek tomu, že ma nikdy v živote nevidela. O dva dni neskôr sme sa presunuli cez Puerto Natales, kde sme trošku upratali dom pre zamestnancov do Pueblita Rio Serano, miesta s pár domčekmi niekoľko kilometrov pred národným parkom. Patrick tu má krásny domček. Býva v ňom Izabela, ktorá vedie jednodňové skupiny turistov po parku. Rozmýšľali sme, čo také by som mohol robiť. Chcel som ostať pár týždňov, no o celej sezóne som nebol Ľadovec Grey.

64 64 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii presvedčený. Myšlienka Vianoc v Uruguaji vo mne stále žila. Vodičský preukaz som nechal doma, robiť nosiča som príliš nechcel a ak by som chcel byť vodcom, musel by som prejsť školením, aspoň dvakrát ísť celý okruh so skupinou a vodcom, čo by aj vyše mesiaca trvalo. Postavil som všetky stany, ktoré sa v domčeku povaľovali. Horšie som ešte nevidel. Každému niečo chýbalo. Vrchná vrstva, zlomený kolík, roztrhané, také by som turistom určite nedával. Hlavnou Patrickovou záľubou, ako aj prácou, je chytanie rýb. Až tu som sa naučil, čo znamená fly fishing, aj keď to bolo iba pre Patricka. Chytal som len na normálnej udici. Tri hodiny sme skúšali a skúšali, aj miesto sme zmenili, no večeru sme domov nepriniesli. Priniesli sme drevo a nádherný pocit z času stráveného vonku s majestátnym výhľadom na Torres del Paine. Izabela ma ráno zobrala ku vstupnej bráne parku tak skoro, že tam zatiaľ nebola žiadna kontrola. Pekne som ušetril. Začal som sa približovať k majestátnym horám. Na prvý deň som si naložil riadnu dávku. Od vstupu až po Campamento Guardes priamo pri ľadovci Grey. Po dvoch hodinách stretávam Sebastiana z Kanady, s ktorým som šliapal predchádzajúci týždeň v Národnom parku Los Glaciares. Počasie si nevedel vynachváliť. Príjemných 20 až 25 stupňov, slniečko svietilo. V ruksaku som mal jedla vari na 10 dní. Oficiálne bol veľký okruh uzavretý. Na druhý deň som sa išiel pozrieť trošku ďalej v smere okruhu, až po bod, pokiaľ sa dá ísť. Po jedenástich hodinách šliapania v prvý deň som potreboval oddych. Uzávera nebola kvôli snehu, ktorého síce bolo v sedle neúrekom, ale kvôli jednému žľabu, v ktorom ešte nenamontovali reťaze. Ísť na lane s plným ruksakom nie je žiadne potešenie. Strážcovia parku, ako aj dvojčlenné skupinky, ktoré išli oproti povedali, že sa to dá. Len si treba dávať pozor. Začínalo sa mračiť a pršať. Topánky už mali čo to za sebou, prvé diery nenechali na seba čakať. Napriek tomu, že na nasledujúci deň sa týmto smerom vybrala skupinka ľudí, do toho strmého kopca a snehu sa mi so všetkým vôbec nechcelo trepať. Radšej som sa popri jazere vybral do Campamento Italiano, aj s Austrálčanom Scottom a Švajčiarkou Sarinou. Počasie sa radikálne menilo. Cez noc začalo pršať a do dvanástej sa ani zo stanu neoplatilo vyjsť. Malá prechádzka na vyhliadku na Torres príliš veľa výhľadov nepriniesla, zato jemný poprašok snehu a malá lavína z protisvahu len tak zadunela. Po dvoch nociach na jednom mieste prišiel čas na zmenu. Campamento base a večerný výbeh na Torres. Miesto je známe predovšetkým červeným sfarbením skál pri východe slnka. Bola to iba taká rozcvička. O štvrtej ráno som išiel opäť hore. Mráčiky boli iba na ďalekom Los Torres hodinu po východe slnka. Spevácky festival v dedinke Punta Delgada.

65 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 65 prechádzala a nechápala, kam sa všetci ľudia ponáhľajú a prečo sa tak strkajú pri vchode do metra. Celé Torres del Paine mi pripomínalo skôr dlhú prechádzku s nádherným výhľadom ako výstup. Z domova je človek zvyknutý, že zdoláva vrcholy. Kriváň, Rysy, Choč Tu sú však štíty také strmé, že všetky chodníky vedú iba údoliami, človek má otočenú hlavu smerom nahor a ich vrcholy sú len pre tých najskúsenejších horolezcov. Stopovanie za zážitkom Život na farme Viamonte. východnom horizonte. Prvý slnečný lúč nás oblial teplom až okolo siedmej ráno. Pár vytrvalcov, ktorým sa dole ešte nechcelo. Po pár hodinách spánku doobeda som sa išiel pozrieť na koniec údolia cez Campamento Japones. Tak ako v predošlom údolí, aj tu sa rýchlo menilo počasie. Horolezci si akurát postavili prístrešok a obrovské stany s kuchyňou na nasledujúce tri mesiace. Predchádzajúci deň sa jeden z nich snažil vyniesť materiál pod stenu, no vietor ho tak zvalil o zem, že sa radšej otočil. Po ďalšej noci sa pomaly presúvam do Pueblita Rio Serano, kam zo šťastím stopujem asi jediný autobus plný nemeckých turistov, ktorý tam za celý deň išiel. Iza nikde. Vito, sused od kajakov ma pohostil chlebíkom s marmeládou. Po dni oddychu večer prišla Iza. Bola na mňa pekne nahnevaná! Cez pootvorené okienko som sa dostal do domu a keď to videla Však keby poriadne zavrela, nebol by problém, pomyslel som si. Aspoň pri palacinkách, ktoré som pripravil sa upokojila. Už veky ich nemala. Mala novinky od Patricka. Zmenil názor. Nič pre mňa nemá a na maľovanie domu zavolá maliarov. Vedel som, že ráno musím ísť. Iza tiež nemala príliš veľa dôvodov na úsmev. Plat ešte stále nedostala, všetko mešká. Rozprávala mi aj o iných možnostiach. Avšak práca v reštaurácii alebo niečo podobné nie je pre mňa. Začínam cítiť potrebu zmeny. Začať robiť niečo zmysluplné a nielen cestovať. Pripojiť sa na internet a konečne nájsť nejakú stáž. Prostredie je nádherné, no chýbala mi pohoda a kľud, ktorý bol na mieste, kde bývala Iza. Spomínala, že keď išla pracovať do Madridu ako učiteľka angličtiny na rok, len sa Ako som sa vracal do Punta Arenas ku Ceci, v autobuse som stretol Angličanov hovoriacich o nádhernom okruhu Dientes de Navarino. V Torres som ostal kratšie, ako som predpokladal. Začal som Poľská plachetnica Nasha chata ma zobrala do Puerta Williams.

66 66 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Východ slnka pri odchode z Ushuaie. rozmýšľať. V Punta Arenas som sa išiel opýtať na výletnú loď do Ushuaie, či nepotrebujú fotografa, alebo nejakú pomoc na palube. Chovali sa veľmi slušne. Hovoril som aj s manažérom v kancelárii, avšak až do konca sezóny majú plno a prácu žiadnu. Ceci ma poobede odviezla na čerpaciu stanicu pri meste. Začal som stopovať do Ushuaie s tým, že tam prídem, stopnem loď do Puerta Williams alebo na nejaký ostrov a bude krásne. Po pár minútach ma berie Jorge s mamou, ktorí mali namierené do dedinky Punta Delgada, 10 kilometrov za odbočkou do Ushuaie na XV Festival del Cantar San Gregorio, 15. ročník speváckeho festivalu San Gregorio. Konal sa v miestnej telocvični. Prišla celá dedina. Všetci domáci. Turista sem tak často nezavíta. Nácvik, ako aj tanečné predstavenia boli výborné. Spevácke talenty všetkých žánrov. Väčšina prišla práve z Punta Arenas. Prespal som v stane vo dvore u Marca, Jorgeho kamaráta. Ráno, napriek pokračujúcemu festivalu som stopoval ďalej. Najviac som sa zasekol hneď za trajektom, kde pravidelne chodili autá z lode. Až po troch hodinách ma niekto zobral. Štyri krátke a rýchle stopy ma doviedli na miesto uprostred ničoho. Keď ma tam videl šofér kamiónu, ktorý mi predtým povedal, že stopárov brať má zakázané, zastavil a zobral ma. Tesne pred večerom sme prišli do Rio Grande. Skúšal som šťastie opäť. Po chvíli zastavil Tomas, domáci gaučo. Zobral ma 40 kilometrov na jedinú obrovskú farmu v oblasti, Estancia Viamonte. Vyžaroval z neho obrovský šarm, niečo vnútorne veľmi silné. Nikoho takého som dovtedy nestretol. Hovoril, že je jeden zo 7%, oficiálne z 80% katolíkov, ktorí nielenže sa ku náboženstvu hlásia, ale ho aj praktizujú. Farma je obrovitánska a patrí svokrovi. Jeho žena je piatou generáciou anglickej rodiny a stále doma hovoria po anglicky. Tomasove korene sú francúzske, no nevie ani slovíčko. Jazyk pretrval iba dve generácie. Počas života v odľahlom domčeku už veľa stopárov a cyklistov prichýlil. Stodola obrovská, rybka od domáceho kuchára, ktorý je pôvodom z Puerta Montt vynikajúca. Výborne sa spalo. Za deň tu skonzumujú až kilo mäsa na osobu! Šunka na raňajky, hovädzia polievka, ako aj mäso ako hlavné jedlo a ešte aj na večeru. Len občas majú rybu. V Argentíne je vraj priemer 200 gramov mäsa na osobu na deň. Poriadna to porcia. Jeff sa normálne unavil

67 Ráno som sa pekne rozlúčil a poobede som dostopoval do Ushuaie. Zoznámil som sa s Raulom, po Laure v Montevideu len druhou osobou, ktorá má doma viac ako päť psov. Hotový zverinec. Radostné správy prišli podvečer. V prístave som našiel Poliakov, ktorí mi sľúbili odvoz do Puerta Williams. Robia komerčnú expedíciu na Antarktídu a musia urobiť povinnú zastávku na opečiatkovanie pasov v Čile, nakoľko turistická časť ľadového kontinentu patrí podľa medzinárodných dohôd práve Čile. V priebehu voľného dňa som veľa nenaspal. Stretol som sa s Jeffom z Anglicka a Peetom z Holandska, s ktorými sme odovzdali kapitánovi pasy. Dozvedáme sa, Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 67 že vietor je priaznivý nadránom. Vyrážať budeme o tretej ráno. Lepší darček k narodeninám som si ani nemohol priať. Turistická plavba loďou stojí 130 dolárov jedným smerom. Rovnako ako let malým lietadlom z Punta Arenas, ktoré bolo vypredané na najbližšie dva mesiace. Čakať v Yachtclube sa mi zdalo rozumnejšie ako ísť na pár hodín spať. To sa stalo osudným Peetovi. Zaspal a ani budík ho nezobudil. Bol na palubnom lístku a kapitána riadne rozčúlil. Dve hodiny sme museli na neho čakať. Vyrážame okolo piatej, slnko začína vychádzať. Sledujem vari prvý narodeninový východ slnka v živote. Vietor je priaznivý, avšak slabý. Plavba trvá päť hodín. Počas dvoch hodín čakania na colníkov otvárame vínko. Peet mal iba dva dni voľna, a preto rýchlo vyrazil do hôr. S Jeffom sme sa vyšuchtali spoznávať krásy doposiaľ veľmi málo prebádaného turistického okruhu o chvíľku neskôr. Turistika na konci sveta a ja som oslavoval 25. narodeniny a 1 deň. Okruh Dientes de Navarino, Zuby ostrova Navarino, na druhej strane kanálu Beagle nás očaroval divočinou, nespútanou krásou a chodníkmi, po ktorých iba veľmi málo ľudí do dnešného dňa prešlo a nie je veľký problém zablúdiť. Čaká nás 53 kilometrov a štyri sedlá. Zapisujeme sa na policajnej stanici a volíme chodník cez dolinu. Na hrebeň, z ktorého sa neskôr schádza ku hornému jazeru, sa nám vôbec nechcelo. Po niekoľkých hodinách jemného stúpania staviame stany medzi spodným a horným jazerom. Zaspávam do dvadsiatich sekúnd. Deň dlhý, deň dvadsiatych piatych narodenín. Vstávame na juhoamerický spôsob, vyrážame až o jedenástej. Pri hornom jazere stretávame skupinu Švédov vo veku 45 až 50 rokov, rovnako ako je Jeff. Do sedla stúpame po pár centimetroch snehu a obchádzame zamrznuté jazero. S Jeffom som sa veľmi príjemne porozprával. Po prvom sedle sa lúčime. O pár dní mal letenku a zvolil menej náročný chodník ku Lagune Windhond, bez prechodu sediel po rovine. Pomaly klesám a traverzujem. Občas sa na kameňoch objavuje modrá značka. Je vidno, že chodník, ktorý bol sprístupnený iba pred niekoľkými rokmi, nie je vychodený. Drsná príroda pripomína sever Škandinávie. Stromčeky veľmi malého vzrastu, najmä machy a lišajníky. O hodinu až dve stanujem pravdepodobne pri Lagune la Escondida.

68 68 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii netušil, koľko malých niekoľko metrových kopčekov bude potrebné zdolávať. Hore dole, hore dole. Po vyše hodine nachádzam značku. Najvyššie položené miesta prechodu boli takmer rovné, pripomínajúce malú náhornú plošinu. Na hrebeni je prevýšenie minimálne. Vybral som sa hľadať bod s výhľadom na celý kanál Beagle. Z pár minútového zámeru bola hneď hodina. Silný studený vietor fúkal od mora. Keď som videl svah, po ktorom mala viesť cesta dole, zvolil som druhú alternatívu. Predieram sa hustým lesom. Nachádzam jazero, priam obrovskú priehradu, ktorú tu bobry budovali po desaťročia. Obrovitánske močiare, kde prúd malého potôčika bobor natoľko ovplyvnil, že ani kvapka neunikne. Patrilo by sa aj jedného spozorovať, pomyslel som si. V momente som počul čľup. Vynoril sa a hneď sa aj schoval. Keď si všimol, že nič nerobím, už aj s hlavou nad hladinou začal plávať. Po chvíľke som našiel lesnú cestičku odkiaľ domáci zvážajú drevo. Po príchode na hlavnú cestu som po pár minútach stopol prvé auto s robotníkmi do Puerta Williams. Nádherný okruh. Po rozdelení s Jeffom nikde nikoho, krásna a neporušená príroda. Zvuky moreplavcov Peter, holandský morský vlk. Oddychujem, dopĺňam vitamíny z krupicovej kaše s kakaom a z blízkeho kopčeka sa neviem vynadívať na juh ostrova, ako aj ďalšie ostrovčeky v blízkosti. Prekračujem ďalšie sedlo. Nádherný pohľad do údolia plného jazierok, riečneho systému ovplyvneného životom bobra, strmé suťové svahy, ktorých kamene sú také jemné a podlhovasto zvetrané, že už pri dotyku sa lámu. Pekného miesta na stanovanie niet. Deň si predlžujem, značku strácam. Ráno pozerám jedinú mapu celého ostrova s turistickými chodníkmi, ktorú som zohnal. Aj keď bola mapa malá, formátu A5, zistil som, že ma čakal posledný prechod hrebeňa. Pozerám na hory a určujem miesto, v ktorom by malo byť prekročenie najľahšie. Ani som Po doplnení zásob prespávam necelé tri kilometre za mestom v opustenej chatke pri pláži. Ľudí tu žije tak málo, že keď som videl na mape usadlosť, ktorú som považoval za malú dedinku, niekedy tam bol iba jeden dom a aj to opustený. Vydal som sa na východný koniec ostrova, Caleta Eugenia. Po odšliapaní polovice cesty stopujem so šťastím lekára, ktorý išiel zobrať vzorky z ovce na zabíjačku. Na konci býva iba jeden muž, za ktorým išiel. Počas prechádzky po okolí som stúpal na okolité kopčeky. Veľryba.

69 Podľa mapy, ktorú som mal, tu existuje chodníček do druhej dediny. Ten však poznajú vari iba domáci. Myšlienka výhľadu na Cape Horn ma poháňala vyššie a vyššie. Postupne sa dostavovala únava. Nachádzal som sa sám v divokom lese, a tak som sa radšej vrátil. Začal fúkať silný vietor. Pri prechádzke na cíp polostrova, ktorý bol v blízkosti, občas tak zafúkalo, že som sa radšej posadil. Naskytol sa mi výhľad na rozbúrený oceán a miesta, kadiaľ sa v minulosti plavili moreplavci. Počas fujavice som v hlave počul zvuky gramofónovej platne z minulosti. Vietor priniesol v noci búrku a až poobede som sa začal vracať do Puerta Williams. Počas dvadsiatich kilometrov som živej duše nestretol. Všetky domčeky Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 69 pri ceste boli úplne opustené. Iba voľne pasúcich sa kráv a koní bolo neúrekom. Ďalší deň o jedenástej pristávalo lietadlo s Holanďanmi, ktorých som stretol pri príchode do Puerta Williams v prístave. Boli si odskočiť na týždeň v Torres del Paine a mali naplánovanú plavbu do Ushuaie. Zobrali ma aj s ďalším Holanďanom, ktorý tiež hľadal loď. Peter a Paula sú na dôchodku a už dva a pol roka sa plavia. Z Holandska sa zastavili na Kanárskych ostrovoch, Kapverdách, v Brazílii a už v apríli prišli do Ushuaie. Cez zimu sa lyžovali v neďalekom stredisku a veľmi sa im na tomto mieste zapáčilo. Teraz prišla na dovolenku ich dcéra s priateľom. Išli im ukázať okolie. Týchto niekoľko dní na Isle Navarino bolo prenádherných. Už pri stopovaní z Punta Arenas do Ushuaie sa mi zdalo, že čokoľvek som skúsil, tak to nejakým zázrakom vyšlo. Ako aj stará pravda hovorí, ak dáš možnosť, aby sa niečo stalo a niečo pre to urobíš, je oveľa väčšia šanca, že sa to stane, ako keď si povieš, že to nejde. Po výbornej večeri na lodi a dni oddychu u Raula, desiateho decembra opúšťam Ushuaiu. Trvalo až tri hodiny, kým som sa z mesta dostal. Po dvoch rýchlych stopoch som sa zasekol na dve hodinky v Rio Grande a až večer na hranici sa na mňa usmialo šťastie. Dvaja mladí chalani išli až do mesta Bahia Blanca v provincii Buenos Aires. Pätnásťročný kamión s vyše dvoma miliónmi najazdených kilometrov. Chalani nejedli, nepili a 24 hodín nonstop šoférovali. Striedali sa. Ak by boli jedli alebo pili, vraj by boli ospalí. Šofér bol v mojom veku. Jeho otec bol tiež šoférom a jeho svokor, ktorý ho sprevádzal robí automechanika. Živí ženu a malú dcéru. Zárobok dolárov je slušný, ale domov sa dostane iba na pár dní v mesiaci. Pocit počas jazdy bol super. Ísť v kamióne uprostred ničoho je oveľa lepšie ako v autobuse plnom turistov. Avšak, keďže v Argentíne Tučniak magalánsky. Vyprahnutá príroda smerom na Cerro Piltriquitrón.

70 70 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Ricardo s rodinou v Bariloche. žiadne limity doby šoférovania nemajú, bol som rád, keď sme prišli do Trelewu a cesta bola u konca. Veľryby a čokoláda Zrazu som sa ocitol kilometrov severnejšie. Leto v plnom prúde. Síce teplomer ukazoval iba 25 stupňov, horúčava po polroku s konštantnou teplotou okolo pätnástich stupňov neuveriteľná. Peninsula Valdez a hlavne vyhliadkové plavby spojené s pozorovaním veľrýb sú jediným miestom na východnom pobreží Argentíny, ktoré stojí za návštevu. Zvyšok je, okrem najjužnejších niekoľkých desiatok kilometrov pri Ushuaii, čistá pampa ako mesačná krajina. December je koniec sezóny a obdobím, keď veľrybí samci už dávno odišli na pobrežie Antarktídy hľadať potravu. Tou sa zásobia a pri návrate majú až polmetrovú zásobu tuku. Počas plavby, keď sme išli oveľa ďalej ako sa bežne plaví, sme videli dve veľrybie samice s dvoma malými a jedného mladého, ktorý sa nám s radosťou predvádzal a ukazoval svoj veľrybí chvost. Bolo ich viac ako päť, no pre bežného človeka rozoznať ich nie je vôbec jednoduché. Aj mladé veľryby sú také veľké, že by som nepovedal, že sú mladé. Boli jedny z posledných, ktoré tu ostali. Nachádzali sa takmer na otvorenom oceáne, pomaly sa pripravovali na odchod. Počas hlavnej sezóny ich na týchto miestach žije vyše a populácia každým rokom rastie o 7 percent. Veľryby nemajú zuby a ich vek sa ťažko určuje. Odhaduje sa, že sa dožívajú 70 až 80 rokov. Nedávno našli mŕtvu veľrybu, v ktorej bola zapichnutá starodávna harpúna, ktorou domorodí obyvatelia lovili veľryby na juhu koncom 19. storočia. Žila vyše 100 rokov! Veľryby sú veľmi zvedavé a keď sme ich našli a pomaly sa približovali, takmer po celý čas plávali v blízkosti lode a párkrát ju aj podplávali. Počas plavby som sa zoznámil s Portugalcami, ktorí si prenajali autíčko. Dovolili mi pridať sa na výlet po celom polostrove. Pozreli sme si uškatce, slonie tulene a aj kolóniu magalánskych tučniakov. Predchádzajúci deň ľudia videli aj orku, ktorá sem chodí večerať nič netušiacich tučniakov. No také neuveriteľné šťastie sme nemali. To sme mali viac-menej už pri veľrybách. Loď druhej spoločnosti až tak ďaleko nešla a turisti veľryby vôbec nevideli. Všetko závisí od kapitána, či je ochotný ísť až na otvorené more v období, keď je veľrýb menej. Počas hlavnej sezóny možno tieto obrovské cicavce pozorovať aj z brehu. Na zodiaku, nafukovacom umelohmotnom člne, sme uháňali riadnou rýchlosťou. Pri rovnakej cene agentúr, človek nikdy netuší, ktorá je lepšia. S novými kamarátmi som sa vrátil do Puerta Madryn a ešte večer sa presunul späť do Trelewu s myšlienkou nájsť ráno niekoho, s kým by som si prenajal auto a išiel do Punta Tombo, 100 km vzdialenej najväčšej kolónie tučniakov mimo Antarktídy. Žije ich tam pol až jeden milión. Prespal som v stane pred jedným domčekom, kde ma domáci prichýlili. Keď som na druhý deň nikoho nenašiel, išiel som na pláž Playa Union. Pred dlhou cestou som si odpočinul na vyhriatych jemných kamienkoch. Slniečko bolo za oblakmi. Jemný vetrík mi hovoril, aby som len tak ležal. Rozhorúčené kamienky hriali viac ako vzduch. Vianoce vo Volpe. Deti na terase organizácie sa snažia so zaviazanými očami trafiť rúčkou metly do tašky, v ktorej sú schované darčeky. Jeden trafil tak silno, až sa celá taška roztrhla a všetky deti sa vrhli do zbierania sladkostí, bublifukov a malých knižiek s rozprávkami.

71 Po čase sa vyjasnilo. Ako slniečko vyšlo, ľudí na pláži pribúdalo. Nočným autobusom som sa presunul do El Bolsonu, jedného z najznámejších hippie miest v Južnej Amerike. Ľudia jazdia na autách z 60-tych a 70-tych rokov a nikto sa už vonkoncom nikam neponáhľa. Vonku na námestí boli nedeľné trhy a štyria hipisáci chodili okolo a hrali na bubnoch. Candombe ako v Uruguaji. Vo vnútrozemí Argentíny však žiadnych afrických prisťahovalcov niet. Všetko začal jeden, ktorému už aj vlasy pomaly začínajú šedivieť. Narodil sa v Montevideu a vyrastal v Barriu Sur, mestskej štvrti, v ktorej som pracoval. Príkladom života v El Bolsone je aj Mika, dcéra Federika, u ktorého som si v záhrade postavil stan. On pracuje ako taxikár a nezdá sa, že by jeho, alebo babku Sali nejako trápilo, že Mika veľmi do školy nechodí a už v prvom či druhom ročníku na strednej škole prepadla, keď neurobila dva zo šiestich predmetov. Však má čas a nech si užije. El Bolson nie je iba hippie miesto. Obkolesujú ho kopce. Cerro Piltriquitrón, na ktorý sa začína stúpať neďaleko domu, je jedným z najkrajších. Vyšiel som iba kúsok nad Refugio. Hmla a oblaky neveštili nič dobrého. Oblasť bola veľmi suchá. Prevládali skaly a kamene, zelene tu bolo minimálne, na kopcoch žiadna. Čas letel. Ešte večer som sa presunul do Bariloche. Mrzelo ma, že som s Federicom veľa nenarozprával. Takmer stále bol v práci. Snáď nabudúce. Mesto má svojho ducha a myšlienka hippies tu stále žije. Všetko pokojné a aj keď som tu bol iba chvíľu, veľmi pôsobivé. Na stanici ma počkal Ricardo. Jeho syn v ten deň oslavoval deväť rokov. Je autista, aj keď iba veľmi mierny. Stále nevie čítať, ale s deťmi, ktoré som navštevoval v špeciálnej triede počas dobrovoľníctva vo Fínsku sa to nedá porovnávať. Veľmi rád hrá kartové aj počítačové hry. Problémy s adaptáciou na nové veci a prostredie má už odmalička, povedal Ricardo. Jediné, čo som mal, som mu daroval. Dulce de leche. A na ďalší deň palacinky. V okolí sú obrovské jazerá a lesy. Keď som začal stúpať vyššie a vyššie, začalo sa za mnou prášiť. Vidno, že Argentína je oveľa suchším krajom ako hory na čílskej strane, kde padá väčšina zrážok. V turistickom centre ma spoznala Belgičanka, na ktorú som aj s jej kamarátom vyskočil v Národnom parku Tierra del Fuego spoza stromu, keď som si myslel, že sú niekto iní. Prišli sme na to, Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 71 Vianoce s Laurou a malým vianočným stromčekom. že bola so Švajčiarom, s ktorým som pol roka predtým písal, že by sme mohli ísť spolu niekam do prírody. Stretli sme sa bez toho, aby sme o tom vedeli. Najlepší pohľad na jazerá sa núkal z vrcholu Cerro Catedral. Omylom som však už na začiatku zvolil zlý chodník, brodil sa pri jednom jazierku, až kým som sa nakoniec odhodlal a okúpal na Playa Muñoz, v kryštálovo-čistom, no veľmi ľadovom jazere. Veci nabrali spád. Nočným autobusom som sa dostal do Buenos Aires. Po rýchlej, ale veľmi príjemnej návšteve Tobeho, mladého muzikanta, s ktorým som na chvíľu nakukol do štúdia na skúšku s jeho kapelou a vyzdvihnutí nového pasu na veľvyslanectve, nasledoval smer domov, do Montevidea. Vianoce na pláži Večer dvadsiateho decembra bola vianočná couchsurfingová oslava s takmer všetkými kamarátmi. Nechať si ujsť takéto stretnutie by bol hriech. Marcel, Jen, Alejandra, Gonzalo, Guille, Ceci, Gabriela, Guru, Mariana, Florencia Parma, také krásne všetkých vidieť! Navštívil som aj mládež v Casa Joven a deti vo Volpe. V oboch bola predvianočná atmosféra a deťúrencom rozdávali darčeky. Keď sa dvere oboch deň pred Vianocami zatvárali a deti odchádzali, slzám som sa neubránil. Človek si ani neuvedomí, ako čas plynie. Traja chalani do centra už viac nechodia. Leo čaká s priateľkou dieťa, Santiaga videli počas školy na pláži, na školu sa vykašlal, čo znamenalo aj vyhodenie z Casa Joven. A Eduardo, také

72 72 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Murga na karnevale mládeže počas Vianočných (letných) prázdnin. malé šidlo, ktorý stále vymýšľal a pred vyhodením mal už počas môjho pôsobenia, začal chodiť do celodennej školy. Návrat na Vianoce do Uruguaja nebol náhodný. Pôvodne som myslel, že sa vrátim oveľa skôr. Aj keď som mal možnosť dobrovoľníctva v Argentíne, možno aj práca v Torres del Paine by bola reálna a taktiež návšteva Samiho a ľudí pri Melipeucu znela nádherne, srdiečko hovorilo jasne. Vianoce v okruhu dobrých kamarátov a stretnúť Flo, aj keď sme si už dlhšie nepísali, nič krajšie som si nemohol predstaviť. Čiastočne som aj cítil, ako keby cestovanie bolo u konca. Nemal som žiadne plány ďalej. Začal som si uvedomovať krásu tohto mesta, takej veľkej a rozľahlej dediny. Predvianočný večer mi pripomenul, akí krásni a priateľskí ľudia sú na tomto svete. S Laurou z El Pinar, ktorú som poznal ešte spred mesiacov a s ktorou som nasledujúci deň strávil Vianoce, a s Gabrielou z rezidencie, kde som býval, som bol pozvaný na oslavu ku Laurinej kamarátke Lucii. Krásna pokojná oslava, priateľskí ľudia, hra na gitare, jednoducho paráda. Počas vianočného popoludnia navštevujeme Laurinu sesternicu, ktorá sa o dva dni mala presťahovať do Venezuely. Nemá robotu a bývalý manžel žije aj s deťmi v Španielsku. Vo Venezuele má časť rodiny a verí, že si tam ľahšie nájde prácu. Okrem domu, v ktorom býva a ktorý bude prenajímať, má vedľa ďalší dom, väčší a krajší, ktorý na rok prenajala nemeckej rodine a za to si kúpila letenku. Taký krok vo veku okolo 40 rokov nie je jednoduchý a lúčenie dojímavé. Laura príliš Vianoce neoslavuje. Večera bola skromná, no veľmi chutná. Cestoviny plnené tvarohom a omáčka. Tak veľmi som bol rád, že nebolo žiadne mäso. Pomaly sme končili. Keď som povedal, že pod maličkým stromčekom ju čaká prekvapenie, takmer sa rozplakala, že mi nič nekúpila. Keď som jej vzápätí povedal, že ani ja som nič nekúpil, jej oči sa rozžiarili od zvedavosti a z verandy sme bežali dovnútra. Pod stromčekom bola kresba typických slovenských Vianoc so zasneženými kopcami, chalúpkou a stromčekmi so sviečkami. Laura bola nesmierne šťastná. Už niekoľko rokov nedostala žiadny darček. V jej rodine si na Vianoce darčeky nedávali. Štedrý večer, ako aj Nový rok oslavovali v kruhu rodiny a bolo plno jedla. Darčeky si dávali na Troch kráľov. Večer predtým deti pripravili topánočky a ráno, po príchode kráľov, ich čakali darčeky. Ak babka s dedkom mali pre deti niečo pripravené, deťom povedali, že traja králi sa u nich zastavili a môžu si prísť pre darčeky. Niečo ako náš Mikuláš o mesiac neskôr. Odkiaľ ho máme, som nevedel vysvetliť. Zato myšlienka dostávania sladkostí sa im veľmi páčila. Tradície sú však v dnešnej dobe po celom svete na ústupe. Prichádzajú zvyky z Európy a Ameriky a už závisí iba od rodiny, kedy oslavuje. Pred Novým rokom sa toho udialo veľa. Po Vianociach som strávil niekoľko dní u krásnej rodiny Sebastiana s malým dvojročným synom Ismaelom, ktorému hneď pod oknom hrajú candombe. Už dnes začína bubnovať do malého bubníka s jeho menom. Stretnutie s Flo, jej novým priateľom a Ceci na najnetradičnejšom mieste, aké mohla vymyslieť. V gay bare. Chvíľu som aj rozmýšľal či ísť, no povedal som si, prečo nie. Srandy Alejandra s Gonzalom u Gonzalových rodičov.

73 Malý Ismael počul v diaľke candombe. Ihneď vybehol na balkón aj s bubníkom a čakal na príchod hudobníkov. bolo neúrekom. Hrala kapela, skôr komédia ako hudba. Na moje prekvapenie dobrá atmosféra, fajná nálada, len akosi chlapov tam bolo na môj vkus priveľa. Keď ma jeden Španiel, musím uznať, celkom sympatický, začal pozývať, len zdvorilo som odmietol a čudoval som sa, kde že sa to nachádzam. Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 73 Po tom, ako sme si pred polrokom s Ceci pochutili na výborných rybích kockách z Mercado del Puerto, rybieho trhu, nás aj s Gurum z Indie zobrala do vychyteného podniku na pláži, kde robia rybie špeciality priamo z mora. Chudák Guru tu ešte stále, aj po viac než polroku pracuje od pondelka do nedele v Tata computers. Mať práce za dvoch nie je žiadna výhra. Na druhú stranu je rád, že má šancu byť v zahraničí a veľmi sa mu v Uruguaji páči. Večer sme išli na karneval mládeže. Malé deti a mládežníci mali nádherné tanečné predstavenia a žartovné paródie, no najviac ma zaujala murga. Je to niečo na spôsob hudobného divadelného predstavenia, keď skupina ľudí spieva, jeden hrá na gitare a všetci sú v pestrofarebných kostýmoch a maskách. Festival trval niekoľko dní a Ceci bola jednou z maskérok. Deň pred Silvestrom ma pozvala na obed k babke. Kým sa mi podarilo moje meno vysloviť, nazvala ma Niki Niki. Po mesiacoch odkladania som si našiel stáž cez AIESEC. Chcel som robiť niečo užitočné a zmysluplné čo najskôr. Aj keď ma najviac lákala Kolumbia, ísť tam by bolo za jeden až dva mesiace prirýchlo. Oslovili ma tiež z Brazílie. Tri mesiace práce v centre pre pomoc pre deti s rakovinou, v oblasti ľudských zdrojov, znelo lákavo. Ostávať v Uruguaji by znamenalo usadiť sa, hľadať prácu a to sa mi nielen že vôbec nechcelo, ale aj čo robiť v krajine, kde je práve vrcholiace leto a všetci sú pri mori? Potrebu zmeny som príliš necítil. Skôr pocit upokojenia a usadenia sa na čas na jednom mieste, čo sa teraz v Montevideu príliš nedalo. Bol to skôr iba útek. Niekedy mám pocit, že celý život pred všetkým iba utekám. Stáž začínala v polovici februára. Kam ísť na mesiac a pol, keď Santa Maria je tak blízko? Ísť do Bolívie sa na otočku neoplatí. Je leto, najlepší čas na spoznávanie Brazílie, pomyslel som si. Môže to znieť nádherne, avšak vnútorne som netušil, čo robiť, kam ísť a najradšej by som už bol priamo na stáži, aby som konečne začal niečo robiť a prišiel na iné myšlienky. Divoký Silvester v uliciach Kým na Vianoce som typické oslavy pri Mercade del Puerto zmeškal, na Silvestra som nemohol chýbať. Oslava začínala poobede. Ľudia na znak končiaceho sa roka vyhadzovali staré kalendáre z okien kancelárii.

74 74 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii Iní vylievali vedrá plné vody priamo z balkónov a okien. Žiadne pekné dievča neostalo suché. Na námestí pred Mercadom del Puerto hralo candombe v plnom prúde. Ľudia pili a hromadne sa oblievali cidrou, jemne alkoholickým nápojom z jabĺk. Jeden pán v obleku prechádzal cez námestie. Ani stredom neprešiel a hneď na ňom dva až tri litre cidry pristáli. Bubny sa začali hýbať. Nasledoval pochod candombe, ako aj všetkých ľudí z námestia po najbližších uliciach. Trikrát sa mi snažili niečo z vačku vytiahnuť a keď som sa ich pýtal, čo robia, aj mi trikrát vrazili, no olúpiť ma, sa im nepodarilo. Nemal som so sebou takmer nič, avšak strážil som Gonzalov telefón a nechcel som oň prísť. Ako sa neskôr ukázalo, Alejandre ukradli telefón priamo z ruksaku a ešte ho aj zazipsovali. Až doma to zistila. Niekedy mám pocit, že decká z ulice vedia o živote oveľa viac, ako ich rovesníci či niektorí dospelí. Možno sú presvedčení, že jediným spôsobom získania peňazí je krádež. Ak všetci v rodine kradnú, zmeniť to, ako aj dostať sa ku koreňu problému, nie je vôbec jednoduché. Napriek tomu sa mi oslavy a oblievanie veľmi páčili. Pred pár rokmi to bolo iba malé pokojné šantenie vnútri trhu. Až v priebehu posledných rokov oslavy zdivočeli a dostali sa do ulíc. Na Silvestra som býval u Alejandry a Gonzala. Cez Vianoce boli navštíviť rodičov na severe krajiny, odkiaľ obaja pochádzajú. Na Silvestra sme navštívili Gonzalových príbuzných v Montevideu. Veľká rodinná večera. Začínalo sa, ako je v Uruguaji zvykom, pekne neskoro. Keď sme sa o druhej ráno lúčili a išli domov okolo zavretého baru, kde mali byť kamaráti, ani nás nenapadlo, že bar budú otvárať až o tretej. Unavení sme išli domov a ku rodičom sme sa na druhý deň vrátili. Jedla bolo viac než dosť a nemal ho kto jesť. Ku Alejandre a Gonzalovi prichádzal na návštevu Alejandrin brat s rodinou. Presunul som sa ku Alejandrovi, jeho žene Adriane s dcérami Silvanou a Sofiou. Krásna a milá rodinka. Spoznal som ich iba pred niekoľkými dňami na vianočnom stretnutí. Milších ľudí snáď ani niet. O histórii a ľuďoch v Uruguaji som sa dozvedel za pár dní viac, ako za celé mesiace predtým. Predtým som vôbec netušil, z čoho plynie bohatstvo rodín v krajine. Alejandrov dedko prišiel z Talianska len pred niekoľkými dekádami a dekoroval vežu Ministerstva zdravotníctva. Zato rodina jeho ženy Adriany žije v Uruguaji už vyše 200 rokov. Pochádza z vidieka, oblasti fariem, ktoré prví prisťahovalci zakladali. Počas svetových vojen bol Uruguaj veľmi bohatý. Vojaci potrebovali veľa mäsa a kráv tu mali neúrekom. Majú chatu na pláži v Aguas Dulces, kde trávia takmer celé leto. Adriana študovala v Montevideu a po stretnutí s Alejandrom tam ostala aj žiť. Je učiteľkou na základnej škole. Školský systém je rozdelený na dve časti, šesť plus šesť rokov. Práve skončila s najstaršími na základnej škole. Šesť až sedem z dvadsaťpäť žiakov malo posledný ročník opakovať. Riaditeľka nariadila, aby ich nechala. Aj keď sa mi to nepáčilo, snáď im to pomôže, povedala. Po ukončení posledného ročníka, aj keď neúspešne, by sa len málo z nich vrátilo na skúšky. Nikto nevie, či pôjdu niekedy ďalej študovať, a tak aby mali aspoň nejaký papier o vzdelaní. Alejandro je učiteľ veteriny ako Sebastian, u ktorého som býval len pár dní predtým. Zaujímavou bola príhoda, ako boli v Prahe a Bratislave počas Alejandrovho doktorandského štúdia vo Švédsku. Získali víza do Prahy a išli si pozrieť aj Budapešť. Pri ceste vlakom museli podplatiť slovenských colníkov kvôli vízam. Vízová pečiatka Slovenska na celú stranu! Pri návrate to však bolo ešte horšie. Keď prechádzali cez Břeclav, český colník bol neoblomný. Síce mali víza do Českej republiky, ale bola tam napísaná malá jednotka. Iba na jeden vstup. Keď sa snažili dať mu niečo do vačku, neuspeli. To funguje len na slovenských colníkov, povedal a poslal ich na veľvyslanectvo v Bratislave. Po vybavení víz už radšej zobrali z Bratislavy lietadlo. Na mesto im neostal čas, ani energia. Kiežby mali viac času spoznať krásu celého Slovenska. Ľudia sa ma často pýtali ako dlho ešte ostanem. Netušil som. Čo budem robiť? Bolo leto, každý niekam išiel, Casa Joven a Volpe otvárali až o dva týždne, stále som sa presúval z jedného domu do druhého. Bol čas ísť. Prišlo na rad lúčenie s kamarátmi a odchod z mesta, z ktorého odísť nebolo a nikdy nebude ľahké. Slzy na krajíčku. Smútok v autobuse len ťažko zastieram. Mesto, do ktorého sa ešte určite vrátim! Keď tam pôjdem, viem, že to na pár dní či týždňov určite nebude.

75 Od Uruguaja po Uruguaj alebo 5 mesiacov v Patagónii 75

76 Ak nevieš kam ideš, ktorákoľvek cesta ťa tam povedie neznámy autor

77 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 77 Valizas, letné hippie miesto, ktoré bolo v minulosti rybárskou dedinkou. Ľudia chodia do oblasti Rocha z celého Uruguaja a Argentíny. Veľa mladých prichádza na celé leto. Na námestí predávajú taštičky, náramky, náušnice, kalendáre, šatky a všetko, čo dokážu domáci vyrobiť. Chalúpky a stany sú všade vôkol. Do jednej takej som aj prišiel. Traja králi na pláži Jose Maria tu býva po väčšinu roka. Domček má prenajatý a v letných mesiacoch sa ho snaží prenajímať ďalej. Hneď som si uvedomil, aké veľké šťastie som mal, že sa mi predošlý večer ozval. Ocitol som sa na mieste, z ktorého vyžaruje veľmi priateľská atmosféra. Muy buena onda, slovné spojenie znamenajúce ľudí na dobrej vlne. Dva týždne tu býval Jirka, ktorý spoznal Jose Maria v Bolívii. Veľmi som bol vďačný za človeka, s ktorým sa môžem porozprávať po našom. Zoznámenie s kamarátmi, varenie a rozprávanie, mi pomohlo prísť na nové myšlienky. V čase, keď som to najviac potreboval. Tak rád by som všetko vypustil z hlavy. Bezradný pocit ma sprevádzal niekoľko nasledujúcich mesiacov. Človek by mal vedieť, čo chce. Otázka, na ktorú som nevedel odpoveď. Otázka, ktorá ma trhala. Obdivujem Juhoameričanov, ktorí jednoducho neriešia. Najlepším príkladom je asi Jose Maria. Nikdy nevie čo bude robiť. Ani o minútu! Každý deň pri západe slnka polieva záhradku, ktorú má pri dome. Ináč sa len tak prechádza, sedí na pláži a keď mu niečo cinkne do nosa, tak sa zastaví. A to doslova. Z jedného-dvoch dní boli tri, štyri a ani po piatich som si nevedel predstaviť, že by som odišiel. Každý večer sa konalo množstvo koncertov pred reštauráciami, kde ľudia obkľúčili celú kapelu a len pol metra pred nimi tancovali. Život sa začína až po štvrtej poobede, keď silné slnko slabne a pokračuje do skorých ranných hodín. Sedenie na piesku, rozdávanie cukríkov pre najmenších počas sviatku Troch kráľov na námestí, či výlet na Cabo Polonio s Guillem a jeho kamarátmi, boli momenty, na ktoré nikdy nezabudnem. Argentínčanka pijúca maté. Valizas je miesto s najlepšou atmosférou na juhoamerickom pobreží až na pár dediniek v Bahii, kilometrov severne, zdôveril sa postarší domáci pár. Eduardo a Yanina sa už vyše tridsať rokov živia predajom všetkého možného na plážach Brazílie a Uruguaja. Valizas nie je hippie rajom po dlhú dobu. V minulosti ním bolo známe najmä Cabo Polonio, o ktorom spieva aj Manu Chao. Pred dvadsiatimi rokmi tam začali bohatí kupovať domy, a tak sa hippie komunita presunula do Valizas. Herve hrajúci na saxofóne.

78 78 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj že veľa ľudí, čo nemá toho veľa, má radosť zo života oveľa väčšiu ako ľudia žijúci v prepychu. Úžasní ľudia v Sao Paule Predstavenie zabávačov v Punta del Diablo. Rovnako dopadlo aj Punta del Diablo. Zo zabudnutej dedinky sa stala dedina plná turistov. Yanina mi urobila horoskop podľa kalendára Mayov. Bol som veľmi prekvapený, koľko vecí sedelo. Má vyše 32 charakterov, množstvo vlastností a keď človek dovŕši 52 rokov, narodí sa po druhýkrát. Posledné dni som stanoval pred domom Herva z Francúzska. Spolu s kamarátom Diegom si pri pláži postavili chalúpku. Žiadne povolenia, či stres s úradmi. Jednoducho postavili a majú. To sa dialo aj v Cabo Polonio, no vzhľadom na to, že ide o prírodnú rezerváciu, vláda nechala domy zbúrať. Herve odišiel pred pár rokmi z Francúzska. Nebol šťastný a vydal sa do Južnej Ameriky. Pár rokov cestoval, až našiel toto mestečko. Rád by ostal až do jesene a keď mu šťastie dopraje, na jar sa vráti. Od človeka, ktorý mu o mieste povedal, kúpil saxofón a teraz na ňom doma hráva. Veľmi priateľský človek. Jedného dňa sa rozhodol privyrobiť si. Pripravil empanády s dulce de leche a jablkami či banánom a aj kuracie. Boli výborné. Rozmýšľal som ako dlho vo Valizas ostať. Po necelom týždni som sa rozhodol, že najlepšie je navštíviť iné miesta, keď sú tam kamaráti. Pevnosť Santa Tereza s kempingom, snáď najväčším aký som kedy videl, ma vôbec neočarila. Zato dve nočné prechádzky po pláži do Punta del Diablo, živé koncerty a stretnutia s prázdninujúcimi kamarátmi mi urobili dobre. Počas jedného návratu bol takmer spln, mesiac sa odrážal na hladine, nikde nikoho. Až som zrazu uvidel pri ohníku spievajúcich ľudí s gitarou. Na chvíľu som sa zastavil a počúval. Zaplavil ma nádherný pocit šťastia. Pocit, ktorý som v takej intenzite už veľmi dlho nemal. Svet a život, to je kúzlo. Neuveriteľná energia, ktorá pulzuje vesmírom. Je zvláštne a zároveň nádherné, V brazílskom Porto Alegre som sa zastavil iba nakrátko. Pár dní som ostal až vo Florianopolise. Floripa, ako toto mesto domáci volajú, je jedným z najturistickejších miest na juhu Brazílie. Polostrov má vyše 50 pláží. Veľmi som bol prekvapený podnebím a vegetáciou, ktorá sa tu nachádzala. Jedna malá túra na juhovýchode ostrova viedla na opustenú pláž, kde som nemal ďaleko od toho, aby ma vlna oplieskala o dno. Bujará príroda, cítil som sa takmer ako v pralese. Milá rodinka, u ktorej som býval, prvé kroky samby a vyskúšanie sandboardu. Ďalšou zastávkou po ceste bola Curitiba. Príjemne pôsobiace mesto plné parkov a zelene. Večer bolo stretnutie z couchsurfingu, kde jeden z členov hral na gitare. Býval som u Luisa, ktorý je ochrancom prírody a snaží sa spropagovať cyklistiku. Jednou z jeho aktivít je, že všade chodí na bicykli a vyrobil si doma rikšu. Ráno ma na nej dokonca odviezol na stanicu. Ľudia sa po nás iba obzerali. Počas víkendu som išiel do dedinky Socorro, pár hodín od Sao Paula. Pri predstave Brazílie sa mi vybavilo to, čo vlaje na brazílskej zástave. Zelený prales, žlté pieskové pláže a modrá obloha. Netušil som, že pri pobreží sú úrodné oblasti, kde ľudia pestujú kávu. Oblasti jemne zvlnené do kopcov, ktoré akoby nemali konca kraja. Vnútrozemie Brazílie zvlnené zelené polia, pasienky a lesy

79 Prechádzal som cez Sao Paulo. Pôvodne som do mesta ani ísť nechcel. Čo predsa budem robiť v dvadsať miliónovom megapolise? Mal som však výborný nápad. V takom veľkom meste určite bude veľa rozvojových organizácii, ktoré by bolo zaujímavé navštíviť. Počas prvej návštevy organizácie Meninos do Morumbi som sa porozprával s jej zakladateľom, hudobníkom a učiteľom v jednej osobe, Flaviom. Jeho rozprávanie o histórii a fungovaní organizácie ma neuveriteľne očarilo. Pred desiatimi až pätnástimi rokmi začal chudobným dávať hodiny hudby. Od zahraničných sponzorov dostal dnešnú budovu a v nej majú hodiny hudby, cudzích jazykov, ako aj informatiku. Do centra chodí niekoľko stoviek detí vo veku od 5 do 18 rokov. Podmienkou je štúdium na základnej alebo strednej škole, čím chcú žiakov podporovať, aby študovali. Bez štúdia ich hudbu učiť nebudú. Flavio má aj svoju kapelu, Joelho de porco. Nie sme charita, nikoho neprosíme o peniaze. Som hudobník. Ide mi o kvalitu a ľudia platia za to, aby nás videli a počuli, povedal. Na koncertoch vystupuje vyše sto detí a mládežníkov, ktorí hrajú na bubny a tancujú. V minulosti hrali aj s orchestrom BBC a New York Orchestra. Polovicu zdrojov majú práve z koncertov. Napriek tomu, že bol január, čas prázdnin a centrum zívalo prázdnotou, stretnutie bolo veľmi priateľské a inšpirujúce. Na záver mi Flavio sľúbil, že ak prídem na druhý deň, niekto ma zoberie do favely. Nakoniec však, ako to v Južnej Amerike chodí, nestíhali. Navštívil som Mayru, ktorá mi napísala o tejto organizácii na couchsurfingovom fóre. Prišla domov iba niekoľko minút predo mnou. Aké veľké šťastie som mal! Po zvyšok dňa mala voľno. Vybrali sme sa do favely Paraisópolis, jednej z najväčších faviel v Sao Paule. Zavolala aj kamarátku, ktorá pracuje v miestnej škôlke a domáci ju poznajú. Ošarpané tehlové domy bez omietky sa rozprestierali široko ďaleko. Žije tu vyše stotisíc ľudí! Hneď vedľa najluxusnejšej štvrti, kde ľudia majú na vysokých múroch ostnaté drôty. Až Mayra mi vysvetlila, ako favely vznikli. Bohatí si stavali nové domy na okraji mesta. Najímali pracovníkov a služobníctvo. Tí sa časom usadili v ich blízkosti, vedľa svojej novej práce, aby nemuseli dochádzať. A práve preto sú favely väčšinou pri tých najbohatších štvrtiach. Keď sa bohatí presťahovali na pokojnejšie miesto, o pár rokov im aj tam vznikla nová favela. Obrovský kontrast. Iné favely sú na tom oveľa Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 79 horšie. Ľudia často bývajú iba v drevených domoch. Popravde, aj keď tu podmienky veľmi dobré neboli, čakal som niečo horšie. Len prednedávnom otvorili prvý veľký obchod s elektronikou priamo vo favele! Na otvorenie prišlo toľko ľudí, že ani školy a škôlky nefungovali. Všetci sa prišli pozrieť. V dobe našej návštevy bolo všade pokojne. Napriek tomu som si žiadne cennosti so sebou brať neodvážil. O týždeň neskôr mi Mayra písala, že len pár dní po našej návšteve vznikli práve v tejto favele obrovské nepokoje. Rozbíjanie reštaurácií, áut, vykrádanie, až pokým sa polícia nedostala do favely pomocou pancierových vozidiel. Aj to je Sao Paulo. Mayra, vnučka japonských prisťahovalcov, ktorí sem prišli po druhej svetovej vojne, žije nádherný sen. Študuje literatúru a žije ako v rozprávke. Portugalský kamarát, ktorý žil istý čas v Sao Paule, jej povedal o jednom kamarátovi žijúcom v Lisabone. Vraj sú ako keby stvorení jeden pre druhého. Už rok a pol si píšu a poštou vymieňajú darčeky. Jej princ jej aj knižku poézie o príbehu, ako sa spoznali, napísal. Čo by mohlo byť krajšie pre dievča, ktoré študuje a miluje literatúru. Napriek tomu, že sa ešte ani raz nevideli, dnes rozmýšľajú, kto sa kam presťahuje. Je presvedčená, že sa jedného dňa zoberú. Krásna rozprávka, ktorá dúfam, že skončí šťastne. Tak veľmi by som im to prial. O pár mesiacov neskôr išla Mayra do Lisabonu. Zasnúbili sa. Počas dní v Sao Paule som býval u Pam. Najšťastnejšia a najusmievavejšia osôbka, akú som kedy stretol. Aj keď sme sa videli iba večer, bolo nádherné sa vracať domov. Jedného večera sme s jej kolegami išli na futbal! Aj keď sa jednalo o zápas regionálnej ligy, futbal je tu náboženstvom. Corinthians porazili Botafogo 2:0. Počas celého zápasu znela štadiónom hymna domácich, ktorej slová hovoria za všetko. Corinthians minha vida, Corinthians minha história, Corinthians meu amor. Corinthians môj život, Corinthians moja minulosť, Corinthians moja láska. A keď trošku popršalo, sledovať ľudí a najmä Pam, s najkrajším úsmevom na svete, bolo oveľa krajšie ako celý zápas. Skutočnosť, že sa ťažko odchádzalo, ani písať netreba.

80 80 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj Historické Paraty sa rozprestiera v malebnej prírode, na úpätí hôr. Cestou do Ria Prvá zastávka bola v krásnom historickom mestečku Paraty. V minulosti tu bol jeden z najdôležitejších prístavov na brazílskom pobreží. Po objavení zlata v roku 1696 v dedinke Diamantina, vzdialenej kilometrov, vybudovali na tomto mieste prístav, odkiaľ odvážali zlato cez Rio de Janeiro do Portugalska. Malebné historické dedinky sú po celej trase zlatej cesty. Presunul som sa na zelený ostrov, Ilha Grande. Počas klesania k moru som pozoroval meniace sa prírodné podmienky sviežeho Atlantického dažďového pralesa. Z posledných dní bolo veľa blata, no mojej prechádzke na druhú stranu ostrova to neprekážalo. Prvé surfárske skúsenosti mi potvrdili, že na snehu zájdem oveľa ďalej. Vďaka ľudom, ktorých som stretol na lodi späť, som sa dostal až do Ria de Janeira, do historickej štvrti Santa Teresa. Domáci Gabriel a Natália nenechali človeka na pochybách, čo je na tvrdení, ktoré som v minulosti počul, pravdou. Paulisti, obyvatelia Sao Paula, nadávajú na obyvateľov Ria de Janeira, Cariocov, že nič nerobia, iba sa zabávajú. Na druhú stranu tí ich nazývajú snobmi. Pravda je niekde uprostred. Atmosféra je tu oveľa uvoľnenejšia a vidno, že ľudia sa nejdú za ničím pretrhnúť. Prípravy na karneval boli v plnom prúde. Po sambodróme tancovali tanečníci zo všetkých škôl. Taká malá príprava a hlavne predstavenie pre domácich, ktorí si drahé lístky nemôžu dovoliť. Na tribúne som bol vari jediným turistom. Vedľa mňa stál štyridsať až päťdesiatročný domáci s rodinou. Tancoval, spieval, mával šálom jednej zo škôl a celým srdcom žil karnevalom. Pravé brazílske srdce! Ako mi aj Lenka s Vlaďou o pár dní rozprávali o jednej starej pani, ktorá im povedala: Nemáme peniaze, nemáme vojny, ale máme karneval! Hudobne ešte väčší zážitok vo mne zanechala príprava jednej malej školy samby v jednom z barov v časti Lappa. Malá miestnosť ani nie 10x10 metrov, hudobníci, tanečníci, všetci sa len tak tak Prvýkrát som surfoval, no veľmi ďaleko som sa nedostal. Príprava na karneval v rytme samby v mestskej časti Lappa.

81 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 81 Pre zvlnenú a zelenú krajinu a nádherné pláže je Rio považované za jedno z najkrajších miest sveta. pomestili a pár kamarátov sledujúcich ich predstavenie. Nádherná atmosféra. Sila a energia hudby prebije všetko. Po prehliadke sochy Ježiša, pláži Copacabana a Ipanema, bol čas ísť. Rio de Janeiro je miesto, kde tak ako v Buenos Aires, treba žiť aspoň mesiac, aby ho človek pochopil a okúsil pravý život carioca. Stretnutie kamarátov Čakalo ma Lavras a po rýchlom presune vodopády a kempovanie v Carrancas, kam som sa pridal na výlet k Lenke, Vladi, Marte a ich kamarátom z Holandska. Krásne maličké vodopády, skôr kaskády, do ktorých sa dalo príjemne ľahnúť. Presvedčili sme sa, že postaviť stan bez dôkladného prezretia miesta sa neoplatí. Mravčeky za pár hodín urobili dieru na podlahe. Zažili sme aj malý miestny karneval, malé defilé. V tejto lokalite sa karneval oslavuje skôr ako hlavné karnevaly v iných častiach krajiny. Známky samby to malo snáď iba prvých niekoľko minút. Bola to skôr domáca dedinská zábava, v ktorej sa pokračovalo do neskorého rána. Keď som išiel do Uruguaja, nemyslel som si, že tu ostanem tak dlho a navštívim aj Lenku. Prvýkrát sme sa stretli pred rokom a pol na stretnutí dobrovoľníkov. Práve tam mi Lenka povedala o organizácii Keric v Čadci, ktorá vysiela dobrovoľníkov do Južnej Ameriky cez Európsku dobrovoľnícku službu. Bez nej by všetko bolo inak. Po návrate do Lavras som spoznal celú slovenskú výpravu. Lenka s Vlaďou, Marta, Radka s Igorom, Soňa s Majom. Toľko Slovákov pokope som už riadne dlho Lenka nás rozosmievala a dodávala všetkým energiu od rána do večera. Počas večere len tak vstala, zdvihla slúchadlo starodávneho telefónu pripevneného na stene a začala hrať na harmonike obľúbené pesničky pre maminku a Janíčka, jej synovca, ktorého ešte nevidela, no už ho pozná vari celá Brazília. Slovenská skupina dobrovoľníkov v Lavras: Igor (vľavo hore so zavretými očami), Radka, Soňa, Marta (horný rad), autor knižky, Lenka (v strednom rade), Vlaďa a Majo (vpredu).

82 82 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj Maria s dcérou Mayou. nevidel. Všetci tu pôsobia ako dobrovoľníci v centre pre nadané deti, kde im pripravujú krúžky, ktorých sa domáci môžu zúčastniť. Príprava Daniela a Andreho, dobrovoľníkov, ktorí mali onedlho ísť na Slovensko, bola v plnom prúde. Veľmi ma očarila Soňa, ktorá sprevádzala Maja s Downovým syndrómom. Marta raz krásne povedala: Majo dodáva všetkému úplne iný rozmer. Lavras je takým malým študentským mestom s dvoma univerzitami, ktoré si za takmer rok Lenka a Vlaďa tak zamilovali, že dúfajú, že aj po skončení projektu sa jedného dňa vrátia. Miesta, kde človek pobudne také dlhé obdobie, navždy ostanú v srdci človeka. Manu Chao a Flavio Keď som sa dopočul o koncerte Manu Chao v meste, kde som stretol takých dobrých ľudí, vedel som, že takú príležitosť si nesmiem nechať ujsť. Olá ola ola olááá Manúúú Manúúú, Olá ola ola olááá Manúúú Manúúú sú slová, ktoré zneli počas nekonečného, takmer trojhodinového koncertu Manu Chao po návrate do Sao Paula! Toľko energie, veľké srdce a Maria taká šťastná. Mariu som spoznal ešte počas prvej návštevy Sao Paula. Zavolala ma na happy hour, ktorú doma organizovala. Príjemné posedenie s kamarátmi, susedmi a kolegami, z ktorého hneď bola cítiť veľmi príjemná atmosféra. Veľmi milá osôbka s veľmi krásnymi myšlienkami. Napríklad s nápadom nechávať knižky na verejných priestranstvách, aby aj ľudia, čo na to nemajú prostriedky, si ich mohli prečítať a aby kolovali. Človek by taktiež mohol so sebou nosiť do mesta semienka stromov, aby keď uvidí trávnik, alebo miesto so zemou, ktoré nevyzerá vôbec lákavo, mohol zasadiť strom. Ako pilotka by rada v budúcnosti lietala do Amazónie alebo Afriky, kde je rozvojová pomoc veľmi potrebná. Tým by tiež pomohla mladým pilotom, ktorí by formou dobrovoľníctva získavali praktické skúsenosti. Avšak dnes má oveľa krajšie starosti. Malá Maya behá po celom byte a o rok či dva už pôjde do školy. Rodičia Marie sa spoznali ako z románu. Jej mama bola sedem rokov mníškou a po pobyte v Španielsku chcela pokračovať s hodinami španielčiny aj po návrate do Londýna. Jeden starší mních vedel o niekom, kto jej so španielčinou pomôže. Čo ale nevedel, je, že v Brazílii sa hovorí po portugalsky a nie po španielsky. Keď sa prvýkrát stretli, bola prekvapená, že je Brazílčan. Pochádzal však z najjužnejšieho regiónu, Rio Grande do Sul. Bol gaučom a vedel aj po španielsky. Po nejakej dobe odcestoval domov. Tri roky si posielali listy. Obaja vyjadrovali nespokojnosť s cirkvou ako inštitúciou. Nakoniec jej mama prišla do Brazílie a zobrali sa. Napriek tridsiatim rokom v Curitibe, si podľa jej slov, mama na brazílsky spôsob života nezvykla. Veľmi jej chýba rodné Škótsko. Domáci sa na ňu pozerajú s údivom, keď sa so šťastným úsmevom prechádza s dáždnikom vždy, keď začne pršať. Dážď a počasie, ako aj európsky životný štýl sú veci, čo jej najviac chýbajú. Jedného dňa prišiel Marii . Slová slávneho domáceho poeta vraveli: Na svete sú tri veci, ktoré nadovšetko milujem. Chuť chleba, vody a meno Maria. Bola šťastná ako malé dieťa. Maria mala doma aj novú verziu biblie, Bible Iluminated. Vydaná v štýle časopisu, texty rovnaké ako v origináli, najhlbšie myšlienky zvýraznené a umiestnené pri portrétoch ľudí ako Gándi, Matka Tereza, Diana, Bono, Che Guevara. Pár stránok bolo aj o MDGs, Rozvojových cieľoch tisícročia, pri ktorých som si spomenul na krásne chvíle z kampane Eurizons. Bolo to prvýkrát v živote, keď som začal čítať články z biblie. Viem, že keď sa vrátim domov, by aj stálo za to si ju prečítať celú. Nemyslím si, že sa niečo zmení, no čas v Južnej Amerike mi dal veľa rád a odpovedí, aj keď ostalo taktiež množstvo otázok, ktoré som mal dávno predtým.

83 Rovnako ako aj jedného dňa ísť na púť do Santiaga de Compostela. Až príde čas. Navštívil som aj organizáciu Vento em Popa, v ktorej bola na stáži cez AIESEC Sylwia z Poľska. Nachádza sa za mestom v štvrti Guaraiu, ktorá sa úplne odlišuje od samotného mesta. Nízke rodinné domčeky, väčšinou tehlové a neomietnuté, pripomínajúce favelu, ktorú som dva týždne predtým navštívil. Omietnutých domov bolo iba pár. Keď som sa pýtal, či si v zime nejako kúria, odpoveď bola vopred jasná. Organizáciu navštevuje 60 až 70 detí, poväčšine z blízkeho okolia. Hlavnou myšlienkou organizácie je pomocou jachtingu a tímovej práce pomôcť deťom k lepšej budúcnosti. Tak ako v organizácii Meninos do Morumbi, aj oni sa snažia tímovou prácou budovať hodnoty. Organizáciu ľudia v okolí dobre poznajú a s radosťou ma k nej zaviedli. Dostať sa do organizácie bez sprievodcu nie je jednoduché. Vonku nie je žiadna tabuľa, iba číslo domu. A tie sú v týchto uliciach úplne náhodne zoradené. Vybavenie majú jednoduché. Pracovňa, kuchyňa, knižnica, ako aj jedna ďalšia miestnosť, kde Sylwia vo voľnom čase dáva lekcie angličtiny, nemčiny a poľštiny. V tento deň tu bolo len šesť mladých a učenie bolo zábavou. Bola to iba ich tretia hodina a poľštinu vyslovujú lepšie ako angličtinu. V hale boli dve rozostavané lode, ktoré stavajú deti. Zátoka je neďaleko a občas sa idú plachtiť. Atmosféra veľmi príjemná a ľudia veľmi priateľskí. Večer som sa vrátil do Meninos do Morumbi. Mali skúšku! Jeden z najkrajších zážitkov aký som kedy mal. Od poslednej návštevy ubehli dva týždne, prázdniny skončili a aj keď mi Flavio povedal, že prišlo veľmi málo detí, bola radosť sledovať ich predstavenie, ako sa radujú a tešia z toho, čo robia. Množstvo bubnov najrôznejších typov, klávesy a gitara v podaní skúsenejších, vokalistky a vpredu tanečníci. V strede súboru bol s bicími Flavio, ktorý im venuje celý svoj čas. Toľko bicích bubníkov a bubnov, činelov a vecí kam sa môže paličkami buchnúť, som pokope ešte nevidel. Keď som si uvedomil, že všetko sú to bežné deti z okolia, ktoré sem chodia vo voľnom čase, je to niečo úžasné. Aj keď práce majú ako na kostole, dobrovoľníkov neprijímajú. Potrebujú iba učiteľov. Počas hrania, ako aj po skúške ma naplnil vnútorný pocit absolútneho šťastia. Keď ho človek má, má energie na rozdávanie, ale ak je smutný, nič sa mu robiť nechce. Prvý krát som mal takýto skvelý pocit počas Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 83 Sergio má doma vlajku Slovenska. Free hugs vo Švédsku a posledný práve tu, počas skúšky Meninos do Morumbi. Paraguajská horúčka Po takmer dvadsaťhodinovej ceste autobusom som sa ocitol ako keby v inom svete. Hlavné mesto Paraguaja, Asunción, sa mi zdalo tým najpokojnejším mestom, v akom som kedy bol. Ulice takmer úplne vyprázdnené. Bolo leto, v tieni 45 stupňov, študenti mali prázdniny. V strede mesta, iba pár metrov od prezidentského paláca, sa nachádza favela. Na námestí je veľký strom, pri ktorom sa píše Asunción La madre de la ciudades, Asunción Matka miest. Až tu zisťujem, že Asunción, ktorý leží pri rieke Paraguaj, ktorá sa vlieva do mora v najširšom ústí rieky pri Buenos Aires a Montevideu, bol prvým mestom, ktoré španielsky kolonizátori v Južnej Amerike založili. Na území dnešného Paraguaja ľudia našli náleziská železa a pred dvesto rokmi disponoval Paraguaj najsilnejšou armádou v Južnej Amerike. Dnes na zašlú slávu iba spomína. Radí sa medzi najchudobnejšie krajiny v okolí. Počas vojny, s názvom Trojitá aliancia, sa proti nim v roku 1864 až 1870 postavili vojská Brazílie, Argentíny a Uruguaja. Zomrelo viac ľudí ako počas akejkoľvek inej vojny v Južnej Amerike. Väčšinu miest, kde sa ruda ťažila, zdemolovali. Celú krajinu a ani jej hlavnú časť, si však nikdy nepodmanili. Každá krajina zobrala Paraguaju časť územia pri hraniciach.

84 84 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj Tradičné čipky, ñandutí, v dedinke Itapua sú všetkých farieb. Niekoľko pozostatkov bývalých baní z ťažby železnej rudy sa nachádza v Národnom parku Ibicuy, kam som sa vybral pozrieť malé jazierka a vodopády. Hlavným zdrojom krajiny sú dnes vodné elektrárne. Itaipu, je jednou z najväčších na svete. Nachádza sa iba niekoľko kilometrov po prúde rieky nad slávnymi vodopádmi Iguazu. Iba málo ľudí vie, že pri výstavbe pred desaťročiami padli za obeť vodopády, ktoré boli väčšie, rozsiahlejšie a pompéznejšie. Prietok vody bol viac než päťkrát väčší ako pri vodopádoch Iguazu alebo Niagara. Volali sa Sete Quedas, alebo tiež vodopády Guaíra. Dnes drvivú väčšinu vyrobenej energie predávajú susediacej Brazílii. Paraguaj je krajina, ktorá na prvý pohľad neponúka veľa. Okrem Bolívie je jedinou juhoamerickou krajinou, ktorá nemá more. Nemá ani vysoké kopce. Zato má v lete veľké teplo a ľudí, ktorí sú veľmi skromní, priateľskí a vedia sa tešiť z veľmi mála. Všetci pijú terere, ktoré je ako maté Jezuitské ruiny Jesus a Trinidad. v Uruguaji či Argentíne, ale studené. Do pohára okrem maté prisypávajú rôzne bylinky na dochutenie. Býval som u Sergia, ktorý ma veľmi milo prekvapil. V jeho izbe viala slovenská zástava! Pred niekoľkými rokmi bol študovať a učiť angličtinu v Indonézii, kde stretol veľa Slovákov. Už dva roky žije v Asuncióne aj Argentínčan Rulo. Ako Argentínčan má výhodu. V Argentíne sú lepšie školy a dobrí novinári. S uplatnením nemá problém. V Buenos Aires je výborná práca, ale na ulici je chaos. Tu je v meste kľud, no v práci úplný chaos, povedal. Navštívil som aj neďaleké mestečko Aragua s nádherným kostolom a dedinku Itapua, kde robia najznámejšie ñandutí, čipky, v krajine. Krásne pestrofarebné čipky a aj tradičné odevy boli čarovné. Karneval som zažil v Encarnacion. Toto mestečko na juhu krajiny stojí pred veľkou prestavbou. Pre novú vodnú elektráreň Yacyretá štát dvíha hladinu rieky a rozsiahle časti územia budú zaplavené. Dostal som Jezuitské ruiny Jesus a Trinidad.

85 sa do veľmi dobre situovanej rodiny. Jazmín, aj s malou dcérou Constance, býva s rodičmi v peknom domčeku, ktorý sa nachádza v strede mesta. Iba o pár metrov nižšie im v budúcnosti bude tiecť rieka, no sťahovať sa nebudú musieť. Doma mali dokonca kuchárku a malá Constance aj vychovávateľku. Za všetko vďačia otcovej sestre, ktorá sa vydala za niekoho z rodiny bývalého prezidenta. Otec získal prácu v banke a diktatúra pre nich nebola vôbec zlým obdobím. Karneval, ktorý sme spolu sledovali je najväčší svojho druhu v krajine. Boli sme na tribúne a sprievody škôl defilovali iba pár metrov od nás! Všetci mali penové spreje a na tribúnach sa odohrávala veľká penová oslava. Krásny a veselý sviatok. V okolí sme navštívili jezuitské ruiny Jesus a Trinidad. Tie tu zanechali prví misionári, ktorí prišli do týchto oblastí začiatkom 17. storočia. Pred odchodom som musel dodržať tradíciu, aspoň jedenkrát urobiť palacinky v každej krajine. Vôbec ich nepoznali, veľmi im chutili a aj recept si zapísali. Keď voda padá Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 85 Vodopády Iguazu Po prejdení cez most ponad rieku Paraná som sa ocitol v argentínskom mestečku Posadas. Do Puerta Iguazu, hlavnej brány k majestátnym vodopádom, to bolo iba

86 86 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj pár hodín nočným autobusom. Vodopády Iguazu sú uprostred nádhernej prírody. Celý deň bolo čo obdivovať. Voda sa rúti dole množstvom vodopádov. Popod jeden som absolvoval výlet na člne. Ani jedna nitka neostala suchá. V srdci vodopádov je malý ostrovček s výhľadmi a plážou. Ľudia sa kúpu a radujú z pohľadu na vodopády, ktoré ich obkolesujú zo všetkých strán. Po sieti chodníkov by sa dalo prechádzať aj dva dni. Brazílska časť vodopádov je oveľa menšia. Ponúka iba jeden chodník s krásnou vyhliadkou na konci a iný uhol pohľadu. Vodopády sú na hranici Argentíny a Brazílie, iba pár kilometrov od hraníc s Paraguajom. Táto trojhranica a hlavne paraguajské Ciudad del Este je známe lacnou elektronikou a kontrabandom. Na hranici kontrolujú iba ľudí, ktorí im ukážu pas. Dá sa tú kúpiť takmer všetko len za pár drobných. Času nebolo veľa. Kúpa hojdacích sietí a nohavíc do práce, ktorá mala začať o pár dní, prišla vhod. Rozvojová stáž cez AIESEC Rozvojová stáž v organizácii Centro de Apoio à Criança com Câncer, Centrum pre rozvoj detí s rakovinou, cez študentskú organizáciu AIESEC, mala byť mojou prvou vážnejšou skúškou práce v oblasti ľudských zdrojov. V odbore, ktorý som vyštudoval. Predstavoval som si nemocnicu alebo veľké centrum s množstvom pracovníkov, ktorým budem môcť pomôcť. Niečo sa naučiť a aj niečo dobré urobiť. Avšak nie vždy sa predstavy zhodujú s realitou. Ulice Santa Marie. AIESECári zo Santa Marie pri nábore nových členov. Do Santa Marie, ktorá sa nachádza v srdci najjužnejšieho regiónu Brazílie, Rio Grande do Sul, som prišiel o dva týždne neskôr, ako bolo pôvodne plánované. Na posledné dva februárové týždne bola naplánovaná orientácia a mal som pracovať od prvého marca. Len pár dní pred plánovaným príchodom, po viacerých pokusoch zisťovania informácii o orientácii, som sa dozvedel, že sa žiadna orientácia nekoná a stačí prísť v marci. Celý nabudený túžbou po práci po takej dlhej dobe, som sa už nevedel dočkať. Po prvej krátkej návšteve, keď ma koordinátorka projektu predstavila riaditeľke centra, som mal viac otázok ako odpovedí. Avšak hneď prvý deň práce zodpovedal všetky otázky. Bol totiž aj tým posledným. Po príchode ma posadili za počítač a dali mi prepisovať informácie z nákupných blokov do databázy. Keď sa po čase vrátila riaditeľka, opýtal som sa, či má aj niečo iné, čo by som mohol robiť. Išli sme pozrieť deti, ktoré tu majú vlastné izby a veľkú sálu, kde sa hrajú, kreslia a kde majú aktivity. V tento deň tu boli iba štyri. Začal som sa rozprávať s ľuďmi a začal rozmýšľať, čo by som tu mohol robiť. Centrum je zložené z administratívnej časti, kde momentálne dvaja brigádnici prepisovali informácie z nákupných bločkov do počítača. Ako som sa až o niekoľko týždňov neskôr dozvedel, odpracovávali si trest za spáchanie trestného činu. Okrem práce s deťmi a mládežou, má budova zo zadnej strany secondhand, obchod s použitým oblečením. Predávajú veci, ktoré im ľudia darujú a z ich výťažku financujú

87 organizáciu. V organizácii pracuje jedna zamestnankyňa v obchode, kuchárka, dve vychovávateľky, traja dlhodobí dobrovoľníci vrátane riaditeľky, recepčná, ako aj sociálny pracovník a psychológ v jednej osobe. Keď som si spomenul na zadanie projektu a včerajšie zoznámenie, bolo mi jasné, že o ľudských zdrojoch nemá ani len potuchy. Keď som sa opýtal, čo môžem robiť a aká bola myšlienka mojej práce, odpovedala presne to isté ako deň predtým: Zoznámenie s organizáciou, zistiť ako funguje organizácia po formálnej stránke a koľko úradov treba obehať na získanie štatútu neziskovej organizácie. Keď si uvedomila, že ja som sa neprišiel pozerať, ale že by som chcel niečo naozaj robiť, tak pochopila. Zisťoval som, či môžem deti niečo naučiť, ale odpoveď bola záporná. Deti sú choré, dlhodobo nechodia do školy a máme s nimi, ako aj s rodičmi, ktorí sú často z najchudobnejších vrstiev, problém komunikovať, vysvetlila. Aj keby som chcel niečo robiť, nič pre mňa nemajú. Riaditeľka ani po anglicky nehovorí. Keď sa projekt písal, hovorila presne to, čo mne. Sama zhodnotila, že pre mňa tu byť tri mesiace by bola strata času. Ani jeden z nás nevedel pochopiť, ako mohli takýto projekt vôbec otvoriť. Zanechať štruktúrované ľudské zdroje a identifikovať potreby organizácie v daných podmienkach nemalo absolútne žiadny význam. Myšlienka robenia rozhovorov s ľuďmi, dotazníkov, zisťovať potreby a navrhovať riešenia, kde by som sa aj niečo naučil, sa nenávratne vzdialila. Situáciu sme začali riešiť v AIESECu. Okrem práce v Centre som mal robiť prezentácie, jednu hodinu do týždňa, na tému Social entrepreneurship, téma, ktorá by sa dala preložiť ako sociálno-spoločenské podnikanie, ktorého cieľom nie je zisk, ale trvalé riešenie sociálneho problému ako problému spoločnosti. Prezentácie boli pripravené pre siedmakov a ôsmakov na jednej zo základných škôl. Pre zlú koordináciu sa však projekt nezačal v marci, ale až o mesiac neskôr. Navrhli mi robiť metodológiu pre prvákov a druhákov na stredných školách. Keď som si text pre siedmakov a ôsmakov prešiel, zdalo sa mi to dosť pokročilé aj pre starších. Ako som aj pri jednej prezentácii stážistov z Kolumbie zistil, všetko závisí od prístupu vyučujúceho. Síce povedali, čo museli, príliš veľa tomu nedali. Začal som navštevovať školy v meste a pýtať sa, či im môžem na hodinách geografie porozprávať o Slovensku, Európe, pomôcť na hodinách angličtiny alebo s niečím iným. Na moje prekvapenie, Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 87 iba jedna z desiatich až pätnástich škôl mala záujem. Ani tá však nevedela nájsť čas v nabitom rozvrhu, keďže celú metodiku majú naplánovanú. Každú zmenu by museli zdôvodňovať a veľmi ma to prekvapilo. Po krátkej dobe mi našli náhradnú prácu. CEDEDICA Centro de defesa dos direitos da crianca e do adolecente, Centrum pre ochranu práv detí a mládeže. V centre sa starali najmä o deti a mládež, ktoré mali v minulosti problémy so zákonom. Mládež monitorovali, museli navštevovať pravidelné stretnutia, tvorivé dielne a pohovory so psychológom. Na otázkach financií pracovala Diana, stážistka z Kolumbie. Ja som začal pracovať na ľudských zdrojoch. V organizácii pracovalo vyše 20 zamestnancov, najmä psychológov. Ľudia a celý kolektív bol výborný. Pre väčšinu zamestnancov bola práca v Centre iba druhou prácou popri inom zamestnaní. Pracovali skôr z ideologického hľadiska a pre dobrú atmosféru, ako pre zárobok či naháňanie sa. Po prieskume a rozhovoroch s ľuďmi sa našli malé nedostatky a možnosti zlepšenia, no v organizácii, kde všetci sú viac dobrovoľníkmi ako pracujúcimi a sú šťastní, ťažko ich tlačiť do niečoho, čo im jednak nevyhovuje a na fungovanie organizácie by malo iba minimálny vplyv. Necítil som, že by som robil niečo užitočné a najmä efektívne a po mesiaci, ešte pred Veľkou nocou sa moja stáž skončila. Nechal som im výsledky prieskumu, niekoľko nápadov, avšak pri tempe Počas výletu s Thais, jej priateľom Joãom a jeho kamarátmi som niekedy až nechápal, s čím všetkým išli na stanovačku. Veľký kus mäsa na grilovanie, kotlík, panvice, múka, olej, veľké matrace

88 88 Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj riešenia vecí som nečakal zázraky. Bolo by to viac trápenie a čakanie ako robenie niečoho užitočného. Bolo však aj veľa krásnych momentov. Hneď prvý večer ma noví spolubývajúci vzali na slávnostné odovzdávanie diplomov čerstvým absolventom. Ceremónia a príhovory boli nekončiace a odovzdávanie diplomov najzábavnejšie, aké som kedy videl. Každý študent mal počas predstúpenia pred členov akademickej obce a prijímania diplomu a slávnostnej čiapky zvolenú vlastnú pesničku. Od tanga cez salsu až po Michaela Jacksona. Niektorí išli slušne, iní s tanečným krokom a predvádzaním sa. Po ceremónii pokračovala oslava so všetkými kamarátmi, ktorú robí každý samostatne alebo niektorí spolu. So spolubývajúcimi som bol pozvaný na oslavu dvoch čerstvých absolventiek. Miesto plné študentov, rodičov, živá hudba, koláčiky, ako aj občerstvenie a šampanské tieklo prúdom. Býval som s Thais, jej bratom a Sarou, študentkou so Španielska. Lepších spolubývajúcich som si ani nemohol priať. Počas jedného víkendu sme si aj s Joãom, priateľom Thais a jeho kamarátmi, urobili nádherný výlet. V neďalekých lesoch je množstvo riek, ktoré vytvárajú malé vodopády. Vybrali sme sa po prúde jednej z nich. Dodnes nerozumiem, ako domáci mohli skákať po klzkých kameňoch v žabkách, s igelitkou v jednej a veľkým zrolovaným matracom v druhej ruke. Aj v pevných sandáloch a s ruksakom na chrbte mi nebolo miestami všetko jedno. Kúpanie vo sviežich jazierkach pri vodopádoch, stanovanie v sviežozelenom lese, pečenie placky a tiež ochutnávanie plodu, ktorý je z rodiny ananásov. Prekrásny výlet. Cestovanie s ayahuascou Jedného dňa ma João zobral na výnimočné miesto. V okolí Santa Marie sú takéto miesta iba dve či tri, ale pri každom väčšom meste sa dá nájsť komunita. Orestes, ktorý je miestnym šamanom, je v spolku Circulo dos poetas da luz, kde sa ľudia stretávajú a spievajú v kruhu. Presne tak vyzerá aj ceremónia, na ktorej som sa zúčastnil. Daime, nápoj viac známy pod pomenovaním ayahuasca, sa pije v noci. Ceremónia začína východom mesiaca a končí východom slnka. Orestes sa pri obrade zameriava na väčšiu voľnosť a možnosť práce s duchom. Počas takmer celej ceremónie sa hrá na malé bubníky a nápoj, ktorý je z dvoch rastlín z pralesa, umožní človeku výlet do nebies. Prvýkrát som sa o ayahuasce dopočul vo Valizas v Uruguaji. O svojej skúsenosti mi rozprávali Eduardo a Yanina. Počas rokov strávených na severe Brazílie mali možnosť vyskúšať tento nápoj viackrát. Cestovanie galaxiou znelo úžasne. Najväčším prekvapením bolo stretnutie Jirku, ktorého som stretol vo Valizas. Nebola to náhoda, povedal João. Stretli sme sa v prírode uprostred ničoho, kam prišlo iba dvadsať domácich. Neskôr, keď som sa na toto miesto vrátil počas týždňa, rozprával som sa s Luisom, ktorý tu pracuje. Ceremónie sú na každom mieste rôzne. Kým tu sa sedí v kruhu, vonku okolo ohňa, ak to počasie dovolí, v niektorých komunitách sa sedí na stoličkách a spieva po celý čas. Všetko závisí od miestneho šamana. Domáci hovoria, že počas meditácie duch človeka odíde a prejde do inej dimenzie. Cestuje galaxiou. Luis si myslí, že život na zemi je len João.

89 jednou z častí života, ktorý bude pokračovať po smrti na inom svete. Nadväzuje to na výrok, ktorý som si prečítal v knižke Mysticizmus na Jáve u Sergia v Asuncióne. Účinok ayahuasci neúčinkuje vždy a na každého. Hlavným zmyslom pitia ayahuasci nemá byť cesta galaxiou, ale liečenie a očistenie. Vedľajším účinkom je zvracanie. Aj preto v deň ceremónie odporúčajú iba ľahké jedlá. Ak človek zvracia, duchovi sa niečo nepáčilo. Zvracaním zlého ducha vyhnal a všetky škodlivé elementy dostal von. Ayahuascu som vnímal ako halucinogén. Mali sme nádhernú mesačnú oblohu. Hviezdy sa mi miestami miešali a pri zatvorení očí som videl farby od výmyslov sveta. Malý dúšok nápoja sa podával trikrát. Kto mal záujem, mohol o jednu dávku viac. Prvý kalich som zo zvedavosti rýchlo vypil. Druhý už išiel pomalšie a po treťom som vedel, že ak by som si dal štvrtý, nedopadlo by to dobre. Keď som v jednom momente otvoril oči, piati ľudia zvracali. Domáci, ako aj Aaron z Kanady, ktorého som neskôr spoznal, mi rozprávali, že čím viac človek ayahuascu pije, tým je jeho skúsenosť lepšia. João pil už takmer desaťkrát, no ku stavom, aké mu rozprávali skúsenejší ľudia sa ani zďaleka nedostal. Vnímam to aj ako nástroj na sebareflexiu alebo obrazu stavu mysle. Aaron, ktorý pil viac ako desaťkrát na troch rôznych miestach v Peru rozprával: Stretol som ženu, ktorá stála pred životným rozhodnutím. Žila dlhodobo v zahraničí a chcela sa vrátiť domov. Práve ayahuasca jej pomohla vidieť veci z rôznych uhlov a ukázala jej, ako jej deti vnímajú jej rozhodnutie. Zo všetkých pokusov, Aaron hovoril najmä o jednom. Raz na neho pôsobil nápoj veľmi silno. Zdali sa mu zodpovedané všetky otázky, aké kedy v živote mal. Vedel, že jeho život smeruje správnym smerom a má pokračovať v tom, čo robí. Ayahuasca kedysi slúžila iba domorodým Indiánom. V poslednej dobe sa veľmi rozšírila. V oblastiach pralesov a najturistickejších oblastiach Bolívie a Peru organizujú agentúry výlety za týmto nápojom. Nájsť miesto nepoznačené turizmom je čoraz ťažšie. O niekoľko mesiacov neskôr som videl predávať ayahuascu aj na tržnici v Cuzcu, Peru. Jej vôňa bola dosť odlišná od tej, ktorú som mal možnosť piť na lúke na kopci s Orestesom. Región Rio Grande do Sul je od zvyšku Brazílie dosť odlišný. Ľudia sú veľmi ovplyvnení kultúrou z Uruguaja a Argentíny. Pijú chimarrão, čo je v podstate maté, rovnaké ako v Uruguaji alebo Argentíne, len majú väčšie Čakanie na stáž alebo pobrežie Uruguaja, Brazílie a Paraguaj 89 nádoby na pitie. Tak ako oba susediace národy, aj oni tvrdia, že práve ich hovädzie je to najlepšie. Tradičný domáci sa volá gaucho. V rozhovoroch ľudia z času na čas používajú slovo che, ktoré symbolizuje niečo ako počuj na začiatku vety. Trochu sa používa v Uruguaji, no najmä v Argentíne, kde túto prezývku dostal Ernesto Che Guevara. Ani v jednom meste sa neoslavuje karneval. Samotný región bol istého času aj samostatnou republikou medzi Uruguajom a Brazíliou. V Porto Alegre je aj prezidentský palác, v ktorom o tejto skutočnosti hrdo rozprávajú. V čom sa od zvyšku Brazílie nelíši, je tradičné jedlo. Domáci jedia ryžu s fazuľou a mäsom každý deň. Do Brazílie som prišiel za dosť zvláštnych osobných pocitov a so zmiešanými som odchádzal. Tunajší ľudia sú veľmi milí, plní života a osláv. Priam žijú oslavami a nočným životom. Nič iné ich ako keby ani nezaujímalo. Avšak ja som po dlhej dobe cestovania túžil niekde zakotviť a zároveň niečo užitočné urobiť.

90 Žijeme na nádhernom svete plnom krásy, kúzla a dobrodružstva. Nespočetné zážitky môžeme mať, len ak ich hľadáme s otvorenými očami. Jawaharal Nehru

91 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 91 Po dvadsiatich deviatich hodinách cesty autobusom som sa ocitol v Capilla del Monte, kde si couchsurferi z Cordoby urobili výlet. Kemping, malá riečka a balvany pripomínajúce Národný park Joshua Tree v Kalifornii. Hurá do hôr Keď som uvidel neďaleké pohorie s najvyšším vrchom v regióne, Cerro Uritorco, nemohol som odolať. Po takmer štyroch mesiacoch som sa ocitol v kopcoch. Tak veľmi mi to chýbalo. Tento kopec je tiež známy medzi ľuďmi zaujímajúcimi sa o ufo. Najmä po udalostiach z , keď oheň premenil na popol kruhové územie s polomerom 100 metrov bez uspokojivého zdôvodnenia vedcov, ako sa také niečo mohlo stať. Známe sú aj fotografie nadpozemských lietajúcich objektov, no čo je pravdou, nik netuší. Po úmrtí jedného turistu vyberajú vstupné, kontrolujú ľudí a prespať v horách je zakázané. Platenie za turistiku sa mi nepáčilo, ale stálo za to. Nádherné kopce, strmé svahy a končiare ako Západné Tatry s troškou zelene. Po návrate do Cordoby som stretol veľmi milých ľudí. Medzi nimi bola aj Naomi. Pred piatimi rokmi skončila robiť riaditeľku v škole s deťmi z problémového prostredia. Veľa krádeží, počas prázdnin a víkendov behávala po polícii a vyťahovala ich z väzenia. Keď majú deti rodičov kriminálnikov, do školy nosia zbrane a učitelia sa ich boja, ťažko niečo zmeniť. Keď niekto nechal čokoľvek nepotrebné len tak, v momente to niekto ukradol. Po čase jej zistili rakovinu. Ako hovorí, možno aj z toho stresu. Chodí na chemoterapiu a začala robiť riaditeľku v škole Maestro Lopez pre deti s postihnutím. Na vozíčku a aj inteligenčne. Tu je všetko pokojnejšie. Školu sme navštívili a milo som bol prekvapený. Decká sú veľmi milé a pokojné. Bufet má okienko stále otvorené a ani špendlík sa nestratí. Stošesťdesiat detí rozdelených do troch skupín, tri vyučovacie smeny za deň (8-12, 13-16, 17-21). Na nástenke som uvidel sociálny program štátu. Argentína dáva 720 euro za adopciu (ale iba raz), 120 euro za narodenie dieťaťa, 180 euro pri sobáši a tiež určité prídavky na študenta, ako aj znevýhodnené dieťa. Naomina prababka sa dostala do Argentíny náhodou. V závere druhej svetovej vojny jej otec a brat emigrovali do Spojených štátov amerických. Aj ona mala ísť, ale zmeškala lietadlo. Posledné, ktoré išlo, letelo do Argentíny. Lietadlo plné ľudí z Litvy. Mala iba 15 rokov. Bola sama. Komunita jej pomohla. Našli jej manžela. Ten sa k nej však správal ako k otrokovi. Na jej šťastie zomrel veľmi mladý a ostali jej veľké pozemky. Po pár dňoch som sa presunul cez Tucumán do Tafi del Valle na začiatku náhornej plošiny. Nachádza sa vo výške metrov nad morom. Kopec v blízkosti Na vrchole Cerra Uritorco.

92 92 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Mozaikové múry a sochy v múzeu o Pachamame v Amaichi. aj dobré mäso. Švajčiarske majú len na mlieko. Dva litre denne hovorí samé za seba. Len tie juhoafrické to nemajú priam volal na prebádanie. Stáda ovečiek, kozičiek a koní pobehovali po širokých náhorných pláňach. Po presune do dedinky Amaicha som navštívil múzeum o Pachamame, Matke zemi. Bolo to skôr vybudované námestie z kameňa podľa predstavivosti autora, ako niečo historické. Krásny kaňon so sfarbenými skalami, deväť kilometrov od dedinky, poodhalil čaro tohto kraja. Noc som po veľmi dlhej dobe strávil v hosteli, v Cafayate. Neďaleké Cerro San Isidro miestami pripomínalo Národný park Zion v Utahu. Skaly, kaktusy obrovských rozmerov a nádherný výhľad na veľké a široké údolie. Po návrate do mesta som sa na druhý deň zastavil na miestnej kozej farme. Chovať kozy začali v roku 1997 hlavne pre získavanie hnoja. O niekoľko rokov neskôr priviezli kozy z Anglicka, Švajčiarska a Juhoafrickej republiky a začali so šľachtením. Kto by si pomyslel, že nie je koza ako koza. Anglická dáva liter mlieka denne a má Ľudia žijú v jednoduchých podmienkach, neďaleko dedinky Amaicha.

93 najlepšie. Tie chovajú iba pre mäso. Taký cap, čo prežije viac než 45 až 60 dní, sa má ako v raji. Práve v tejto dobe takmer všetkých pečú. Tí čo prežijú, sa predávajú a jeden má na starosti 25 kôz. Kozy chovajú najmä pre mlieko. Žijú do veku dvanástich rokov. Mlieko dávajú od prvého kozliatka vo veku od dva do sedem rokov. Kozliatka môžu mať dvakrát do roka, no nechávajú ich iba raz. Museli by kŕmiť mladé a celých päť mesiacov by ostali bez mlieka. Jedna koza môže mať jedno až štyri kozliatka. Po spoznaní života kozičiek som sa presunul do Salty. Spoznal som Ricarda, veľmi zaujímavého človeka. V roku 1981 cestoval osem mesiacov po Európe a spomínal, aké to vtedy bolo. Považuje sa za socialistu, marxistu, leninistu a má teóriu antiamerikanizmu. U Ricarda som stretol mladomanželskú dvojicu Tomasa z Litvy a Victoriu z Argentíny. Victoria je celkom nezvyčajná Argentínčanka. Vyše roka pracovala na viacerých miestach Európy, až nakoniec zakotvila v Litve. Tam sa spoznali a zobrali. Boli už piaty deň na ceste z južnej provincie Chubut. Od rodičov si požičali auto a na dva dni som sa stal ich spolujazdcom po severnú hranicu krajiny. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 93 Sedemfarebné skaly Raketovým tempom sme navštívili dedinku Purmamarca, známu hlavne pre Cerro Siete Colores, kopec siedmych farieb. Približovaním sa ku Bolívii rapídne pribúdalo pôvodných obyvateľov. Argentínčanov s európskym pôvodom tu ako keby ani nebolo. Krásne jednoduché domčeky, deky a šatky najpestrejších farieb. Neohriali sme sa dlho. Po pár minútach sme začali stúpať do sedla vo výške metrov! Práve neďaleko tohto vysokopoloženého bodu, ktorý sa stal jedným z najvyššie položených miest, na akých som dovtedy bol, som začínal pociťovať miernu bolesť hlavy. Pri prechode sme zazreli domácu, ako pasie ovce. Tomas, profesionálny fotograf, neváhal. Hneď sme zastavili a išli sa zoznámiť. Eusebia Castillo žije v týchto oblastiach celý život. Tvár má poznačenú životom vo vysokohorskom prostredí. V zime je tu bežne aj mínus dvadsaťpäť stupňov Celzia, slnko je nesmierne prudké. O pár minút sme klesli do výšky metrov na soľnú púšť Salinas Grandes. Nebyť Tomasa a Victorie, veľmi ťažko by som sa sem dostal. Výlety organizujú iba agentúry a dostať sa sem, sa dá už potom iba stopom. Domáci tu pracovali a ťažili soľ vo veľkom. Dedinka Iruya je iba 60 km od hlavnej cesty do Bolívie avšak až tri hodiny cesty autobusom.

94 94 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Každý pracovník má na jeden deň pridelený veľký štvorec s pol až metrovou hĺbkou, na ktorom sa pracuje raz ročne. Za jeden deň z neho vyťaží až tri tony soli! Rukavice, kukla, teplé oblečenie, dobré topánky a veľké slnečné, niekedy aj lyžiarske okuliare, sú pre pracovníka pri nesmierne silnom slnku nevyhnutnosťou. Bláznivá jazda pokračovala aj na druhý deň. Keď sme sa zobudili v stanoch pred Humahuacou, počkali sme na otvorenie potravín a vydali sme sa do zabudnutej dedinky Iruya. Nádherná dedinka, 60 kilometrov od hlavnej cesty do Bolívie, len veľmi pomaly začína žiť turizmom. Prichádzajúci ľudia sú viac hipisáci, čo si prišli oddýchnuť, vyrábať náramky a bižutériu, ako sa stresovať a cestovať hlava-nehlava. Veľmi priateľská atmosféra, chutná večera s domácimi na ubytovni, v ktorej som býval. Veľmi krásne miesto. Tu som sa poďakoval a rozlúčil s Tomasom a Victoriou a užíval si posledné chvíle v Argentíne. Okolie vysokých, suchých a do nespočetného množstva farieb sfarbených hôr bolo magické. Sopka nad soľnou púšťou Po dvadsaťdvahodinovom presune autobusom a vlakom som prišiel do Uyuni v Bolívii. Mestečko plné hostelov a stoviek agentúr, ktoré ponúkajú ten istý produkt, soľnú púšť Salar de Uyuni. Pridávam sa do jedinej štvordennej skupiny s dvoma Austrálčankami a Novozélanďanom Rhysom. Po cintoríne zhrdzavených vlakov, ktoré neobíde žiadny turista, sme prišli na najväčšiu soľnú púšť na svete s rozlohou cez kilometrov štvorcových. Prvý deň sme ukončili v dedinke Coqueza, ktorá leží na severe soľnej púšte, na mieste, kde sa týči vulkán Tunupa s výškou metrov. Južný poloblúk jeho krátera je viditeľne nižší. Dosahuje výšku metrov. Miesto a výstup, pre ktorý sme si zvolili o deň dlhší zájazd. Večer pred výstupom stúpame s Rhysom k vyhliadke a aspoň mierne pripravujeme telo na zajtrajší výstup do výšin, v akých sme sa dovtedy nikdy nepohybovali. Pridáva sa k nám David z Holandska. Po niekoľkých mesiacoch cestovania po Južnej Amerike mu začal chýbať bicykel, a tak si jeden kúpil. Zážitok z cyklistiky po soľnej púšti mal isto nádherný, no zároveň aj dosť zničujúci. Miesta sa zdajú stále rovnako ďaleko. Človek šliape a šliape, až kým nohy vládzu. Hovoril, že keď stanoval v strede púšte, v noci nemrzlo. Veľký kontrast s tvrdením domácich, ktorí hovoria o dvadsiatich stupňoch pod nulou. Púšť vo výške metrov je v letných mesiacoch priateľským miestom na stanovanie. Pred šiestou hodinou ráno začíname stúpať. Po hodine a pol nás začali zohrievať prvé ranné slnečné lúče. Z oblastí s nízkou a mierne zelenou vegetáciou stúpame vyššie a vyššie. Cesta po malých oranžových kamienkoch nemá konca. Začínam cítiť bolesť hlavy. V ústach mám prvýkrát kokové listy. Len pomaly, krok za krokom sa dostávame na okraj vulkánu. Za chrbtom máme nádherný výhľad. Ako keby sme boli nad mrakmi. Ako keby pod nami bolo more. Soľná púšť je snehobiela, úplne rovná ako hladina oceánu. Iba z času na čas z nej vyrastajú malé ostrovy. V diaľke vidíme soľnú púšť Coipasa. Stúpame ešte

95 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 95 Stúpanie na vulkán Tunupa. Kráter vulkánu. Kaktusy na Isla del Pescado rastú po tisícky rokov. o trošku vyššie. Aj napriek veľkej záťaži na hlavu to bol jeden z najkrajších výhľadov, aké som kedy zažil. Prvýkrát nad výškou metrov! Po zostupe nás netrpezlivo čakal uponáhľaný šofér. Priviezol brazílsky pár, ktorý išiel na najpopulárnejší trojdenný okruh. Po návšteve Isla del Pescado Naša skupina (bez Brazílčanov) pred vulkánom Licancabur. s tisícročnými kaktusmi, ktoré rástli po celom ostrove uprostred soľnej púšte, sme sa začali so soľnou púšťou lúčiť. Niekoľko stoviek kilometrov dlhé údolia nás vedú popri majestátnych vulkánoch a skalných formáciách, ktoré vznikli počas stoviek miliónov rokov. Nádherné ružové plameniaky v Lagune Colorada a Lagune Verde, Trojdenný až štvordenný výlet absolvuje denne množstvo turistov. Rovnaká trasa, rovnaké autá, rozdiel býva iba v ubytovniach, v ktorých sa spí.

96 96 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor gejzíry pred východom slnka a kúpanie sa v termálnych prameňoch bolo po poslednej noci vo výške metrov tým najkrajším ukončením výletu. Výhľadom na vulkán Licancabur, metrov, sme zakývali čílskym hraniciam a vrátili sa späť do Uyuni ešte včas, aby sme stihli posledný autobus do Potosi, najvyššie položeného mesta na svete s nadmorskou výškou metrov. nemajú nič. V niektorých prípadoch ešte aj oni platia 70% zo zisku majiteľovi bane. V dnešnej dobe sa však ťaží stále menej a menej. Mesto ma v prvom rade prekvapilo krásnymi pestrofarebnými historickými budovami, množstvom kostolov a deťmi behajúcimi v školských uniformách po celom meste. Bol to viac menej môj prvý Hora plná striebra Potosi sa v 16. storočí, iba niekoľko desaťročí po nájdení striebra a príchode Španielov, stalo jedným z najväčších miest na svete so obyvateľmi. Dnes je počet obyvateľov len o pár desiatok tisíc vyšší. Za rozmachom stojí kopec, ktorý sa nachádza hneď pri meste, Cerro Rico. Legenda hovorí o príbehu, ako sa domácemu Indiánovi stratili lamy. Ako správny bača ich išiel hľadať. Keď sa blížila noc, založil oheň. V nasledujúce ráno v ohnisku našiel trblietajúce sa kúsky tvrdého kovu. Bolo to striebro. Počas kolonizácie Španieli priviezli desiatky tisíc černochov, ktorí pracovali, spávali a žili v baniach. Prežili iba niekoľko rokov. V dnešnej dobe sa tu nachádza vyše tristo baní, ktoré majú viac ako tridsať majiteľov. Ako som sa aj počas návštevy mohol presvedčiť, baníci stále pracujú primitívnymi nástrojmi. Krompáč, voda, dynamit, tlačenie vozňa po koľajniciach s rudou von, kde ich ženy rudu drvia a hľadajú cenné kovy. Legenda hovorí, že ženy do bane nemôžu. Pachamama, stvoriteľka zeme, by žiarlila a drahokamami ich neobdarila. Každá baňa má svojho patróna uja, ktorý sa po španielsky povie tio. Má podobu diabolskej sochy, ktorej obetujú listy koky, alkohol a cigarety. Aj v dnešnej dobe baníci celý deň nič nejedia a nepijú, len majú natlačené listy koky v ústach. Tie zabraňujú pocitu hladu, smädu i únavy. Väčšina z nich sú mladí chalani. Ich práca je ťažká a platená minimálne. Ak niečo nájdu, zarobia. No ak nie, Školáci v uliciach Potosi (Cerro Rico v pozadí).

97 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 97 Hodina hudobnej výchovy na školskom dvore. kontakt s touto krásnou pestrofarebnou bolívijskou kultúrou. Úžasné Sucre Sucre, konštitučné hlavné mesto Bolívie. Pokojné mesto s nádherným koloniálnym centrom. Zvlnený terén a malé kopčeky posiate domčekmi ma očarili už pred príchodom do centra. V meste je výborné múzeum etnografie a folklóru s karnevalovými maskami, múzeum Chlapec hrajúci sa s palicou a malým igelitovým sáčkom na rohu dvora. textilu s tradičnými kobercami z Tarabuca, no hlavne príjemná atmosféra. Fotografie a história ľudí z kmeňa Uru Chipayas žijúcich v okrúhlych hlinených domoch, ktoré ich chránili pred vetrom v dobe pred Inkami, boli fascinujúce. V Sucre bolo v priebehu niekoľkých dní čo obdivovať. Jedného dňa som išiel okolo školy. Deti sa hrali vonku na chodníku. Trošku som nakukol a najbližšiu hodinu som sa von nedostal. Deti ma obkľúčili. Niektoré sa trochu hanbili, ale zvedavosť a možnosť byť na fotke zvíťazila. Oslavy prvého mája v uliciach konštitučného hlavného mesta Bolívie, Sucre.

98 98 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Na ulici som počul hudbu. Pozrel som dnu. Zábava spolku Sociedad San Jose, ktorý združuje rodiny, ktoré sa starajú o hroby svojich predkov. Usmievali sa od ucha k uchu. Na dvore sa školská kapela pripravovala na oslavy mesta. Hudobná výchova, akú by sme im aj na Slovensku mohli závidieť. Najviac času som strávil s Wolfgangom a jeho rodinou. V Bolívii žije s prestávkami už vyše tridsať rokov. Prvýkrát sem prišiel koncom šesťdesiatych rokov na projekt zavedenia ofsetovej tlače. Po príchode zistil, že možnosti tlače tu majú dostatočné. Na prístroje pre jeho prácu čakal viac než pol roka a aj tak prišli nekompletné. Kultúra a mesto Sucre sa mu veľmi zapáčili. Po návrate domov a dvoch projektoch v Afrike sa o sedem rokov vrátil aj s manželkou. O žití v Bolívii ani len nerozmýšľali. V priebehu času kúpili dom, ktorý začali prerábať. Žena sa rozhodla pre návrat domov, on ostal. Pracoval na rozvoji miestnej komunity. Jedným z projektov bolo naučiť miestnych ako funguje motor a ako ho aj opraviť. Keďže nemali nič k dispozícii, každý študent mal za úlohu priniesť tehlu. Začali stavať dielňu. Neskôr začali zháňať motor, ale začiatky sa niesli hlavne v teoretickej rovine, pomocou nákresov na tabuľu. O dnešnej situácii hovorí: Sucre je preplnené dobrovoľníkmi v množstve organizácií, ale väčšina z nich funguje veľmi slabo. Počul som o prípade, keď prišiel dobrovoľník do organizácie a tam mu povedali, že v organizácii je veľa práce a nech si niečo nájde. V inej organizácii dobrovoľníci tri mesiace čakali, kým sa vôbec stretli s koordinátorom, ktorý stále nemal čas, cestoval, alebo bol chorý. Na druhej strane mesta, v jednej z okrajových častí, funguje jedna nemecká nezisková organizácia financovaná nemeckou vládou. Za roky pôsobenia postavili v oblasti škôlku, základnú a strednú školu, cesty a aj malú nemocnicu. Už keď som sem prichádzal na konci sedemdesiatych rokov, vedel som,

99 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 99 Centrum Sucre je plné koloniálnych domov a drevených balkónov. že problém nie je vo výučbe. Aj ľudia so vzdelaním skončia ako taxikári a nikto s tým nič nerobí. Medzičasom si založil rodinu. Jeho žena tancuje a učí tanec: tradičný, karnevalový, ako aj iné druhy. Okrem toho, navrhuje aj módu. Jeho syn skladá a predáva počítače a dcéra, tak ako mama, tancuje. Väčšinu času je sám doma a venuje sa záhrade, v ktorej to vyzerá ako v džungli. Je to jeho kráľovstvo, do ktorého mu nikto nemôže nič hovoriť. Žiť v Bolívii nie je najľahšie. Práve v čase mojej návštevy bola na hlavnom námestí Mesto je pokojné a priateľské, umiestnené v mierne kopcovitom teréne. módna prehliadka aj s kolekciou jeho ženy. Modely boli rôzne. Niektoré mali etnické prvky, iné historické a ďalšie boli ako v Európe. Námestie bolo úplne plné. Jedného dňa som videl aj tradičné tance v podaní žiakov Wolfgangovej ženy. Tie sa tancujú počas lokálnych sviatkov po celej krajine. Jeden sviatok je spojený s poverou, že niekto zomrie. To sa stalo aj minulý rok. Býva to klasifikované ako nehoda. Aj keď som prespal u Wolfganga iba jednu noc, navštívil som ho každý deň počas pobytu v meste. Módna prehliadka s výtvormi Wolfgangovej ženy (naľavo a napravo) a svadobná kolekcia (v strede).

100 100 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Medzi Sucre, konštitučným hlavným mestom Bolívie, v ktorom bola podpísaná nezávislosť krajiny a La Paz, v ktorom sú prakticky všetky dôležité štátne orgány, panuje nevraživosť. Wolfgang mi porozprával o októbrovom štrajku študentov. Polícia potlačila demonštrácie streľbou a niekoľko ľudí zahynulo. Policajti boli na týždeň vyhnaní z mesta, počas ktorého im ľudia vypálili stanice, ako aj stanicu požiarnikov. Napriek štyrom dňom v meste som všetko nestihol. Pri odchode som veril, že sa sem ešte vrátim. Atmosféra mesta bola nádherná. Bolívia sa mi začínala dostávať pod kožu. Musel som však ísť. O dva dni prichádzali rodičia! Stretnutie rodičov Po rannom príchode do La Paz som spoznával mesto. Samotné La Paz nemá ani milión obyvateľov, ale s okolitým El Alto a Viacha, s ktorými je prakticky zrastené, presahuje jeden a pol milióna obyvateľov, čím je najdôležitejším ekonomickým a štátnym centrom krajiny. Mesto je veľmi hornatého rázu, nadmorská výška sa pohybuje od a presahuje metrov nad morom. Zvrchu je úchvatný pohľad do údolia. Kotlina i všetky úbočia sú posiate domami. Práve ľudia z bohatých rodín stavajú a kupujú domy na najnižšie položených miestach, kde je klíma aj o niekoľko stupňov priaznivejšia. Predmestia sú na náhornej plošine a ulice smerom k centru sa prudko zvažujú. Zvrchu je úchvatný pohľad na rozľahlé mesto. Centrum je plné ľudí. Na križovatkách je totálny chaos. Pár krokov od centra má každá ulica svoje zameranie. Na jednej sa predáva iba elektronika, na inej domáce potreby, na ďaľšej iba okuliare či topánky, a podobne. Iba domáce ženy v tradičných pončách s čiernymi klobúkmi posedávajú na chodníkoch a predávajú rovnaké výrobky: čapice, rukavice, tričká, rôzne odevy a suveníry, ktoré sa turistom tak páčia. Centrum sa nachádza vo výške metrov, čím sa stáva najvyššie položenou metropolou na svete. Býval som u Piusa zo Švajčiarska, Mallory zo Spojených štátov amerických a Samiho z Nemecka. Boli tu na dobrovoľníckych a manažérskych projektoch a prichyľovali cestovateľov. V ich trojizbovom byte nás jedného dňa spalo 21 ľudí, vrátane domácich. Spalo sa všade, kde sa dalo. A ako niečo také funguje? Na stene mali návštevný poriadok, dve kópie kľúčov a tiež Výhľad na Huayana Potosi (6 088 metrov). oznam, že ak by návštevníci radi niečím prispeli, môžu rumom alebo toaletným papierom. Tých nikdy nie je dosť. Najmä keď niekto dostane žalúdočné problémy. Pri toľkých ľuďoch človek ani nestíha sledovať, ako rýchlo sa papier míňa. Prišiel som v pravý deň. S Piusom a Samim sme sa vybrali na futbalové derby dvoch najväčších rivalov. Zápas sa konal iba niekoľko dní po tom, ako Bolívia porazila doma Argentínu vysoko 6:1. Derby skončilo 2:2. Najmä v prvom polčase bolo na ihrisku veľa zábavy. Takmer žiadna obrana, rýchle premiestňovanie z jednej strany na druhú a niekedy aj kuriózne situácie. Zatiaľ najlepší futbal, aký som v Južnej Amerike videl. To bol čas pred príchodom rodičov. Stretnutie, objímanie a radosť zo stretnutia po dlhom čase. Mamina a tatino ma prišli pozrieť s celou slovenskou výpravou. Aj keď som pôvodne chcel, aby prišli sami, bez cestovnej kancelárie to nešlo. A tak som sa na pár dní pripojil k celej skupine. Ráno nás už čakali pripravené mikrobusy a so všetkými bubákmi sme vyrazili na vrch Chacaltaya. Tento bývalý ľadovec a kedysi najvyššie položené lyžiarske stredisko na svete, dnes zíva prázdnotou. Vplyvom globálneho oteplenia je totiž bez snehu. Mikrobusom sme sa dostali až do výšky metrov, odkiaľ sme ďalších sto metrov vystúpili na vrchol. Výhľad na okolité končiare, posiate snehom a ľadom, bol nádherný. Počas poobedňajších nákupov na Trhu čarodejníc sa nám stala neobyčajná vec. Na spodných námestiach prebiehali hromadné demonštrácie proti zákazu predaja obnoseného šatstva zo zahraničia a dav rozháňali slzným

101 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 101 Hlavné námestie Cuzca je jedným z najkrajších v celej krajine. plynom. Ten sa šíril veľmi rýchlo aj malými uličkami a museli sme pridať do kroku, aby sme sa z oblasti, kde nás štípali oči, dostali. Rodičia dokonca v noci počuli dlhú prerušovanú prestrelku z automatických zbraní, ktorá trvala vyše hodiny. Také niečo sa mne, počas celého pobytu v Južnej Amerike, nikdy nestalo. Po stopách Inkov Nasledujúci deň sme strávili presunom z Bolívie do Peru. Na hraniciach musia všetci vystúpiť zo starších nevykúrených bolívijských autobusov, naložiť batožinu na vozíky, absolvovať výstupnú kontrolu, prejsť na peruánsku stranu, skontrolovať si naloženie batožiny do moderného peruánskeho autobusu a vypísať vstupné formuláre. Je tiež dobré nezabudnúť na zmenáreň. Na hraniciach je veľmi živo, domáci si krátia čas hudbou a spevom. Zastavili sme sa na ochutnávku tradičného mierne alkoholického nápoja z kvasenej kukurice: čiča. Myslím, že nikomu nechutila. Oveľa viac ma zaujala hra na dvore. Triafanie žetónov z diaľky do úst malej kovovej žaby. Po celodennom presune do Cuzca s nádherným historickým centrom, ktoré bolo v dobách ríše Inkov postavené do tvaru pumy, sme začali spoznávať pamiatky. Už pri príchode mesta nás vítala obrovská socha Manca Capaca, zakladateľa dynastie Inkov. Prezreli sme si niekoľko kostolov z koloniálnych čias so striebornými oltármi zo 16. a 17. storočia a obdivovali komplikovane vyrezávané drevené balkóny na stredovekých budovách. V jednej z početných reštaurácií sme videli prípravu V jednej z vedľajších uličiek školáci idú zo školy domov. typického andského jedla: pečeného morčaťa na horúcom okrúhlom kameni. My sme radšej ochutnali zeleninovú polievku s obilninou quinua. Z kopca sme videli krásne škridlicové strechy tehlovej farby a mesto hemžiace sa turistami. Vďaka návšteve rodičov som spoznal Sacred valley, Posvätné údolie, údolie plné pamiatok a vykopávok ríše Inkov, ako aj ich predchodcov. Inkovia nepoužívali písmo, a tak sa iba odhaduje, ktoré veci postavili sami, čo na čo slúžilo a taktiež, čo všetko prebrali od kultúr, ktoré na tomto území žili pred nimi a ktoré si podmanili. Sacsayhuamn. Neuveriteľne presne zapadajúce kamene s nepravidelnými uhlami, ktoré zapadajú do seba s milimetrovou presnosťou. Dlhý 365 metrový ochranný múr s lichobežníkovými otvormi. Inkovia uctievali Slnko, Mesiac, blesk i vodu. Najväčším sviatkom bol deň rovnodennosti 21. jún. Terasové záhrady v šírom Pohrebný sprievod v jednej z dediniek údolia Inkov.

102 102 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Sacsayhuamán kamenný múr z doby Inkov. Ba možno ešte starší. okolí, kam človek ledva po svojich vystúpi, odklonenie riek a zavlažovacie systémy sú len jednými z úchvatných historických vecí, ktoré sa zachovali. Inkovia mali dokonalú organizáciu svojej rozsiahlej ríše. Zlato a cenné kovy pre Inkov nemali veľkú hodnotu. Najzákladnejším a najdôležitejším bola potrava. Tretina išla pre náčelníka, ktorý sa staral o štátnych úradníkov a vojakov, tretina pre obyčajných ľudí a posledná tretina do zásob. Zásoby mali v skladoch pre prípad slabej úrody. Sušili aj zemiaky. Dehydrované sa predávajú aj dnes. Sú ľahučké a biele. Španielom ako výkupné za náčelníka dali zlato, vrátane zlatých sôch, ktorým zaplnili celú miestnosť až po strop. Španieli všetko roztavili a odviezli. Náčelníka popravili a Inkov si podrobili. Až keď sklady na potraviny prestali fungovať, prišli ťažké časy. Prezreli sme si aj známu lichobežníkovú bránu v Ollantaytambo, Tambomachay, zasvätené kultu vody, Medzi kamene sa ani špendlík nezmestí. pevnosť Pukapukara a Pisac. Podvečer sme sa vlakom, údolím rieky Urubamby, presunuli do Aguas Calientes a ráno nás čakalo slávne mesto. Vrcholom výletu s rodičmi boli ruiny Machu Picchu. Ako jediný z celej slovenskej výpravy som išiel hore peši. Za hodinku som bol hore. Pre tých, ktorí nie sú ochotní platiť 50 dolárov za vstup je veľmi ťažké dostať sa donútra bez platenia. Cez hustý les, ktorý sa vinie popri chodníku, by sa človek iba ťažko predieral. Aj keď existuje jedna cesta Ruiny a najmä príroda v okolí bola nádherná. Starodávny slnečný kalendár, domčeky, strážna veža, kaskádové polia. Prichádzam ešte pred východom slnka. Vidím chodník smerujúci hore. Stúpam. Cerro Machu Picchu. Príroda, výhľady do všetkých strán a hlavne ticho a kľud. V sedle medzi vrcholmi Machu Picchu a Huyana Picchu (tiež známe pod názvom Wayna Picchu) sa Chodníky Inkov viedli po miestach, až sa zatajuje dych. Tento je možné spozorovať za ruinami Machu Picchu.

103 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 103 Machu Picchu. Celé údolie je plné ruín a starých pevností ríše Inkov. Výhľad na Machu Picchu z rovnomenného vrchu pri východe slnka. Terasovité polia mali Inkovia všade po okolí. Pasenie alpák a pletenie svetrov a čiapok je jedinou prácou žien žijúcich na upätí hôr.

104 104 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor nachádza najznámejšie a najnavštevovanejšie mesto Inkov. Nikde ani človiečika, slniečko začína hriať. Prechádzka po ruinách, na druhý vrch Huayna Picchu už neostáva čas. Ruiny a najmä ich prostredie boli nádherné, avšak za niečo neobyčajné by som ich rozhodne nepovažoval. V Peru nie sú jedinými a ani najväčšími pozostatkami slávnej ríše Inkov, no tými najznámejšími, najdrahšími a najturistickejšími. Po návrate do Cuzca prišlo na rad lúčenie. Deň matiek a lúčenie s rodičmi. Bolo krásne sa tu stretnúť a pozrieť kúsok tohto krásneho kraja spolu. Na jednej strane veľký smútok, na strane druhej uvoľnenie a pocit voľnosti. Cestovaním s cestovnou kanceláriou so stabilným programom v skupine sa človek kultúre do hĺbky nedostane. Stanovanie pod prašanom Pri lúčení som už nebol sám. Deň pred odchodom rodičov prišla Vlaďka z Popradu, ktorú som spoznal len krátko pred odchodom do Južnej Ameriky. Obaja sme o nej snívali a nakoniec sa tu aj stretli. Také krásne byť o chvíľu dlhšie s niekým z domova. Cez AIESEC učila angličtinu v Kolumbii a bola na ceste do Buenos Aires, odkiaľ mala letieť domov. Netrvalo dlho a podarilo sa mi ju nahovoriť na jednu z najkrajších juhoamerických túr, Trek Ausangate. Tento majestátny vrchol s výškou metrov je najvyšším vrchom na trase medzi Cuzcom a Puerto Maldonadom v peruánskej Amazónii pri bolívijských hraniciach. Autobusom sme sa skoro ráno presunuli Najkrajšie ráno v živote všetko biele. do dedinky Tinqui. Posilnení párom zemiačikov, na ktorých sme si pochutnali u kuchárky pri hlavnej ceste, sme vyrazili k horám. Obloha zamračená, čierne mračná sa zbiehali k horám. Až za jemného šera sme prišli k horúcim prameňom, nášmu prvému miestu na stanovanie. Horúce pramene boli úžasné. Vymurovaný bazén so 40 až 50 stupňovou vodou. Ako v raji. Druhý deň sme po ceste spozorovali stádo alpák a malého chlapčeka sediaceho na kameni. Ani sme sa nenazdali, prišla aj mamina v sandálkach s ďalšími dvoma deťúrencami. Starala sa o stádo a pritom šila teplé oblečenie na zimu. Nemala ani 25 rokov, no podľa troch detí a vrások z vysokohorského slnka by to iba málokto povedal. Niektoré deti behali a skákali po kameňoch bosé, iné v sandálkach bez ponožiek. Ľudia tu žijú v úplne skromných podmienkach. Z času na čas prechádzame okolo kamenných múrov a jednoduchých domčekov Domáci bývajú v jednoduchých domoch, z ktorých sa niekedy doslova parilo.

105 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 105 Alpaky stúpajú cestou, odkiaľ sme predchádzajúci večer prišli. Čarujúca príroda pri prechode posledného hrebeňa. Deti sa za sladkú odmenu radi nechávajú fotografovať. z kameňa a blata so slamenou strechou. Stúpame popri jazierkach s krásnou belasou farbou, ktorá jasne hovorí o ich ľadovcovom pôvode. Malá prehánka aj s malými snehovými guličkami nás ani druhý deň neobchádza. Popri ľadovci sa dostávame až do sedla vo výške metrov, odkiaľ konečne prvýkrát klesáme. Dole stretávame jedného Francúza, pri ktorom sme si pred zotmením postavili stan. V noci sa niečo stalo, niečo krásne. Nie, nebola to Vlaďka. Začalo snežiť. Od ôsmej večer až do pol druhej nad ránom. Pod snehom bolo v stane teplučko. Pre istotu som stan z času na čas odhrabal. Zobúdzame sa do krásnej snehobielej krajinky s dvadsiatimi centimetrami prašanu. Vždy som túžil spať a stanovať v snehu. Bolo to ako splnený sen. Francúz mal už predtým pokazený stan a rozhodol sa, že pôjde popri rieke dole. Údolím začalo stúpať obrovské stádo alpák. Museli ich byť tisíce. Razili si cestu do sedla, odkiaľ sme prišli predošlý deň. Vyšliapať nám trasu sa im nechcelo. Pohľad na zasnežené údolie, ľadovce, jazero a alpaky bol prekrásny. Napriek váhaniu nepoznaného terénu sme sa rozhodli pokračovať priamo do najvyššieho sedla celého výletu vo výške metrov. Na vrchole sedla sa nám naskytol jeden z najkrajších pohľadov v živote. Štíty, tony snehu a ľadu, široko ďaleko ani nohy a všetka

106 106 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Plávajúce ostrovy Uros sú dnes už iba turistickým lákadlom. zasnežená krása dookola dávala prírode neuveriteľne čarovnú atmosféru. Postupne sme klesali okolo zavretej novovybudovanej horskej chaty, odkiaľ sa v budúcnosti bude pravdepodobne stúpať na vrchol, až poza domy označených názvom Jampa, kde sme za padania malých snehových krúpov stavali stan. Ani na štvrtý deň sa mi nechcelo tak skoro vstávať. Avšak Vlaďka bola nekompromisná. Nebyť jej, každý deň by som aspoň o hodinku dlhšie spával. Cez ďalšie metrové sedlo a nádherné ľadovce po pravej strane sa už okolo štvrtej dostávame k poslednému táboru a druhým termálnym kúpeľom. S radosťou skáčeme do horúcej vody a relaxujeme po najkrajšej túre, na akej sme kedy boli. Po rannom kúpeli sme sa už jednoducho dostali späť do Tinqui a Cuzca. Vlaďka išla s kamarátkou Amandou z Kanady pozrieť okolie Cuzca a Machu Picchu a ja som pokračoval nočným autobusom do Puna. Turistom ukazujú ako všetko funguje. Bez turizmu by ťažko prežili. Posvätné jazero Po rannom príchode do Puna beriem loď na plávajúce ostrovy Uros na jazere v tvare pumy, podľa ktorej je v jazykoch Quechua a Aymara pomenované: Titi Caca. Domorodí obyvatelia na najvyššie položenom splavnom jazere sveta, s nadmorskou výškou metrov, žili v týchto končinách ešte pred príchodom Inkov. Zlé pramene hovoria o zaujímavej histórii. Ľudia si tu spokojne nažívali až do príchodu Inkov. Tí sú známy svojou pracovitosťou. Všetko postavili na kameni a keďže domáci boli leniví, vynašli spôsob, ako sa vyhnúť práci vytvorenie a útek na plávajúce ostrovy. Ľudia a celé plávajúce ostrovy sú úžasné, no v dnešnej dobe čisto komerčné. Domáci nosia krásne farebné kroje a snažia sa predávať svoje a aj klasické turistické produkty. Na ostrove, ktorý sme navštívili, žije sedem rodín. Bol postavený iba pred ôsmimi rokmi. Jeden domáci, ktorý sa narodil na malom ostrove, ktorý nie je turistami navštevovaný, nám povedal, že sa presťahoval, aby mali deti bližšie do školy. Všetko je tu Príprava na svadbu muži sedia pod prístreškom, ženy na zemi. Svadobčanom sa pripínajú dary priamo na ich pončo.

107 Hudobníci počas osláv Svätého Isidra. Chlapi s celou červenou čiapkou sú ženatí a tí s červenou čiapkou a bielym koncom slobodní. z trstiny, ktorú volajú totora. Celý ostrov je postavený spojením hlinených blokov, eukalyptového dreva a trstiny. Bloky sú rôznych veľkostí a rôznych tvarov, navzájom pospájané lanom. Každé dva týždne dávajú na povrch novú posekanú trstinu. Na trstine aj varia. Domy, postele, lode, všetko je z jedného materiálu. Každý ostrov má minimálne osem kotiev, ktoré zaisťujú, aby sa nepohyboval počas silného vetra. Loďou pokračujem na ostrov Taquile, jeden z najväčších ostrovov na jazere, na ktorom ľudia dodnes zachovávajú tradície, zvyky a nosia pôvodné oblečenie. Na ostrov sa stúpa dlhým kamenným schodiskom. Na kopci začínajú domčeky, pár reštaurácii a polia s obilím a kukuricou. Na vrchole sú pozostatky ruín z čias pred Inkami. Ľudia sú milí a priateľskí. Na ostrov robí výlet veľa spoločností, no jedna, ktorou som išiel, patrí domácim. Zisk ide na podporu celej komunity. V diaľke pravej časti ostrova bolo počuť slabý zvuk bubnov. Podišiel Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 107 som bližšie. Aj keď ešte nebol ani čas obeda, zábava bola v plnom prúde. Domáci veselo popíjali a aj mňa prijali. Oslavovali sviatok svätého Isidra. Niektorí sedeli, iní tancovali, ponúkali sa listami koky a muzikanti hrali na píšťalku a na bubnoch. Keď som sa vracal z pravého cípu ostrova, dopočul som sa o neďalekej svadbe. Hudba vyhrávala z rádia. Muži sedeli v besiedke pred domom, ženy na zemi. Svadobčania mali pripnuté na blúzkach bankovky, svadobné dary. Keď som odchádzal, prichádzala domáca s gitarou. Veselica, ako sa patrí. Na ostrove sa snažia zabezpečiť rovnakú príležitosť pre všetkých. Domáce rodiny sa v hostení turistov striedajú každý deň a v práci v obchode a komunitnej reštaurácii každý týždeň. Cestovné agentúry im dávajú iba polovicu normálnej ceny a pomocou komunitného projektu si chcú zlú finančnú situáciu zlepšiť. Po návrate do Puna som mal druhýkrát možnosť vidieť, ako žijú domáci. Lizandro a jeho otec nemali ani sprchu či funkčný ohrievač. Na dlážke sa váľali vedrá, polovica miest na žiarovky zívala prázdnotou. Zato byt majú veľmi rozľahlý, obývačka mala aspoň 6x7metrov. Prekročil som hranicu Bolívie a dostal sa do dedinky Copacabana, odkiaľ sa plavia lode na Ostrov slnka, Isla del Sol. Na jeho pôde sa traduje legenda o stvorení sveta. Na lúke pri posvätnom kameni boh Viracocha stvoril slnko a prvých ľudí, Inkov Manca Capaca a Mamu Ocllo ktorí neskôr založili impérium Inkov. Z vrchu sledujem čarovný západ slnka nad vodami Titicacy s ľadovcami v diaľke. Bývam v ubytovni pred školou. Pri nástupe o pol deviatej zazvonil veľký zvonec. Deti sa prestali hrať a všetky sa pekne zoradili. Riaditeľ začal rozprávať, ako sa mu nepáči, že ich veľa chodí neskoro. Keď začalo osem Nástup školákov pre školou na Isla del Sol.

108 108 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Isla del Sol Ostrov Slnka. kôl poézie jednotlivcov alebo v skupine, všetkých vekov, ako aj jedno divadelné predstavenie starších žiakov, podišiel som bližšie. Divadelná téma bola súčasná. Rodinný príbeh dvoch dcér, mladšieho syna a ich mamy. Dcéry nič nerobia a s ničím nepomáhajú. Mladší syn sa spolieha, že všetko urobia staršie sestry. A mama aby všetko robila. Prať sa dcéram nechcelo a ak, tak len svoje veci a aj to nie dôkladne. Druhá dcéra radšej išla robiť ryžu a aj tá jej prihorela. Poučný príbeh plný zábavy. Počas prechádzky po ostrove som zistil, že ľudia tu pestujú aj zeleninu, o ktorej som nikdy doposiaľ nepočul. Orko, zelenina podobná mrkve, ktorá sa však necháva tri dni na slnku predtým, ako sa môže jesť. Pestujú kukuricu, malé zemiaky, fazuľu, obilie a hrach. Polia sú na všetkých dostupných miestach. Terasovité polia a nádherný výhľad na štíty posiate snehom a ľadom. Budovanie chrámu Po návrate do Copacabany som chcel ísť na 108 kilometrovú túru okolo Illampu. Spojov v ten deň už nebolo a ani ísť samému sa mi veľmi nechcelo. Rozhodol som sa odložiť si najprv veci v La Paz a pozrieť, či je tam niekto, kto by sa pridal. Avšak do La Paz som sa ani nedostal. V autobuse som stretol Germana z Čile, ktorý pomáhal na jednom ostrovčeku blízko dedinky San Pedro de Tiquina na jazere Titicaca, kde pracovali dvaja mnísi z Hare Krišna. V poslednej dobe prevládali rôzne pocity. Nevydarený projekt v Brazílii, cestovanie, stretnutie rodičov, nádherná túra s Vlaďkou. Krásna príroda, príjemné rozprávanie, na nič som nemyslel, len vychutnával. Aj Vlaďka predposledný deň spomenula: Niekedy si hovorím, na čo vôbec toľko šliapem a na druhý deň si viem predstaviť šliapať ešte desať dní. Stretnutie Germana a možnosť ísť spoznať nepoznané, Malý ostrovček na jazere Titicaca, na ktorom sme bývali a pracovali. Dve konštrukcie do tvaru vajíčka a jeden strom.

109 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 109 S Germánom (na obrázku) a Dinom sme vykladali plne naložený čln. boli výbornou príležitosťou na oddych, ako aj načerpanie nových myšlienok. Po vystúpení v Tiquine sme sa odviezli do neďalekej komunity, kde si domáci navzájom vymieňajú veci a svoje produkty. Okrem španielčiny rozprávajú jazykom aymara. Od iných jazykov sa úplne odlišuje. Napríklad ako sa máš sa povie kamisaki. Za pár dukátov nás sused odviezol na ostrov. Ostrov maličký, veľa kameňov, rákosia a jeden veľký strom. Ten som však v čase príchodu nevidel. Bola tma. Na ostrove bol iba Dinabantdu, dvadsaťštyri ročný mních z Čile. Hare Krišna Hare Krišna Hare Hare, o čom to vlastne je? Všetko začalo pred mnohými rokmi v Indii, no German sa o tomto mieste dozvedel iba náhodou v Govinde, reštaurácii v La Paz a rozhodol sa im pomôcť. Na ostrove bol dva týždne a toto bol jeho prvý výlet. Dina (Dinabantdu) je mních a hovorí, že tak ako deti majú v detstve rodičov, študenti učiteľov a profesorov, každý by mal mať v živote, aj v tom dospelom, svojho guru duchovného vodcu. Život je hľadaním vzťahu medzi dušou a bohom. Boh, to je iba jedno z mien, ktoré má. Hovorí, že tak ako všetky náboženstvá, aj Hare Krišna hovorí o tom istom, len inými slovami. V meste, kde majú chrám a reštauráciu, ponúkajú vegetariánsku stravu a v závislosti od miestneho guru a misionárov aj ďalšie aktivity, ako napríklad jógu. Mnísi a misionári ako Dina majú veľmi prostý život. Nikdy nejedol mäso, nikdy nejedol rybu, nikdy nepracoval pre nikoho iného. Mnísi pomáhajú v chráme a kuchyni, pri rôznych projektoch. Párkrát som ich videl aj na ulici v Bratislave a raz som bol aj na obede v Govinde, ale veľa som o nich nevedel. Totora rákosie na budúce chrámy. Až pred mesiacom som sa na ulici v argentínskej Cordobe príjemne porozprával a kúpil jednu knižku od misionárky. Z príspevku za knižky sa tlačia nové a misionári cestujú na ďalšie miesta. Dina toho už v živote prečítal veľmi veľa a rozprávať dokáže hodiny. Napríklad aj o tom, že život je o šťastí. Každý chce byť šťastný. Aj Hitler chcel byť. Aj všetci ostatní ľudia, čo robia veci, čo by sa nemali, chcú byť šťastní. Avšak ich správanie sa každému raz nejako vráti. A oveľa, oveľa viac, som sa naučil. Konštrukcia budúceho chrámu.

110 110 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Choro trek od vyprahnutej náhornej pláne Na ostrove som pobudol tri noci a dva dni, počas ktorých sme čistili terén od kameňov a buriny, ktorá tam za množstvo rokov, keď ani nohy na ostrove nebolo, narástla. Takmer celý druhý deň sme nosili totoru rákosie, ktoré nám priniesla loď z druhého ostrova, od brehu na vrch ostrova. Tam sú rozostavané chrámy, tvarovo vajíčka, z bambusu z bolívijského pralesa. Práve týmto rákosím sa domy pokryjú a odolajú vetru i dažďu. Večer pred odchodom, keď odchádzal aj German a Dina, prišiel ich kamarát, hlavný architekt ostrova. Odišiel na nákupy a priniesol chýbajúce nástroje pre konštrukciu a najmä vedomosti, ako stavať z tohto materiálu. Všetko malo byť pripravené koncom mesiaca, sprevádzané inauguráciou ostrova. Veru, aj by som ostal, alebo lepšie cez záhradu japonského emigranta až po tropické pásmo s banánmi. povedané niekedy ešte ostrov navštívil, no na teraz stačilo. Myšlienku majú veľmi krásnu. Človek má ducha, ktorý je šťastný iba v prostredí s ostatnými duchmi počas meditovania a modlitieb po celý život. Úplné odpútanie sa od materiálneho sveta a celý život venovaný meditovaniu. Avšak niektoré veci na môj vkus až príliš striktné. Z náhornej plošiny na banány Po návrate do La Paz som bol nabudený toľkou energiou, akú som si pred troma dňami ani nevedel predstaviť. K Piusovi, Samimu a Mallory prišlo pár muzikantov s gitarami. O zábavu bolo postarané. Keď som podvečer rýchlo kúpil potraviny na ďalšiu túru, La Paz, najvyššie položená metropola na svete s jedným z najvyšších vrchov krajiny v pozadí Illimani (6 438 metrov).

111 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 111 Hrobky cintorína, pred stúpaním na Huayana Potosi, nie sú plné horolezcov, ale pamätníkom na ľudí, ktorí zahynuli v neďalekých baniach. Na vrchole. Cez sto metrov s cepínom na záver dalo zabrať. ani som netušil, že večer pri rozprávaní s cestovateľmi v byte stretnem troch, ktorí mali v pláne to isté. Paulo z Brazílie, Sofie z Francúzska a Theresa, pôvodom z Južnej Kórei, žijúca v Spojených štátoch amerických. Ráno sme sa autobusom dostali do priesmyku La Cumbre vo výške metrov. Choro trek bol pred nami. Pri sedle vo výške metrov stretávame domácich s alpakami. Od tohto momentu nás čakali tri dni klesania cez všetky vegetačné pásma. Od vyprahnutých Cestou dole sme preskočili aj dve rokliny (môj vodca, ktorého som istil). kopcov až po bujarý les, banánovníky a mandarínky. Chodník z veľkých kameňov ešte z čias pred Inkami bol počas prvého dňa široký vyše dvoch metrov. Klesanie bolo obrovské. Každú chvíľu sme prechádzali okolo obydlí ďaleko od civilizácie. Jedným z nich bol aj Japonec, ktorý sem prišiel po dlhej plavbe začiatkom 50-tych rokov. Jeho brat ostal v Sao Paule, on cestoval ďalej. Býva na mieste s nádherným výhľadom na údolie, má záhradu s kvetmi, ovocím a zeleninou. V knihe návštev mal aj mapu Na vrchole Huayana Potosi s vodcom, ktorý pozná miesta, kde je najlepší signál na telefonovanie, metrov nad morom.

112 112 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Medzi návštevníkmi bytu Piusa a Mallory bol aj mladý básnik z Argentíny, ktorý jednu zo svojich básní Idúc zo Salty namaľoval na jednu stenu. Slovenska, ktorú mu predchádzajúci návštevníci nakreslili. Dnes, aj keď sme ho ešte stále videli pracovať v záhrade, je jeho reč občas ťažko zrozumiteľná a chodí úplne zhrbene. Na konci túry nás čakala dedinka Chairo, vo výške okolo metrov a malé stúpanie do Coroica, malebného mestečka na kopčeku. Miesto, kde končí zjazd na horských bicykloch zo sedla, odkiaľ sme začali šliapať pred troma dňami. Vraj naposledy pred dvoma týždňami, deviateho mája, jeden cyklista zomrel. Táto cesta je považovaná za najnebezpečnejšiu na svete. So šťastím kupujem lístok na autobus späť do La Paz. Bola nedeľa a úplne vypredané. V tom čase bola v La Paz už aj Vlaďka s Amandou. Doma sme stretli Nemca Waltera, ktorý sa práve vrátil z bolívijskej džungle. Spolu s priateľkou mesiac pracovali ako dobrovoľníci v jednej komunite. Tak sa nad tým rozplývali, že napriek tomu, že som do bolívijskej džungle pôvodne neplánoval ísť, navštívili sme Vivi, ktorá dobrovoľníkov koordinuje. Znelo to nádherne. Hneď potom sme začali behať po celom meste a zháňať agentúru na pôvodne plánovaný výstup metrov nad morom Huayana Potosi! Kráska, jedna zo šesťtisícoviek, ktorá sa vzpína nad La Paz. Počas prvého dňa sme vyšli do výškového tábora Campo Baso Alto vo výške metrov. Na ľadovci pri horskej chate sme vyskúšali mačky a výstroj. Večeru sme mali tak skoro, že sme ani netušili, kam to máme dávať. Vypil som vyše litra kokového čaju. Už o šiestej večer sme išli spať. Prvé noci vo vysokých nadmorských výškach sú skôr o prebdení, ako o spánku. Náš hlavný vodca Juan Jose bol úplne v pohode, nikam sa neponáhľal. Vstávali sme o pol tretej. O hodinu neskôr ako ostatní. Ešte za tmy sme pomaly začínali stúpať. Jeden sprievodca môže mať maximálne dvoch ľudí. Juan Jose išiel s Vlaďkou a Amandou a ja s jeho pomocníkom. Keď sme prešli tridsaťmetrovým úsekom s cepínom a keď už bolo jasné, že Amanda výstup zvládne, tesne pred vrcholom sme sa rozdelili. Ani neviem odkiaľ, ale z pomalého šliapania som mal neskutočné množstvo energie. Kokový čaj a čokoláda urobili svoje. Väčšina ľudí ide na vrchol dookola z pravej strany. Keď som sa pozeral na mapu, videl som inú možnosť. Priamo hore. Dvesto metrov strmo do kopca, vrchná polovica každý krok s cepínom. Dalo to zabrať, ale stálo to za to. V tomto roku išiel môj vodca touto cestou prvýkrát. Na vrchole obrovské previsy snehu a ten výhľad La Paz, Illampu, Titicaca, výhľad až na Slovensko! Sprvu ma previs prekvapil. Keď som nakukol dole, minimálne tisíc metrov voľného pádu. Dole sme išli klasickou cestou. Po chvíľke stretávame baby, ktoré oddychovali pred posledným úsekom metrov. Krása. Nádhera. Najviac ma prekvapilo, koľko energie som mal a ako bez problémov s hlavou, či dýchaním som to vyšiel.

113 Mesiac v džungľovej rozprávke Za dva dni som klesol z výšky do 140 metrov. Mesto Rurrenabaque, 420 kilometrov od La Paz, 18 hodín cesty autobusom po ceste zo spevnenej hliny s roklinami, kde mi občas, keď išlo auto oproti, nebolo všetko jedno. Po príchode som navštívil kanceláriu komunity. Povedali, že sa môžem ísť pozrieť, len musím počkať na loď. Večer jednu Amalie so šťastím našla a ešte pred západom slnka sme prišli motorovým člnom do komunity. Miesto ako v raji. Plantáže všetkých tropických plodov lemujú chodník prichádzajúci k Lucianovi, vedúcemu turizmu v komunite. Veľká to rodina. Má cez päťdesiat rokov, dvanásť detí a plno vnúčat pobehujúcich pred domom. Také milé a zlaté deti, výborná večera a dlhý spánok v chatke. Začal som chápať, o čom Walter hovoril. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 113 Historické okienko Prvá zmienka o ľuďoch žijúcich na tomto území sa datuje do roku 1539, keď sem zavítali Španieli. Záznamy hovoria o Chunchos, skupinách ľudí hovoriacich jazykom tacana medzi riekami Tuichi, Madre de Dios a Beni. Žili na území dnešnej Bolívie, Peru a Brazílie, kde začali žiť ešte v dobe pred Inkami. Ich kultúry sa stretávali a Inkovia sa snažili podmaniť si amazonské územie. Vojna Inkov proti Španielom trvala po desaťročia. Keď zajali posledného panovníka Inkov, dlho mlčal. Dohodol sa, že ho pustia na slobodu, ak zaplní celú miestnosť zlatom a ďalšiu striebrom. Inkovia prichádzali zo všetkých strán a nevedno odkiaľ, vyplnili miestnosť zlatom. Pizarro, španielsky dobyvateľ sľub nedodržal a panovníka napriek tomu zabil. Španieli nikdy všetky osady nenašli, a tak Syn Juany, ktorá sa pred pätnástimi rokmi prisťahovala s manželom je posledným umelcom v komunite, ktorý vytesal svoje diela do stĺpa na jednej z chatiek pre turistov. Symbolom komunity sú ornamenty, ktoré boli nájdené na kameni. Jediný veľký kameň v celej komunite. Nikto netuší odkiaľ sa kameň, alebo ornamenty vzali a ani vedci nič nezistili.

114 114 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Hlinená pálená misa bola zahrabaná v zemi po mnoho rokov, až kým ju obyvatelia komunity nenašli. sa hovorí, že aj na týchto miestach by mohol byť ukrytý poklad Inkov. Od roku 1699 postupne prichádzali misionári. Priniesli ryžu, ovocné stromy, sliepky, kone a psy, čím úplne zmenili zvyky života na vidieku. Poplatky koloniálneho štátu vo forme kakaa zaviedli v roku Šesť libier kakaa za rok (2,7 kg) im nerobilo žiadny problém. Do konca 19. storočia platili v naturáliách: divé kakao, vanilka, tabak, káva, ryby a ovocie. V tej dobe začali prichádzať ľudia z ekonomických dôvodov. Začala ťažba kaučuku. V roku 1898 mal export kaučuku podiel 49% na exporte celej krajiny. Bola to ťažká práca a chýbala pracovná sila. Ľudia boli odvádzaní do práce násilne. Tento proces spôsobil, že ľudia utekali a formovali malé komunity na brehu riek. V rovnakom roku vznikla colnica s Brazíliou. Zaviedli 30% vývozné clá, ktoré znížili zisky Brazílčanov. O štyri roky neskôr začali rozpory. Brazílske vojská priplávali po rieke, no kmene ľudí žijúcich na území Bolívie sa spojili. Po 24 hodinovom boji boli obidva tábory vyčerpané. Domáci už nemali žiadne guľky ani jedlo. V čase, keď nevedeli, čo sa stane s ich osudom, Bruno Racua pôvodom z kmeňa Ixiamas vystrelil 5 žeravých šípov na brazílske lode. Lode vybuchli a stal sa hrdinom! Začiatkom 20. storočia priviezli prvý cukor a alkohol. O desať rokov neskôr, v roku 1912, cena kaučuku začala klesať a štát stratil o tento región záujem. Ani nie pred sto rokmi boli tieto miesta prekypujúce bohatstvom a úrodnosťou voľné a len málo osídlené. V školách sa uprednostňovala španielčina pred domácimi jazykmi. Dvadsať rokov po prvotnej myšlienke produkcie cukrovej trstiny, začali v roku 1970 osídľovať túto oblasť obyvatelia s podporou štátu. Plán nevyšiel. Našli ropu a začali ťažiť drahé vzácne drevo, až kým v roku 1998 zákon ťažbu zakázal. Muži chodili pracovať na celé mesiace a v komunitách ostávali iba ženy. Niektoré išli s nimi ako kuchárky. Prílivom prisťahovalcov sa strácala pôvodná prítomnosť domorodých kmeňov ako Tacanas, Esse Ejjas, Los Araonas, všetci z jazykového základu tacana. Nestrácal sa iba pôvodný jazyk, ale aj tradície a prírodná medicína, ktorú novousadlíci nepoznali. Hlavným mestom ľudí pôvodom tacana sa v roku 1980 stala Tumupasa. Aj keď má komunita Villa Alcira aj v názve zakorenené, že je komunitou tacana, nikto pôvodným jazykom nevie rozprávať. Dnes už štyridsiatnik Luis mi prezradil, že keď bol malý, počul rozprávať starých rodičov z rodiny Chuqui pôvodným jazykom, ale ináč sa s ním v živote nestretol. Keď v 90-tych rokoch vznikol Národný park Madidi a rezervácia Pilon Lajas, prijal sa nový zákon. Štát zisťoval majiteľov pozemkov a vznikla organizácia CIPTA Consejo Indígena del Pueblo Tacana, Domorodý výbor ľudu Tacana. Prvotnou myšlienkou bolo zdokladovať nároky na svoje územie, ochrániť tradície, zvyky a udržať solidaritu medzi všetkými komunitami tacana. Neskôr sa pridal boj za zlepšenie podmienok života, zdravia a vzdelania. Štát uznal väčšinu pozemkových nárokov. Pôda, na ktorej žijú, patrí dnes komunitám (Vila Alcira má rozlohu vyše hektárov, hraničí s riekou na juhu, pohorím na severe, komunitou San Miguel na západe a so súkromným pozemkom na východe). Keďže zdroje sa líšia a ani domáci nevedia presné informácie, organizácia združuje 32 až 36 komunít, v ktorých žije až ľudí. Finančné zdroje majú najmä zo zahraničia. Štát financuje iba veľmi malé projekty. Jedným z projektov, ktoré CIPTA podporuje je včelárstvo, podpora zachovania pôvodnej prírody, rozvoj rybolovu, skúmanie ďalších druhov rýb vhodných na rybolov, podpora umeleckých remesiel artesanía, zlepšenie zdravia domácich zvierat a ekoturizmus. Od roku 2008 funguje program výuky jazyka tacana pre študentov v Rurrenabaque. Až 73% obyvateľov komunít, ktoré združuje CIPTA, vie hovoriť iba po španielsky. Pre ďalších 15% je španielčina prvým a tacana druhým jazykom. Iba pre 3% obyvateľov je tacana hlavným jazykom. Ostatné jazyky sú na ústupe. Až 9% dospelej populácie nikdy

115 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 115 Kuchyňa jednoduchá miestnosť s ohniskom. nechodilo do školy (4% mužov, 15% žien), 64% má základnú (66% mužov a 63% žien) a 26% strednú školu (29% mužov a 21% žien). Na Univerzite študovalo menej ako 1% obyvateľov (dvaja muži a tri ženy). V porovnaním s priemerom Bolívie sú na tom oveľa lepšie, keďže až takmer 18% dospelej populácie nikdy nebolo v škole, no na druhej strane 7% má vysokoškolské vzdelanie. V oblasti žijú ľudia týchto etník: Tacana 90%, Quechua, Aymara (obe po 2%), Moseten, Borjano, Movima, Reyesano a Guarani (všetci menej ako 1%). Stále viac ľudí odchádza, ako prichádza. Iba v troch z 34 komunít žije viac žien ako mužov a 48% populácie je vo veku do 14 rokov. Na základe prieskumu 55-tich rodín z oblasti San Buenaventura, v ktorej sa nachádza komunita Villa Alcira, jedna 4 až 5 členná rodina minie za rok bolivianos (672 euro), z ktorých ide Pečená ryba zabalená v trojitom obale z listov. 333 na zdravie, 550 na vzdelanie, 43 na svetlo, 28 vodu, 436 dopravu, 453 rekreáciu, 345 oblečenie, 67 náradie, domácnosť a na stravu (cukor 534, olej 417, soľ 54, cestoviny 350, ryža 283, zelenina 382, syr 222, mäso 700, múka 388). Väčšina ľudí žijúcich v komunite Vila Alcira má vlastnú ryžu a medzi bežné veci, ktoré kupujú patrí olej, soľ, cukor, mydlo, sviečky a zápalky. Z dlhotrvajúcich si nakupujú hlavne oblečenie a veci potrebné do kuchyne. Každý prvý pondelok v mesiaci majú neverejnú schôdzu. Medzi dlhodobé problémy patrí komunikácia (vysielačka ani iné technológie nemajú v komunite signál), učebnice a absencia zdravotníka. Z plodín, ktoré v komunite ľudia pestujú, prevláda ovocie: päť druhov banánov, kakao, káva, kokosový orech, citrón, limetka, mandarínka, mango, pomaranč, papája, melón, grep a ananás. Majú aj ryžu, juku, papriku, cibuľu, fazuľu, Na rozdiel od rodičov má Ama jedáleň medzi štyrmi stenami. Malý Rodolfo vo fúriku, ktorý ustlali a urobili z neho kočík.

116 116 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor S Keilou a Keni režem tutumu. Neskôr treba vnútro vydlabať nožíkom a lyžicou (ako Luciano) a bude slúžiť ako miska na vodu alebo zeleninu. hlávkový šalát, kukuricu, burské oriešky, avokádo, uhorky, kapustu a malé paradajky. Z dávnych čias sa zachovalo iba niekoľko sviatkov. Koka, tabak a zázvor boli tradičnými prírodnými zložkami pri oslavách. Na niektorých miestach žil šaman, ktorý poznal liečivé rastliny a strážil blahobyt komunity a vesmíru. Dnes je prítomnosť týchto praktík nezvyčajná. Do popredia sa dostali kresťanské sviatky. V každej komunite majú iné sviatky, no niektoré majú spoločné. Medzi ne patrí: oslava príchodu Nového roka, karneval (február), deň otcov (19.3.), Veľká noc (oslavuje sa v menšom počte komunít ako ostatné spomenuté), Fiesta de la Cruz pôvodne známa pod pomenovaním Búsqueda de la Cruz hľadanie kríža (druhého až štvrtého mája), Deň matiek (27.5.), Deň mieru (16.7.), Deň vlasti (6.8.), Deň študentov a jari (21.9.), Všetkých svätých a Vianoce (25.12.). Dôležitou súčasťou sú tance a hudba, hraná na flautách (pinquillos), fujare, krabici a bubnoch. Veľký význam sa pripisuje snom, ktoré v minulosti a možno pre mnohých ľudí dodnes, sú rovnako dôležité ako skutočnosť. Sprevádzajú ich celým životom, od narodenia po smrť, od zdravia po choroby, ale predovšetkým pri love. Pomalý život v komunite Ľudia bývajú v jednoduchých príbytkoch z dreva alebo bambusu. Postaviť jeden dom bez strechy, trvá dvom chlapom jeden až dva týždne. Niektoré domy sú zdvihnuté na koloch kvôli obdobiu dažďov, iné

117 sú postavené priamo na zemi s hlinenou podlahou. Všetci obyvatelia jedného domu zdieľajú spoločnú spálňu. Okrem postelí majú iba niekoľko poličiek s oblečením. Kuchyňa je obyčajne vonku s prístreškom, alebo v ďalšom domčeku. Proti komárom sa veľmi nechránia, iba niektorí spávajú pod sieťou proti komárom. Pôdu získavajú najmä vysekávaním a následným vypálením pôdy. Ostávajú veľké stromy, ktoré slúžia ako palivo, na ktorom sa varí. Chladničku a iné vymoženosti nepoužívajú. Elektromotor alebo solárnu energiu tu má iba niekoľko rodín. Aj keď v minulosti získali veľký grant z Holandska na solárne panely, dnes ich nepoužívajú. Väčšina domácich večeria pri sviečkach alebo pri ohníku. Kraj má neobyčajne bohatú pôdu. Rastú tu všetky tropické plodiny. Pri každom jedle nechýba ryža, juka (maniok) a pečené alebo varené banány. Jedlo, ktoré uvaria, hneď zjedia. Odkladanie na ďalší deň tu prakticky neexistuje. Všetko by sa pokazilo. K ryži, banánu a juke pridávajú občas vajíčko, rybku, mäsko, alebo ich jedia len tak. Raz sme mali dokonca papáju s jogurtom a niekedy ryžový chlieb pan de arroz. Tieto potraviny sa tu konzumujú praktický celý čas. Znie to možno ako stále to isté, no chutí to výborne. Jednoduché koláčiky bez plnky, ktoré zapíjajú čokoládou sú najčastejším narodeninovým koláčom. Dobre sa napapať, vedia okrem osláv komunity na Vianoce a počas osláv Nového roka. Posledné Vianoce v komunite oslávili všetci spolu, v dome Dona Luciana. Slávnostná večera bola o polnoci. Dni predtým sa všetci pozbierali a kúpili veľké prasiatko. Prišli pekne vyobliekaní, večera a zábava sa začínala. Podaktorí skončili pod stolom, deti Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 117 Na hodine písania sa deti učili písať: seso, Sisi, Susi, coco, coca a cucú. Trpezlivo čakajúci učiteľ Lambert s novou knihou na výučbu jazyku Tacana.

118 118 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Pred domom Luciana zľava doprava: Felix z Nemecka, Fernando z Argentíny, Ama s Rodolfom, Siria s Keilou, dievčatko od susedov, Luciano, Maria a moja maličkosť pomaly išli spinkať. Práve počas ich spánku im rodičia pod vankúš dávajú darčeky. Keď sa zobudia, veria, že prišiel Papa Noel, Ježiško. Obdarúvajú sa najmä tí najmenší. Veľkú oslavu robia a pekne vyobliekaní sú aj na Silvestra. Vtedy namiesto prasiatka grilujú kuriatka. Veľa kurčiat, až tak, že ich cena v tomto období stúpa. V miestnej škole učí 62 ročný Armando. Aj keď celý život pracoval ako učiteľ, v tejto komunite je iba druhý a asi aj posledný rok. Pokojný život sa mu veľmi páči, ale cíti sa sám. Pôjde do dôchodku. Býva v domčeku hneď pri škole. Aby spoznal ľudí a bol v kontakte s rodinami, majú v komunite program stravovania pre učiteľa. Každý deň chodí na obed do inej rodiny. Manželka mu pred niekoľkými rokmi zomrela. Jeho štyri deti sú staršie ako ja a roztrúsené s rodinami po celej krajine. Počas dňa, keď som navštívil školu, bolo v nej iba päť detí. Je otvorená od ôsmej do dvanástej a od druhej do piatej poobede. Keila a Keni na hamake, húpacej sieti. Hodina bola úplne pokojná. Keď si spomeniem na školské časy, keď učiteľ na tabuľu niečo napísal a druhou rukou takmer zotieral, tak tu nielenže učiteľ písal pomaly, ale potom vyše desať minúť v pohode čakal, kým si to žiaci napíšu. Deti sa veľmi nepretrhnú a robia si čo chcú. Turizmus má na starosti Luciano a jeho žena Maria. Hoci je pôvodom z vedľajšej komunity Carmen Florida, už po dlhé roky bývajú na tomto mieste. Najviac zo všetkého sa Marii páči, ako je rodina pohromade. Je obklopená deťmi, z ktorých tri bývajú vo vedľajších domoch. Ama (Amalie), Irma a Felsi. Jej brat býva tiež hneď vedľa. Vnúčence behajú po všetkých stranách, krásna veľká rodina. Páči sa jej aj tunajšie podnebie. V lete majú obdobie dažďov so zrážkami okolo mm a s teplotami do 36 stupňov. Aj keď raz za tri až päť rokov majú záplavy, majú všetko, čo potrebujú. V období záplav sú domy a celá ulica vyše metra pod vodou. Aj preto majú ľudia druhé, ďalšie Ryža je obilnina. Po zbere vysypú ryžu na plachtu a krúživými pohybmi nôh zrno vymelú. Za chôdzi presýpajú zrná z jednej misky do druhej. Prázdne zrná odfúkne, plné zrná dopadnú do spodnej misky. Ryža je pripravená na lúpanie, ktoré robia stroje v Rurrenabaque.

119 chalupy za poľami, ktoré sú vyššie položené. Ukladajú tam časť úrody, najmä na prvé tri mesiace v roku. A keď v zime klesne teplota na 10 až 15 stupňov, je im vážne zima. Priemerná teplota je 26 stupňov a príliš veľa oblečenia nekupujú. Počas môjho pobytu prišiel aj Mariin a Lucianov syn Pedro, ktorý pracuje s drevom. Spolu s Aminým manželom Robertom prinášali z lesa čerstvo popílené drevo a celý dom dvíhali na koly. Keď som do komunity prišiel s Amou, netušil som, že aj domček, v ktorom budem bývať je priamo vedľa jej chalúpky. Pred domom rastie bavlník, ktorého chumáčiky používajú na výplň vankúšov. Okolo stále behala malá Angela. Svoju energiu si nevybila, ani keď sme išli zbierať papáje. Na strom, ktorý má úzky kmeň, môžu liezť iba deti. Vyliezla ako malá opička, zhodila pár papájí a s veľkou hrdosťou prišla dole. Hlavná sezóna ešte len príde. Zato čas banánov je po celý rok. Je ich viacero druhov. Je to výborný plod. Každé dva až tri mesiace narastie nový trs. Najskôr však treba oslobodiť starý výhon s trsom banánov. Treba seknúť mačetou do najvyššieho miesta výhonu kam dočiahneme. Pri páde, alebo lepšie povedané počas kontrolovaného padajúceho oblúka, chránime trs banánov pred pádom a polámaním. Treba dávať pozor na ostatné výhonky. V tom najmenšom je budúcnosť. Zo starého výhonu získava živiny na svoj rast. Starý odseknutý výhon ešte sekáme na malé kúsky, aby sa rýchlejšie rozložil a berieme trs banánov. Banány a juku, ktorú sme s Amou boli zbierať v ten istý deň, Ama predáva na trhu v Rurrenabaque každú nedeľu. Trs banánov Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 119 Ovocná záhrada malá Angela zhadzuje papaje (naľavo), vedľa sú banány, na zemi ananásy a hneď pri dome kokosy, pomaranče a grepy, ktoré zbierajú väčšinou deti tak, že jeden vylezie na strom a hádže druhému do vreca, ktoré má navlečené na rukách a chráni ich pred obitím.

120 120 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Kakao. Po otvorení plodu sme získali malé slizké semiačka so sladkastým povrchom. Domáci, ako aj Marcela (na obrázku vľavo hore), si na povrchu kakaových bôbov pochutnávali. Po vysušení a upražení sme ich olúpali. Plody kakaa sú veľmi tvrdé. Pomleli sme ich mlynčekom (vľavo dole). Získali sme zmes, ktorá pri večerných dvadsiatich stupňoch veľmi rýchlo stvrdla. Teresina mama Neli zmes rýchlo sformovala do oválnych koláčikov, ktoré neskôr predávala (dole). Čisté 100% kakao! Má úplne inú chuť ako u nás. Rozdrvíme, zalejeme horúcou vodou, pridáme cukor a nalievame do pohárov.

121 stojí okolo 20 bolivianov (2 eurá), papája 2 až 3 boliviány (20 až 30 centov) a ananás 12 (1,2 eura). O živote Amy a aj celej jej rodiny, som sa dozvedel viac od jej manžela Roberta. S Amou sa stretli v Rurrenabaque, kde Roberto pracoval niekoľko rokov ako šofér člnu pre Chalalan, turistickú kanceláriu ponúkajúcu výlety do džungle. V tej dobe celá rodina Marie a Luciana žila v Rurrenabaque. Situácia nebola pre nich najlepšia, a tak sa vrátili do Villa Alciry, kde mali pôdu a kde sa Ama narodila. Ama s Robertom majú tri deti. Najstaršiu Carlu, Alexa a najmenšiu Angelu. Pred ôsmimi rokmi, keď sa narodil Alex, Roberto sa natrvalo prisťahoval a odvtedy žijú všetci v komunite. Spoznávanie príbehov domácich Počas jedného z prvých dní, pri príležitosti lúčenia sa dobrovoľníkov Felixa a Fernanda, ktorí tu už boli niekoľko týždňov, som spoznal rodinu China a Diany. Chino má 25 rokov, Diana 19 a majú už takmer dvojročného syna Andyho. Pohostili nás výbornou ryžou so zeleninou a sušeným mäskom. Chalani pripravili výborný zákusok, ktorý sa len pred pár dňami naučili. Opečené sladké banány na oleji s cukrom a pomarančovou šťavou. Počas návštevy sme sa rozprávali o živote v komunite. Chino a Diana žijú spolu s Chinovými rodičmi. Keď sa chalani opýtali, či tu chcú ostať celý život, Chino nevedel presnú odpoveď. Niekoľko rokov určite a potom sa uvidí. Máme tu všetko. Ovocie, jedlo, pracovať na poli môžeme, keď chceme a máme priestor aj na oddych. V meste je ťažké zohnať dobrú prácu a všetko treba kupovať. O zmene budeme rozmýšľať, keď sa situácia zmení. Je tu úplne bežné, že dievčatá začínajú mať prvé deti vo veku 15 až 18 rokov, tak ako Diana. Už 15 rokov býva v komunite Juana s manželom. Počas dňa, keď som prišiel na návštevu, pripravili výborné koláče, ktoré počas osláv komunity predávali. S manželom a štyrmi deťmi sa sem presťahovali po úmrtí rodičov Juany, ako aj rodičov jej manžela. Juana má dnes 49 rokov, jej najstarší syn 27 a posledné dieťa porodila už na tomto mieste, v komunite. Juanin manžel pracoval od desiatich do štyridsiatich piatich rokov v zlatých a strieborných baniach. Iná práca nebola a Juana už nechcela, aby tam viac robil. Prišli sem. Na miesto, kde je úrodná pôda. Prezradila mi tiež jeden zaujímavý recept. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 121 Vraj ak by som jedol gule z divého prasaťa, vyriešil by sa môj rečový problém. Niekto taký tu už v minulosti žil. V priebehu niekoľkých dní zjedol tri a dnes hovorí plynulo. To už som mal pred odchodom a divé prasiatka sa tu príliš nepohybovali. Vedľa Teresy bývajú Antonio Luis s manželkouneli. Okrem asi najalternatívnejšieho prístupu ku všetkému a veľkej hŕbe listov koky v Luisových ústach, takmer neustále majú aj zmysel pre humor. Ich dvojičky sa volajú Fernanda Carol a Fernanda Coral. Najviac času som strávil s Teresou, jej mužom Mariom, synom Brayanom, dcérami Mariam a Aby, ako aj jej ujom Luisom a mamou Neli. Brayan má štrnásť rokov a išiel práve do mesta. Šoférovať peke peke, doma vyrobený drevený čln s motorom na konci, ako ho podľa vydávajúceho zvuku miestny volajú, vie už niekoľko rokov. V komunite je škola iba po piaty ročník, a tak sa musel naučiť. Teresa ho napriek tomu musela nechať piaty ročník v komunite opakovať. Nemal ako cestovať každý deň do mesta. Dnes je ôsmak a už dva roky býva s otcom, ktorý je stolárom, v Rurrenabaque. Počas víkendov chodí domov za mamou a pomáha jej s čím treba. Na oplátku, takmer sedemročná Mariam a päťročná Aby, chodia v piatok poobede alebo v sobotu ráno za tatinom do mesta. Po nedeľnom trhu trávia jediné hodiny doma všetci spolu. Teresa by si veľmi želala, aby jej deti študovali. Aby mali lepší život. Napriek tomu, že by to znamenalo, že by v komunite ostala sama, odpoveď bola jasná. Pred siedmimi rokmi dostal jej manžel Mario ponuku práce v Santa Cruz de la Sierra. Jeho želaním bolo, aby išli všetci. V tej dobe Teresina mama Sara so svojím synom.

122 122 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Neli bývala v komunite aj s mamou, Teresinou babkou, a nemohla ich nechať samé. Aj dnes, ak by mohla ísť žiť do mesta, ostala by. Jej mama Neli tu v dnešnej dobe býva s bratom, Teresiným ujom, Luisom. Kým Neli má 54, Luis je najmladší z dvanástich súrodencov a má iba 41 rokov. Deti ho občas volajú nádherne a viac než symbolicky. Abuelito. Dedko. Niektorí súrodenci Neli bývajú v Rurrenabaque, iní pozdĺž rieky a ďalší po ceste smerom do La Paz. Jeden odišiel do Brazílie a už sa nevrátil. Luis mal aj rozhodujúce slovo pri pomenovaní Brayana. V rodine mali niekoľko nápadov. Keď aj Luis povedal, že sa mu meno Brayan páči, bolo rozhodnuté. Ďalšie mená dávali rodičia. Staršiu dcéru Mariam pomenoval otec a meno Aby navrhla mama, Teresa. Babka Neli sa tu narodila a žije počas celého svojho života. Jej predkovia pochádzajú z Apola, dedinky na opačnej strane Národného parku Madidi a ďalší z neďalekých dediniek. Jej otec zomrel pred pätnástimi rokmi. Vo veku 79 rokov ho zradilo srdiečko. Pracoval veľa a veľmi veľa času trávil na slnku. Dúfam, že Luisa, jej brata, ktorý trávi celé dni na poli, nečaká niečo podobné. Pripravuje štyri hektáre na pestovanie ryže. Rúbe stromy a táto práca ho čaká ešte ďalšie dva mesiace. Jej mama, prababka, má smutnejší osud V októbri minulého roku sa stratila. Napriek veku 83 rokov bola čulá, no niekoľko rokov chorá. Správala sa ako dieťa a bolo treba na ňu dávať veľký pozor. Neli sa mamu snažila strážiť ako sa dalo, no jedného dňa sa vybrala na prechádzku. Tri dni a štyri noci uplynuli, kým ju našli. Ležala v rákosí na brehu rieky, kde si ju vďaka bielej blúzke úplne náhodou všimla okoloidúca loď. Po čase sa zotavila a tri roky nikam nešla. Dávali na ňu pozor, až im spávať nedala. Až jedného dňa sa vybrala do lesa. Začali ju hľadať. Po niekoľkých dňoch našli jej šľapky pri rieke. V dobe mojej návštevy bolo tomu viac než sedem mesiacov, čo sa nenašla. A asi, už ani nenájde. Teresa je jedna z dvoch Neliných dcér. Druhá žije v Santa Cruz, odkiaľ má manžela a maličkú trojmesačnú dcérku. Okrem dcér, ju volá mama aj Sara. Mladá žena, ktorá má dnes dvadsaťdva rokov a je vydatá za Erica, syna Luciana. Žijú spolu v Rurrenabaque, kde Eric pracuje v turistickej kancelárii patriacej komunite na propagáciu návštevy komunity a canopy. Keď mala Sara dva roky, jej mama, ju i jej otca opustila. Tri mesiace po odchode napísala list zo Santa Cruz, aby sa o malú starali. Keď bude mať peniaze, vráti sa po ňu. Nikdy sa nevrátila, nenapísala a nevedia o nej vôbec nič. Sara aj s Ericom do komunity pár krát zavítali. Ich maličké deti sú nádherné. Nelin brat Luis, ktorý jej tu pomáha, má ženu a osemročnú dcéru v Cochabambe. Pracuje ako drak, aby mali z čoho žiť a dcéra mohla študovať. Veľmi ma na srdci potešilo, keď mi počas posledných dní povedal, že sa tu chce usadiť, chovať kravy a aj rodina sa sem nasťahuje. Znelo to ako novinka. Niečo, čo sa udialo asi v priebehu poslednej doby. Veľmi som mu prial, aby mu to vyšlo. Určite sa tu budú mať lepšie ako v meste.

123 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 123 Chytenie veľkej ryby môže začať aj hľadaním lariev, ktoré žijú vnútri malého plodu. Malí chlapci vedia, v ktorých sa môže nachádzať. Sebestačný raj Jedného dňa som Terese pomáhal zbierať ovocie. Doobeda sme pozbierali sto pomarančov a sto grepov. Poobede pribudlo ďalších dvesto pomarančov. Keď má čas ich zbierať, predáva ich počas víkendových trhov v Rurrenabaque. Sto kusov za 25 bolívianov (2,5 eura). Jej mama Neli hovorí, že v kakau a čokoláde je viac peňazí. Netreba toľko váhy vláčiť, má väčšiu hodnotu a ani taxík v meste na náklad netreba. Hoci má Teresa 33 rokov, po stromoch lezie ako malé dieťa. Aj keď je zbieranie viac na malých deťoch a hlavne chlapcoch, lezie odmalička. Je jednou z mála, ak nie jedinou ženou, ktorá stále lozí. Má to v krvi. Keď mala jedenásť rokov, nechcela jesť. Stále liezla po stromoch a jedla iba ovocie. Jedného dňa však mala obrovské bolesti brucha. Zistili jej červíky. Len na poslednú chvíľu, vďaka výbornému lekárovi, sa Zoberú kameň a buchnutím plod otvoria. Získajú larvu, na ktorú chytajú malé ryby v neďalekom potôčiku. ju podarilo zachrániť. Jej otec sa tak nahneval, že veľa stromov vyrúbal. Od toho dňa sa po dlhé roky živili iba predajom kávy a čokolády. Každú nedeľu, počas celého roka, predáva Teresa na trhoch v meste pan de arroz, chlieb z ryže. Na jeho výrobu sa potrebuje najmä ryža, ktorej je tu neúrekom a juka, ktorej majú ľudia tiež celé polia. Je to taká výborná plodina, ktorá keď po niekoľkých mesiacoch vyrastie, celé dva roky môže ostať v zemi. Vykopať ju je možné kedykoľvek. Ešte pred piatimi rokmi nemali v komunite elektrický mlyn na ryžu. To, čo dnes trvá pár minút, trvalo osem až deväť hodín ručného tlčenia. Aj vďaka tomuto skvelému vynálezu začína s prípravou v sobotu večer. Spí iba pár hodín. Krátko po polnoci vstáva a začína piecť chlebíky všetkých veľkostí. Už o ôsmej ráno ich predáva v meste. Ak všetko nestihne, jej mama Neli pečie druhú várku výborného ryžového chleba, ktorú Brayan prináša Výška potôčika závisí od ročného obdobia. Alex chytil malú rybku, ktorá bude slúžiť ako návnada na veľké ryby.

124 124 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Deti od susedov. Najmladší obyvateľ Villa Alciri v dobe návštevy ešte ani meno nemal.

125 Veľakrát sme videli mravčeky niesť malé lístočky po desiatky metrov do lesa. Avšak raz sme našli lístočky ponechané svojmu osudu v rovnej čiare a mravčekov nikde. Čo sa stalo, nik netuší. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 125 na člne do mesta. Za všetko zarobí okolo 500 bolivianov (50 euro). A takto každý týždeň. Raz, keď sme sa vracali, jej sused nás pobavil. Jeden muž z dediny žije s dvoma ženami, ale čln sa mu naštartovať nepodarilo. Nebyť Brayana, ani domov by sa nedostali. Jeden sobotný večer sa zastavil aj sused Luis Antonio, ktorý pochádza z Beni a spolu s Luisom rozprávali o jeho regióne. V regióne Beni žijú ľudia celý život v komunite. Majú všetko. Čokoládu, ktorá rastie nadivoko v lese, predávajú ľuďom, ktorí sa plavia po rieke a vymieňajú za veci, ktoré potrebujú. Počas osláv pijú alkohol. Ak však nepríde loď, nemajú čo piť. Zálohou im je la cerrado. Robí sa z cukrovej trstiny, alebo z grepu. Čerstvú a čistú šťavu bez semiačok dajú do fľaše a tú zahrabú mesiac pred veselicou do zeme. V čase veselice je tým najlepším domácim nápojom. Okrem víkendov, robí Teresa ryžový chlieb každý pondelok. Utorňajšie ráno dodáva chlieb do školy v Rurrenabaque. Z času na čas pečie aj kukuričný chlieb, humintu. Každá rodina niečo pestuje a na trhoch v nedeľu predáva. V ten deň, akoby sa komunita vyľudnila. Niektoré rodiny predávajú juku, kukuricu, kakao alebo banány. Vo vedľajšej komunite sa ľudia venujú čisto produkcii cukru. Pár ľudí pracuje aj na poli za mzdu. Pán pozemku, ktorý ich zamestnáva, žije z toho, čo daná pôda vyprodukuje. Spôsobov je viacero, život veľmi jednoduchý. A to som zabudol na to najlepšie. Kakao! Bola sezóna a tieto oranžové plody sa hompáľali na stromoch. Predtým, ako som plod uvidel, ani by mi nenapadlo, že z toho niekedy bude čokoláda. Domáci s radosťou plod otvoria a sladkastý povrch semiačok vylížu. Dôležité sú iba kakaové bôby a tým sa nič nestane. Po troch dňoch sušenia na slnku, príde na rad praženie a lúpanie. Keď jedného večera prišlo na rad mletie čokolády, ani som netušil, aké sú bôby tvrdé. Ako zákonom schválnosti, pri poslednom kúsku, keď som mlel, vrch mlynčeka to nevydržal. Bum! Deň predtým som hovoril o mletí ako o bum bum a teraz toto. Zbieranie navyše. Kakaové bôby majú v sebe veľa tuku. Pri nočných, ani nie dvadsiatich stupňoch, všetko pomleté začína ihneď tuhnúť. Pred formovaním koláčikov je potrebné čokoládu prihriať. Vyšlo nám trinásť kúskov, ktoré Teresa išla nasledujúci deň predávať. Niektoré menšie, iné väčšie, každý za šesť až sedem bolívianov. Čistú prírodnú zmes kakaa sme zaliali horúcou vodou, osladili cukrom a bola výborná. Teresa a jej rodina už sedem rokov žije a kupuje veci potrebné na bežné fungovanie z predaja výborných produktov jej kuchyne. Nedávno bola Teresa na stretnutí žien z celej Bolívie, kde rozprávali o podmienkach života. V komunite má rodina 10 až 15 hektárov pôdy na obrábanie. Každý hektár potrebuje po plodnom roku 5 rokov na odpočinok a následné posekanie a vypálenie. Avšak ľudia žijúci na altipláne, na náhornej plošine vo výškach prevyšujúcich metrov, majú iba pol až jeden hektár, na ktorom každoročne pestujú najmä zemiaky, kukuricu, hrach a podobne. Veľa polí má vlastníka pozemku. Bohatí ľudia skúpili pozemky a pracujúci nájomcovia im musia v naturáliách dať niekedy až polovicu úrody! Niečo také sa dialo aj v komunite, ale pred päťdesiatimi až šesťdesiatimi rokmi. Niektoré roky úroda na altipláne úplne pomrzne. Nemajú nič a nasledujúci rok musia všetko

126 126 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor dať vlastníkovi pozemku, ktorý im nedáva peniaze ani na základné veci čo potrebujú cukor, soľ a olej. Aj preto sa sťažujú na vládu a dúfajú, že súčasný prezident, Evo Morales, prvý z pôvodného indiánskeho obyvateľstva, niečo zmení. Príbehy strýčka Luisa Teresa má nádherný úsmev. Stále je v ňom vidieť i počuť čaro dieťaťa. Najlepším rozprávačom bol jej ujo Luis, ktorý nám rozprával nevyčerpateľné príhody do neskorých nočných hodín. Však koho by nepobavilo počuť historky, ako raz videl nápis na stene hovoriaci: Nech žije svokra, ale pekne ďaleko. Petarda a zábavná pyrotechnika, ako piráti, majú tiež prezývku so svokrou, mata suegra, čiže zabi svokru. Alebo o tom, že ľudia z oblasti, kde je teplo, sa nazývajú Cambas a ľudia z altiplána, kde je zima Collas. Za najhodnotnejšie v živote považuje pokoj, tranquilidad. Ten človek nájde iba na mieste, ako je toto. Ako aj pocit slobody a voľnosti. Ak by som išiel niekam inam, bolo by to blízko. Pred pár rokmi som sa vrátil kvôli dedičstvu. Prijali zákon, že ak človek veľa rokov na svojom pozemku nežije a nič nerobí, môže sa nasťahovať nový záujemca. Pozemok by som stratil a to som nechcel dopustiť. V čase keď Luis ešte nebol na svete, pred päťdesiatimi rokmi, v komunite nepoznali hliník a plast. Všetko varili v pálených hlinených nádobách. Všetko prišlo až v posledných rokoch. Pred štyridsiatimi rokmi chodil po oblasti jeden poštár. Na kravskom rohu, corneta, trúbil na námestí. Ľudia prišli a dali mu obálky. Za pekného počasia mu El trapiche v minulosti používali na získavanie cukru z cukrovej trstiny. cesta do Riberalty trvala sedemnásť dní. Avšak v období dažďov niekedy tri až šesť mesiacov. V tomto období bývalo celé územie pod vodou a neustále pršalo. Listy boli zabalené do špeciálneho obalu zo siringy, stromu, z ktorého sa robí guma, ktorá neprepúšťa vodu. Kráčal, brodil rieky, plával, kým prišiel do druhého mesta. Počas prvých rokoch svojho štúdia sa Luis mohol dostať z Rurrenabaque do La Paz iba lietadlom. Keď v roku 1986 vybudovali cestu z La Paz do Rurrenabaque, s nadšením nasadol na autobus. Trvalo celý týždeň, kým sa dostal domov. Mosty cez rieky neexistovali. Keď prišli k rieke, šofér autobusu poprosil ľudí aby vystúpili a rieku prebrodili. Cez veľké rieky aj autobus pomocou lana na druhú stranu ťahali. V prípadoch extrémne vysokej vody a dažďov mali iba jednu možnosť. Čakať kým hladina vody klesne. Aj niekoľko dní bez jedla. Všetci vedeli, že sa s tým nedá nič robiť a nikto neprotestoval. Potom, ako ma vispa uštipla, Luciano zobral dlhú palicu. Na jej okraj pripevnil listy, v strede zapálil a celý úľ vypálil.

127 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 127 Canopy lanové dráhy v divočine. Začni brzdiť!, ukazoval Nelson. Takto sa cestovalo po prvé roky. Dnes, aj keď je cesta väčšinou iba hlinená, mosty sú vybudované. Brodenie nie je nutné a cesta trvá iba 18 hodín. Na 420 kilometrov aj tak riadny čas. Počas študentských čias ho aj olúpili. Prvý a zatiaľ aj jediný krát v jeho živote. Mal iba 18 rokov. Stál v rade na autobus a začali ich kontrolovať. Spolu s jedným pánom, ktorý stál za ním. Dvaja revízori im povedali, nech nastúpia do auta, aby im mohli skontrolovať doklady v kancelárii. Akonáhle nastúpili, z predného sedadla vystrčili zbraň a zobrali im ruksaky. Mal so sebou iba 50 bolivianos, pár kúskov oblečenia a lístok na autobus domov. Pýtali sa ho, či to je všetko. Boli prekvapení, ako málo mal. Ako mladý študent nemal nič. Auto jazdilo po meste. U druhého našli veľké množstvo dolárov, za ktoré išiel kúpiť nové diely na traktor. Luisovi vrátili peniaze do peňaženky, tú do ruksaku a ten mu vrátili. Po chvíli Luisa vyhodili z taxíku a rýchlo dvakrát odbočili, aby si značku nezapamätal. Keď prišiel do školy na hodinu, bol bledý ako stena. Učiteľ sa ho pýtal, čo sa stalo. Na konci hodiny mu dal 100 bolivianos, odviezol ho na stanicu a počkal, až kým bude sedieť v autobuse. Bál sa čo i len vyjsť na ulicu. Dnes, už len spomienka. O byrokracii vie tiež svoje. Pred troma rokmi v Cochabambe chodil baník na úrad kvôli nejakej žiadosti. Stále mu hovorili, aby prišiel nabudúce. Opakovalo sa to stále dookola. Nebrali ho vôbec vážne. Trpezlivosť ho prešla. Keď mu naposledy povedali, že má prísť v pondelok, povedal im len jedno: Ak to nebude, úrad Vám vyletí do vzduchu. A tak sa aj stalo. Dynamit Stanovištia v korunách stromov sú desiatky metrov nad zemou. mal pripravený so sebou. Žiadosť vybavenú nemali, úrad vyhodil do vzduchu. Aj to je Bolívia. O dnešnej politickej situácii hovorí, že aj keď Evo robí dobré veci, on ho nevolil. Začal zdaňovať zisky veľkých spoločností, ktoré korumpovali predchádzajúce vlády, aby nemuseli platiť. Zaviedol dôchodky, dvesto bolivianos pre každého obyvateľa nad 60 rokov s bonusom v deň narodenín. Ďalších 200 bolivianos na študenta do 15 rokov a okolo 180 až 200 bolivianos za bábätko. Jedná sa o prvé sociálne dávky v histórii Bolívie. Neprišiel som iba na zábavu. Cieľom bolo domácim pomôcť. Niekoľko prác na poliach som už spomínal. Okrem pomáhania kde sa dalo, najväčšia práca prišla počas prvých dní v komunite. Boli tu aj dobrovoľníci Felix z Nemecka a Fernando z Argentíny. Počas dvoch dní sme mačetou čistili priestor pri starom mlyne na cukor, El trapiche. Chceli by ho zrekonštruovať a urobiť z neho turistickú atrakciu. Čo však čert nechcel, pri príliš veľkej aktivite som si nevšimol, že vrcholky bambusov, ktoré som sekal pri strome, boli pod včelím úľom. Tri veľmi silné štipnutia na hlavu, silné ako ihly. Druh včely sa v domácom jazyku volal vispa. Po krátkom čase som sa na celom tele vyhádzal. Vyrážky úplne všade, po celom tele. Našťastie, po antialergikách sa po pár hodinách situácia zlepšila a štípance z tela začali pomaly miznúť. Vlastným projektom bolo kreslenie mapy a meranie jednotlivých vzdialeností. Mal som možnosť prejsť celou komunitou a stretávať ľudí, ktorí boli doma. Veľmi zaujímavým bolo aj nosenie, no najmä šliapanie ryže, výlety a kúpanie sa v malom potôčiku s Angelou a Keni, ako aj chytanie rýb s Alexom a Lambertom, deťmi Amy

128 128 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor a Irmy. Na malého červíka chytali malé sardinky. S ich pomocou neskôr vo veľkej rieke chytia veľké ryby. Hodina angličtiny sa napriek stálemu pýtaniu uskutočnila iba raz. V minulosti bývali dobrovoľníci každý deň v inej rodine, čím spoznávali ľudí a aj starostlivosť o stravu kolovala. Problém nastal, keď niekto musel ísť do mesta. Domáci dobrovoľníkov príliš neinformovali a ani služby si s inými rodinami nevymenili. Dobrovoľníci ostali bez jedla, a preto v dnešnej dobe sa všetci stravujú u Luciana. Rozvoj turizmu nechcú uponáhľať Komunita Villa Alcira iba pomaly začína žiť turizmom. Napriek tomu, že majú množstvo nádherných miest, iba málo ľudí ich zatiaľ objavilo. Ľudia prichádzajú do Rurrenabaque najmä kvôli dvom hlavným aktivitám. Pampas, pozorovanie zvierat v divokej prírode na východ od mesta a selva, Národný park Madidi, bolívijská časť amazonského pralesa. Ten sa nachádza hneď za pohorím, ktoré tvorí prirodzenú hranicu komunity. O možnosti navštíviť a vidieť život v komunite, vie iba málokto. Vedľajšia komunita San Miguel má tiež program pre turistov, ale Villa Alcira je jedinečná v riešení. Návštevníci majú turistické chatky umiestnené priamo v komunite, každý býva pri inej rodine. V San Miguel sú turisti vyše desať minút od domácich a spoznať ich život môžu iba na pripravených aktivitách. Počas prvých dní bolo nádherné sa len tak prechádzať a pozorovať, ako tu ľudia žijú. Pred pár rokmi získali dotáciu od Holandskej vlády. Okrem slnečných kolektorov im prispeli na výstavbu canopy, lanových dráh uprostred pralesa. Vo výšinách stromov sú natiahnuté laná a na sedáku sa človek po nich spúšťa z jedného stromu na druhý. Canopy prevádzkujú iba tretí rok. Najprv mali zmluvu so súkromným investorom. Spolupráca sa im veľmi nepáčila, a tak dnes to skúšajú sami. Keď som jedného dňa išiel pripraviť veci do kancelárie v meste, mal som veľké šťastie. Tri Angličanky sa práve prihlásili metrov na ôsmich lanách v hlbinách pralesa. Náš sprievodca Nelson nám rozprával o rôznych rastlinách a stromoch. Jeden strom sa šúpe a každý rok mení kôru ako had a ďalší zbiera vodu počas obdobia dažďov na horšie časy. Mohli sme vidieť, že spodná časť kmeňa bola oveľa tenšia ako časť medzi desiatimi a dvadsiatimi metrami nad zemou, odkiaľ sa šírka kmeňa opäť zúžila na normálnu hrúbku. Ukázal nám aj maličkú rastlinku, ktorá pôsobí a má chuť Roberto, manžel Amy, náš vodca ku refugiu a jazierku s vodopádom. Vodopád nad refugiom.

129 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 129 Pohľad z vyhliadky rieka Beni, na ktorého brehoch je komunita Villa Alcira (naľavo), prales a pohorie, za ktorým začína Národný park Madidi. ako anestetikum, ktoré používajú aj naši zubári. Niektorí vyskúšali zjesť termita. Až neskôr som sa dozvedel o ďalších aktivitách a ich plánoch. Na moje, ako aj na počudovanie ostatných dobrovoľníkov, Fernanda a Felixa, ktorí tu boli so mnou iba počas prvých dní, vedúci turizmu Luciano, ktorý by tu mal veľa vecí organizovať, príliš zhovorčivý nie je. Dobrovoľníkov prijíma z dôvodu, aby si obyvatelia komunity zvykli na cudzincov a niečo sa od nich naučili. Majú šesť chatiek pre turistov, ale na niektorých je vidno, že sa o ne vôbec nestarajú. Samostatne fungujú prvým rokom. Od začiatku roka do júna k nim prišlo trinásť turistov. Radi by ich privítali viac, avšak na druhú stranu by si radi zachovali zvyky a nechcú, aby sa ľudia zmenili. Od roku 2002 mali iba dvanásť dobrovoľníkov, vrátane mňa. Počas jednej návštevy Rurrenabaque som stretol Aarona z Kanady. Ten ma spoznal hneď. Mne to chvíľu trvalo. Spomenul som si, až keď mi povedal, že sme sa stretli na Isla del Sol, počas prechádzania sa po ostrove. Možnosť spoznať komunitu ho zaujala. Práve v tom čase veľa práce nebolo. Deň po mojom odchode späť do komunity sa v kancelárii dohodli, že za 10 dolárov na deň môže prísť s tým, že občas s niečím pomôže. Neskôr som počul o myšlienke, že budúci dobrovoľníci si budú musieť časť vecí platiť sami, no dúfam, že sa to nestane. Poukazoval som mu okolie, nanosili sme drevo, dlabali tutumu a hrali na gitare, s ktorou Aaron cestuje. Chvíľu nám zahral aj Luis. Bolo čo počúvať! Aj keď nemal gitaru v rukách celé roky, zvuky gitary sa rozľahli po komunite. Typické bolívijské pesničky, ako aj cuecu, s ktorou som sa po odchode z Čile stretol po prvýkrát. Raz sme išli pozrieť vtáky, ktoré sa v noci vracajú k jazierku, v ktorom žijú aj jaštery a ich žlté oči svietia v noci spod hladiny. Kráčali sme s čelovkou. Zrazu, len pár centimetrov od nás, sa začalo niečo rýchlo zvŕtať a zmizlo v tráve. Had! Boli sme len dve minúty za domom Luciana. Aaron si hada ešte išiel pozrieť, no ja by som najradšej išiel rovno preč. Vraj mal v ústach žabu, a tak nebol pre nás nebezpečný. Celý večer sa zvrtol na rozprávanie o hadoch. Podľa opisu tento nebol jedovatý, ale bol aspoň trojmetrový. Najnebezpečnejším hadom v okolí je pukarara. Objaví sa veľmi zriedka. Jej jed je tak silný, že po uštipnutí človek padá na zem a po chvíli umiera. Ak je človek sám, štipne druhýkrát. Keď útočí, má hlavu v polmetrovej až metrovej výške. Potom vystrelí na svoju obeť. Na jednom mieste vie byť bez pohybu aj niekoľko dní. Podľa domácich sú iba dva spôsoby, ako zabrániť úmrtiu. Ak sa podarí hada usmrtiť a rozkrojiť, jeho kožu treba priložiť na ranu. Jeho vnútro jed vysaje. Druhou možnosťou je vysať jed ústami. Hovorí sa, že iba ten, kto má všetky zuby biele, môže vysať jed. V inom prípade sa pod zubami môže jed udržať. Teresa nám povedala jednu príhodu o mladom manželskom páre zo vzdialenej osady v blízkosti mestečka Riberalta, ktorá týmto krajom koluje po dlhé roky: Mladý ženích išiel pracovať do lesa. Pred ním sa objavila pukarara. Puškou ju strelil do hlavy a zobral ju domov. Chcel si vystreliť z manželky a nastrašiť ju. Predtým ako išiel spať, dal kožu mŕtveho hada pred dvere. Keď v noci išla jeho žena na záchod, veľmi sa zľakla. Muž ju upokojil. Keď sa vracala do domčeku, had na ňu zaútočil. V koži mŕtveho hada bola schovaná ďalšia väčšia pukarara, jej mama. Keď sa muž spamätal a vyšiel von, bolo neskoro. S Robertom, manželom Amy, sme sa vybrali k refugiu, chatke osady na úpätí vrchov. Pred odchodom sme s Aaronom pozbierali pomaranče, Siria nám dala banány a začali sme kráčať. Nádherný hlboký les, plný života a húštia. Prekračovali sme rieky a pozorovali

130 130 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor stopy tapíra a jaguára v piesku pri potoku, ktorý počas posledných dní, keď nepršalo, klesol. Posledná časť trate viedla striedavo proti prúdu rieky a po chodníku, ktorý bol sotva viditeľný. Po necelých dvoch hodinách sme prišli na miesto. Malý prístrešok s drevom a stolom na občerstvenie a chatka. V nej sa nachádzalo iba niekoľko matracov, hrncov a kanvica na varenie. Po malom občerstvení sme pokračovali. O dvadsať minút sme prišli k nádhernému vodopádu, malému prírodnému kúpeľu. Farby, ktoré tu príroda pre nás prichystala, boli magické. Dva vodopády padajúce do jazierka, ideálne miesto na kúpanie. O ďalšiu polhodinu až hodinu šliapania je hrebeň, hranica s Národným parkom Madidi. Cesta je neupravená, vo veľmi zlom stave a na túto zábavu sme nemali dostatok času. V budúcnosti by trasu chceli vyčistiť, predĺžiť, vybudovať prístrešky, aby bolo možné urobiť niekoľkodňovú túru s návratom na člne po rieke Tuichi. Veľmi pekná myšlienka. Cestou dole sme sa zastavili pri ďalšom jazierku, tentokrát veľmi hlbokom. O dva dni neskôr sme sa s Aaronom vybrali na vyhliadku. O nej som sa dozvedel iba niekoľko dní predtým. Slúžila počas minulých rokov, keď okrem lanových dráh ponúkal súkromný investor aj výstup na vyhliadku s pokračovaním k ďalšej chate a zlaňovanie vodopádov. Nasledovali sme chodník vedúci k lanovým dráham a začali stúpať strmo hore. Cesta je len pre najzdatnejších. Strmé svahy, stromy označené číslami, podľa ktorých ich turisti mohli určovať, boli pozdĺž celej trasy chodníka. Vyhliadka bola o niečo ďalej ako sme čakali. Výhľad bol nádherný! Pohľad na komunitu, prales a bralá na druhej strane, ktoré zdolať v daných podmienkach, je extrémne náročné. Niekde v lese žije jaguár, tajomné pomyslenie. Od Aarona som sa počas týchto pár dní veľa naučil. Či už o fotografii, gitare, alebo aj o bežných veciach, ako napríklad o tvrdohlavosti Slovákov. V Kanade stretol jedného tak tvrdohlavého ako nikoho vo svojom živote. Prečo, to mi už vysvetliť nestihol. So smiechom spomínal na svoju babku, ktorá je zaujatá komunizmom a pravdepodobne aj najstaršou sympatizantkou tohto režimu v celej Kanade. Navštívila Kubu aj Rusko a stretla sa s vysokými predstaviteľmi. Práce v komunite príliš veľa nebolo. Domáci by o angličtinu záujem aj mali, no ich zrelaxovaný postoj k životu im v tom bránil. Nikto sa nikam neponáhľa. Ľudia pracujú pomaly na poliach, ktoré im dávajú všetko, Antonia pripravuje novú rohož. čo k životu potrebujú. Miestami som mal aj pocit, že oni tu vlastne turistov ani nepotrebujú. Ak by ich prišlo priveľa, ľudia by možno časom prestávali pracovať na poliach a venovali sa iba im. Možno aj tomu chcel Luciano zabrániť. Na druhú stranu sa rozum človeka zastavuje, keď príde do kancelárie komunity v meste. Na stenách pár spokojných komentárov od prvých zákazníkov, ale iba dve malé fotky. Mal som vážne pocit, že oni ani turistov príliš nechcú. Stačilo by vytlačiť niekoľko fotiek, urobiť krásnu nástenku, trocha propagácie a ľudia by prišli. Nájsť komunitu bolo ako nájsť poklad. Stretol som ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem. Počas jednej z návštev mesta Rurrenabaque som zisťoval, či aj v iných komunitách majú programy pre dobrovoľníkov. V niektorých mali v minulosti, v jednej mali záujem aj dnes. Po troch týždňoch som videl, že práce v komunite je málo. Aj to čo som robil, domácim pomáhal, som si našiel sám. Pokojne by som išiel čistiť chodník za refugiom, ale to by sme museli byť viacerí. Výročie komunity bolo o necelých 10 dní. Oslava, ktorú som si nemohol nechať ujsť. Predtým som si však na pár dní odskočil na iné miesto. Pracovný tábor Mashaquipe Keď som jedného dňa zavítal do kancelárie Mashaquipe, privítal ma Nico. Na rozdiel od Luciana, ktorý vedie turizmus vo Villa Alcire, som v priebehu niekoľkých minút zistil, že hovorím s človekom, ktorý má presné ciele ako prostredníctvom turizmu pomôcť komunite. Tá sa nachádza na rieke Tuichi, priamo

131 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 131 Ako sa robí prestieranie (malé podložky na stôl) ma naučil Macario. Najprv sme rozpílili bambusový výhon na rovnako dlhé časti. Každú časť sme rozrezali na polovicu. v Národnom parku Madidi. V komunite žije 15 rodín, z troch rôznych etník. Päť z nich pracuje priamo v oblasti turizmu a ostatné turizmus podporujú. V budúcnosti by chceli zo zisku postaviť dom v Rurrenabaque. Spočiatku by slúžil pre sprievodcov a neskôr aj pre deti, ktoré chodia v meste do školy. Následne by chceli zabezpečiť stravu a financovať ich vzdelanie na vysokej škole. Mladí ľudia začínajú budovať rodiny s deťmi veľmi skoro a pomocou tohto programu by chceli, aby sa najskôr vzdelali a mali lepšiu predstavu o živote. Viac kultúr znamená aj viac aktivít. Lukostreľba, pletenie košíkov z rákosia, prechádzky po pralese, jednoducho je tu turizmus na úplne inej úrovni. V tom momente som nevedel, čo je lepšie. Približovanie sa Obe polovice sme rozdelili na tri časti, z ktorých sme použili iba najvrchnejšiu vrstvu. Rovnakým spôsobom ako Antonia zapletala veľkú rohož, sme zaplietli aj prestieranie. západu, kde ako hovorí, pracujú všetci tvrdo, alebo život úplne pokojný a napredovanie pomalé. Majú tiež program pre dobrovoľníkov, ale s minimálne trojmesačnou dobou pôsobnosti. Po chvíli rozprávania mi však povedal, že sa porozpráva v komunite a ak sa o pár dní vrátim, dá mi vedieť, či by sa dalo aj na pár dní. Váhal som či opustiť Villu Alciru, keď ľudia sú takí priateľskí, no nakoniec som sa rozhodol, že to skúsim. Robiť niečo aktívnejšie by bolo veľmi dobré. Ani nie dve hodiny po príchode do Rurrenabaque sme nasadli do lode a vydali sa do Mashaquipe. Po príchode ma čakalo prekvapenie. Aj keď mali celú kanceláriu plnú fotiek, predstavoval som si to trochu ináč. Z rozprávania som si myslel, že rodiny žijú Pripravovali sme aj listy jatata na novú strechu. Keď sme našli v lese dostatočne veľké listy, orezali a zviazal sme ich lianou do klbka. Žiadne tašky alebo vrecia. Všetko je v lese. Po príchode sme sa rýchlo dali do práce, lebo keď stonka nie je čerstvá, tak sa láme.

132 132 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Chata pre turistov (fotka naľavo) a podmienky, v akých žije Macario s rodinou (napravo). v komunite, jedna vedľa druhej. Avšak Mashaquipe je iba turistickou ubytovňou, o ktorú sa stará jedna rodina, ktorej budem pomáhať. Macario so ženou Antoniou, dvanásťročnou dcérou Beatriz, deväťročným Rodrigom a dvojročným Sandrom. Pôvodom sú z kmeňa Moseten. Vedia svoj jazyk a zvyšok ich rodiny žije pri rieke Beni. Síce som bol na úvod trochu sklamaný, avšak naučil som sa toho neúrekom. V oblasti žije okolo 15 rodín. Tri veľké a dve malé, ktorých deti bývajú samostatne. Každý žije samostatne. Na mieste, kde má svoje chaco, svoje pole. Starostlivosť o turistov medzi rodinami rotuje. Rozmýšlajú, že by v budúcnosti všetci bývali na jednom mieste a vytvorili komunitu. Teraz je všetko komplikovanejšie. Škola je ďaleko a len máloktoré deti vedia čítať a písať. Najbližší dom sa nachádza dve hodiny šliapania úzkym chodníkom. Ak by sme prešli na druhú stranu rieky, našli by sme niekoho rýchlejšie. Bývajú v jednoduchých príbytkoch na voľne otvorenom priestranstve. Drevené koly a strecha sú z prírodného materiálu. Tak ako všetko, čo vyrábajú. Tradične tkané podložky na zem, ktoré sa robia zo stromu charo a malé z bambusu, nemajú chybu. Nádherné lavičky z palmy chonta by som aj doma prijal. Jednoducho osekaná kôra stromu aj s časťou dreva, dlhá 3 až 4 metre, elegantne usadená na dvoch drevených pilieroch. Každý strom má svoje silné stránky a podľa toho jeho drevo, kôru alebo iné prírodné bohatstvo používajú. Strecha sa robí z listov jatata, motacu, marfil, konštrukcia domu z cuchi, blanquillo alebo piraquina. Na viazanie používajú liany z rastlín chumin, pirijcho, peroto. Keď Macario išiel na druhý deň ukázať jedinému návštevníkovi neďaleký les, bol som veľmi rád, že som Vľavo sa sušia listy jatata, za ktorými som spával. V strede je prístrešok Macaria a jeho rodiny, vpravo kuchyňa. sa mohol pridať. Spoznali sme rôzne druhy stromov. Tukana a opice sme viac počuli ako videli. V tejto oblasti žijú tri druhy a všetky malého vzrastu. Z palmy motacu, sa okrem jedenia plodu po rozlúpnutí, zvyšok suší. V strede nájdený oriešok sa po zomletí na prášok používa ako šampón a vraj je výborný proti vypadávaniu vlasov. Z plodov palmy majo sa získava mlieko, ktoré treba už len prevariť. Síce som o nich počul už aj vo Ville Alcire, tu ich ľudia možno naozaj aj oberajú. Macario nám porozprával aj o kráčajúcom strome. Nemá korene hlboko v zemi, ale jednotný kmeň začína rásť až vo výške jedného metra. Odtiaľ je do zeme vystrčených desať až dvadsať nôh, vzdušných koreňov, ktorými sa spája so zemou. Niekoľkokrát do roka vystrčí novú vetvu niektorým smerom. Nové rastú a staré odumierajú. Takto sa dokáže pohnúť až o pol metra za rok. Zaujímavé boli aj mravčeky, ktoré nosia lístočky celý čas na hlave. Ukladajú ich na vrch svojho domčeka, ktorý je pod niekoľkými malými vetvičkami. Pod nimi pri veľkej vlhkosti vzduchu začínajú rásť huby, ktorými sa živia. Alebo ďalší typ mravcov, ktorý kradne vajíčka z iných mravenísk. Keď sa unavia, všetci sa zhromaždia a naskáču si na hlavu. Urobia doslova loptu plnú mravcov a na druhý deň pokračujú. Stále sú v pohybe. Spozorovali sme roj včiel a ďalšie takmer dvojmetrové mravenisko v hlbinách stromu. Niektoré stromy boli obrovské, kmene široké, aj keď nie až tak ako sekvoje v Severnej Amerike. Majú iba niečo cez dvesto rokov. Jeden zo stromov má kôru, ktorá pomáha pri zlomeninách. Živica iného stromu zase zaženie všetok smäd. Spočiatku sme prechádzali druhotným lesom. Oblasťou, kde pred dvadsiatimi rokmi mali rodiny svoje polia. Po vzniku Národného parku Madidi sa ich

133 Kocky jedna z mála, ak nie jediná hra, ktorú Rodrigo má. možnosti narábania s pôdou rapídne zúžili a veľa ľudí sa odsťahovalo. V oblasti žijú ľudia z troch kmeňov. Tacana, Moseten a Chimanes. Hlavným rozdielom medzi Tacana a Moseten tkvie v používaní šípu a luku. Ľudia kmeňu Moseten sú lovci a jedia viac mäsa. Ešte pred dvadsiatimi rokmi jedávali aj opice. Vraj sú veľmi chutné. Dnes však nemôžu. Nielen kvôli novým zákonom, ale aj zákonom džungle. Ich reprodukcia je veľmi pomalá. Opica môže mať opičku vo veku deväť rokov a iba raz za štyri roky. Nebezpečným môže byť pre mláďa ešte aj vlastný otec, macho. Ak sa narodí samček a nechce konkurenciu, alebo sa mu niektoré mláďa nepáči, jednoducho ho zabije. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 133 Počas tých niekoľkých dní som pracoval viac ako predtým za celé týždne. Pletenie tradičných podložiek pod jedlo na stôl, rúbanie a nosenie stromov, zbieranie listov jatata na strechu nového domčeka, ako aj následné zakladanie listov medzi dvojmetrové lišty. Keď bol Macario dieťaťom, jedna lišta sa predávala za 1 boliviano. Dnes stojí desať a na strechu jedného veľkého domu ich treba aspoň sto. Čistenie turistickej ubytovne, kácanie bambusov a kopanie jamy na odpad z ovocia, bolo na dennom poriadku. Kopanie ma veľmi prekvapilo. Pôda je veľmi jemná, nie tak tvrdá ako u nás. Kopalo sa ľahko, aj keď urobiť veľkú jamu dalo zabrať. Jedného dňa išiel Macario na výlet s turistom na celý deň aj noc. Cez deň som robil, čo bolo treba a malý Rodrigo mi ukazoval, ako z rôznych plodov robiť prstene a rôzne ľudovo-umelecké predmety. Tvoria ich väčšinou z jadierok plodov, liany, dreva, palmy, z kože zvierat či rýb, ako aj rybích kostí. Spracovávajú aj bavlník. Z dreva typu chonta, gabetillo, cedro, balsa, ochoó, palo maría, roble, sojo a ďalších vyrábajú lode, veslá, rukoväte na sekery, nábytok, rámy okien, dvere, metly, náradie do kuchyne, ihly na textil, prstene, misky, kolesá na fúriky, ploty, truhly, mlynčeky, naberačky, šípy a ďalšie. Okrem toho si z dreva robia masky na slávnosti a karneval. Liana slúži na spájanie a zväzovanie bambusových stien domov, alebo poličiek. Flauty a fujary na oslavy sa robia z dreva chuchío. V minulosti sa ženy tiež venovali hrnčiarstvu, no dnes je väčšina remesiel na ústupe. Večer sa Antonia trošku rozhovorila. Je jej smutno, keď tu nikoho niet. Bývala v komunite. Mala svoje pole a všetko, čo k životu potrebovala. Potom ochorela. Na šesť rokov odišla do Rurrenabaque. Na tomto mieste je mesiac a bude minimálne ďalší rok. Na pôvodné miesto sa už vrátiť nechce. Celkovo je tu atmosféra oveľa stresujúcejšia a napätejšia. Macario je neuveriteľný človek. Stále niečo robí. Od rána až do noci by zvládal aj rúbať stromy a všetkých poháňať. Deťom, ako aj Antonii, ako aj Antonia deťom, denne aspoň stokrát hovoria, aby si švihli. Apurate znelo stále a stále. V niektorých momentoch som naozaj nechápal, načo sa stresujú, keď vidia, že robia, čo môžu. Síce mňa až tak nenaháňal, ale vidieť, ako sa tam všetci navzájom naháňajú, nebolo najpríjemnejšie. Kým my sme spali v úplne jednoduchých prístreškoch, pre turistov boli vybudované nádherné ubytovne. Všetci sme však spávali na posteli so sieťkou

134 134 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor na komáre. Skupiny prichádzali takmer každý deň. S nimi aj kuchárky s potravinami. Občas som jedol s Macariom a niekedy s turistami. Ako povedali. U Macaria bolo tradičné mäsko, ryža, banán, no pre turistov mali európsku kuchyňu. Aj keď mi domáce jedlá veľmi chutili, palacinky na raňajky ma nesmierne potešili! Tak dlho som po nich túžil, až sa mi sen splnil. Z domácej kuchyne som mal možnosť okoštovať payuje teplý nápoj z banána a mlieka. Alebo aj majadito, čo je omáčka z charké, sušeného hovädzieho s korením, cibuľkou a cestovinou. Hodinu proti prúdu rieky sa nachádzajú parabas. Miesto, na ktorom v dvestometrovom útese majú papagáje tisíce hniezd. Dostať sa tam dá aj po celodennej túre v džungli. Po prespaní uprostred lesa, iba v sieťke proti komárom, si turisti ráno vybudujú plť, ktorou sa splavia naspäť do Mashaquipe. Tam som sa však nedostal. Keď sa človek pýta na zvyky, jedným z najkrajších a najtradičnejších sú Vianoce. Keď som sa Wilmara, jedného z domácich, ktorý prišiel s turistami opýtal, ako ich oslavujú, odpovedal presne naopak ako v komunite Villa Alcira, ktorá je tak ako on, pôvodom Tacana. Mal veľmi pekné vysvetlenie: Na Vianoce máme kura, pretože keď behá hrabe a necháva všetko zlé za sebou. Prasiatko posúva svojím rypáčikom všetko dopredu. Prináša nám šťastie do Nového roka. Rovnako slávia aj Moseténi. Počas jednej noci, keď prišlo desať domácich z rôznych rodín, urobili ceremóniu. Išli poďakovať pachamame, matke zemi, za všetko, čo im dáva a poprosiť ju, aby sa aj v budúcnosti mali dobre. Jediné, čo som sa dozvedel Jeden z domácich muzikantov Domáci fotoaparáty nemajú, a tak návštevníci sú často aj fotografmi.

135 Šťastná rodinka. je, že pijú 96% alkohol, ktorý sa v Bolívii podáva riedený s vodou. Ceremónia končí o polnoci, no ak sa chce niekto porozprávať s pachamamou viac, môže pokračovať aj neskôr. Zúčastniť som sa nemohol, no podľa zápachu na druhý deň mi bolo jasné, že o nič som neprišiel. Potvrdila sa predtucha, že si išli iba vypiť. Prázdne pivové fľašky, cigarety, koka a ten smrad, no hrôza. Iný deň nám jeden sprievodca ukazoval ceremóniu v malom. Koná sa na výročie dňa, keď na miesto prišli. Tabak, alkohol a koka. Najprv treba ponúknuť achachilu, ako pachamamu v jazyku aymara a quechua volajú. Až potom si dajú oni. Celkovo sa mi tieto zvyky veľmi o splynutí s prírodou nezdajú, no každý si môže urobiť vlastný názor. Po týchto zážitkoch som opúšťal Mashaquipe. Naučil som sa veľmi veľa pri práci s drevom, ako urobiť prívesky a náhrdelníky, alebo aj tradičnú strechu z listov jatata. Aj malý Rodrigo mi daroval nádherný prívesok z jedného lesného plodu. Avšak práca bola zameraná na komerčný turizmus. Turisti okrem prechádzok a túr po lese pracovali v tvorivých dielňach a vyrábali prstene a náhrdelníky, ktoré si brali domov ako suvenír. Bol som aj trochu rád, že odchádzam. Vracal som sa totiž na miesto, kde je veselo a deti behajú všade dookola s veľkým úsmevom. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 135 Začínali sa oslavy výročia komunity. Dňa bola založená prvá škola. Ľudia žijúci na tomto území sa zorganizovali a vytvorili komunitu. Počas prvých rokov tu žilo šesťdesiat až sedemdesiat rodín, ako aj žiakov, keďže ani starší nevedeli písať a čítať. Časom sa celé veľké rodiny presťahovali do Rurrenabaque a iných miest. Medzi nimi aj väčšina Luisovej rodiny. Dnes tu žije dvadsať rodín a škola má dvanásť žiakov prvého stupňa po piatu triedu. Škola je už na treťom mieste. Presťahovala sa podľa potrieb žiakov, aby bola v blízkosti ich domovov. Oslavuje sa futbalom. Kým sa počasie nezlepšilo, prvé futbalové zápasy boli odložené. Každý tím zaplatil za vstup sto bolivianos a prediskutovali sa podmienky fair play. Pekná bola myšlienka platby 5 bolivianos za žltú a 10 za červenú kartu do spoločného fondu. Futbalovej Návrat domov Vystúpil som z člna. Pršalo. Počas prvých krokov ma oblial nádherný pocit krásnych chvíľ tu strávených, srdečných ľudí a pokoja. Nič ma nemohlo rozhodiť. Bol som šťastný. Cítil som sa ako pri návrate domov. Luis ako hlavný organizátor futbalového turnaja.

136 136 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor súťaže a celého výročia komunity, sa zúčastnili mužské a ženské tímy susedných komunít. Carmen Florida, Real Beni a San Miguel. Veľmi príjemným prekvapením bol návrat Felixa aj s priateľkou Marcelou z Kolumbie. Celú dobu o nej hovoril. Mali sa stretnúť a chcel ju sem priviesť. Podarilo sa. Na veľkú oslavu pre ľudí zo štyroch komunít treba aj veľa jedla, no najmä veľa mäsa. Od vedľajšej komunity, San Miguel, mali povolenie ísť na poľovačku na ich územie. Avšak nič nenašli. Neskôr sa Roberto a Luis, dvaja najskúsenejší a aj fyzicky najzdatnejší chlapi z komunity, vybrali do Národného parku Madidi proti prúdu rieky, cez Rio Tuichi až po Rio Hondo. Síce je v Národnom parku striktný zákaz lovu, ale pri oslavách komunít strážcovia parku privrú oči. Po celodennej plavbe si ulovili výborné rybky na večeru. Cez deň Roberto strelil štyri a Luis tri divé prasiatka. S nosením im pomáhal Luis Antonio. Neskoro večer sa unavení vrátili domov. Luis mi prezradil aj veľké tajomstvá o love a jeho histórii. Divé prasatá majú vodcu, ktorý ich vedie. Keď ich poľovníci obkľúčia a prvý vystrelí, vodca zavelí smer a tam všetky bežia. Po druhom opäť zmení smer. Dobrý poľovník zastrelí vodcu. Potom nevedia čo robiť, kam ísť a iba stoja. Takto ich môže padnúť veľa. Rovnako aj kravy majú vodcu. A keď vodca ide cez rieku, všetky idú. V minulosti sa stávali aj smutné udalosti. V dobách, keď boli zlé cesty a strmé útesy, sa hlavná krava mohla zošmyknúť a bolo nemožné ostatným kravám zabrániť vedúcu kravu nasledovať. Veľakrát uhynuli všetky. Od šesťdesiatych rokov sa v komunite loví najmä so zbraňou. Zato ostatné kmene, ktoré žijú viac proti prúdu rieky, v hlbokých lesoch, ako Chimanes a najmä Moseten sú známe výbornou lukostreľbou a aj ich strava obsahuje oveľa viac mäsa. Zachovávajú si viac svoj jazyk a veľakrát ním ešte hovoria. Od civilizácie sa dištancujú a niekedy sa aj sťahujú ďalej, ak sa civilizácia blíži. V tejto oblasti sa loví hlavne divé prasa, jeleň, tatoo a tapír. Na niektorých miestach robia ľudia poľovnícke rituály. Pálením pierok orla vyúdia zbraň, aby mala presný zásah, alebo z pierok a kostí orla pripravujú čaj, pomocou ktorého budú presne mieriť. Ešte pred Luisovým narodením jeho otec stretol tigra. Zastrelil ho a kožu predal. V tom čase mala obrovskú hodnotu, bolivianos. Dnes sa predáva za približne 300 bolivianos, avšak loviť a strieľať tigra je, aspoň myslím, zakázané. Parinacota a Pomerape z dedinky Sajama. V priebehu ďalších dvoch dní sa program opakoval. Futbal, futbal a opäť len futbal. A samozrejme výborné jedlo a pomáhanie v kuchyni Terese. Pripravovali sme humintu, kukuričný chlieb, ktorý počas posledného futbalového zápasu predávala. V týchto dňoch prišlo veľa predajcov z mesta. Od želé so šľahačkou až po sladkosti. Obe kategórie, mužskú aj ženskú, vyhrali obyvatelia z komunity San Miguel. Nebyť zakopnutia s nimi, domáce by dvíhali trofej nad hlavu. Boli druhé a vyhrali nové dresy. Počas zápasov začínala hrať tradičná hudba, niektorí zábavychtiví a smädní jedinci začínali piť povestný 96 percentný alkohol zriedený s vodou. Po troch dňoch hier a odchode všetkých tímov prišla sobota a hlavný sviatok. Exhibičný zápas domáceho tímu proti kamarátom z Rurrenabaque a spoločná večera. Grilované kuriatko, ryba a kopec banánov. Na živú hudbu tento rok neboli peniaze. Rádio s pár pesničkami išli stále dookola. Tancovali iba tri dvojice, aj to boli muži v dobrej nálade. Lúčenie nebolo ľahké. Po takom dlhom čase mi miesto a najmä ľudia ako Teresa a Luis a ich rodiny prirástli k srdcu. Verím, že sa jedného dňa vrátim. Na cestu som mal výborný pan de arroz, ktorý mi pripomínal krásne chvíle na mieste, na ktoré som pôvodne ani neplánoval ísť. Na mieste, ktoré je zo všetkých najkrajšie. Zahmlievanie sa pred očami Po návrate do La Paz som sa ocitol na oveľa chladnejšom mieste. Autobus prišiel o piatej ráno, vonku bolo poriadne sviežo. Taxíky trúbili a ich vodiči nechápali, že poznám autobus, ktorým sa dostanem na vytúžené

137 miesto. S Felixom, Marcelou, Vivi a jej bratom Alexom sme oslávili Felixove narodeniny. Aké veľké šťastie, že osoby ako Vivi sú stále medzi nami. Práve sa snažila nájsť podobné miesto pre dobrovoľníkov na altipláne. Síce s mesačným sklzom, ale pokračoval som podľa plánu. Dedinka Sajama vo výške cez metrov uprostred Národného parku Sajama. Gejzíry, horúce pramene a hlavne nádherné vulkány. Sajama, najvyšší vrch Bolívie s výškou metrov sa týči majestátne z altiplána. Vrch posiaty večným snehom a ľadom. Vyjsť naň je len pre skúsených. Zato vedľajšie dvojičky, vulkány Parinacota a Pomerape, sú jednoduchším cieľom. Jediným problémom bola nadmorská výška. Iba pred niekoľkými dňami som sa vrátil prakticky z nuly do altiplána. Na podobný výstup som nebol pripravený. Kaňon Colca. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 137 Veľké množstvo rôznych odrôd zemiakov na tržnici v Arequipe. Počas prvého aklimatizačného dňa som navštívil neďaleké gejzíry, v ktorých však voda vzhľadom na zimné ročné obdobie iba bublala. Dvadsať kilometrov a bol som unavený. Ani nie tak zo šliapania, ako z nadmorskej výšky. Stretol som domácich. Nemajú takmer nič. Iba zvieratá. Všetko ostatné musia dovážať. Je len málo rastliniek, ktoré si zvyknú na drsné podmienky. Jedna mi však utkvela v pamäti. Volá sa jasaso, alebo v inom jazyku chachacoma a robia z nej výborný čaj. Spoznal som trojicu horských vodcov z Grenoblu vo Francúzsku. Deň pred našim stretnutím boli na vrchole Sajamy a predtým zdolali ďalšie šesťtisícovky, Illampu a Illimani. Vedel som, že ak na druhý deň nevyskúšam vyjsť na Parinacotu s nimi, nebudem mať šancu to čo i len vyskúšať. Nikto iný, kto by mal záujem ísť hore, sa tu nenachádzal. Niekoľko dní čakať na aklimatizáciu by bolo určite lepšie a šancu na výstup by to určite zvýšilo, no rozhodol som sa, že to vyskúšam. Šanca na výstup bola viac snom, ako realitou. Vôľa zvíťazila nad rozumom. Základný tábor sa nachádza viac ako 20 kilometrov od dediny. Bolo sucho. Žiadna voda po ceste. Cestu nepoznám. Sprievodca na deň stojí 400 bolivianos, no nikto z dediny nebol ochotný tam šliapať. Prenajatie džípu stojí od 600 bolivianos vyššie. Pridal som sa ku Francúzom, ktorým som prispel na náklady. Narýchlo som požičal veľké plastové topánky odolné voči snehu, ľadu i zime a mačky. O druhej ráno sme vyrazili z dediny do základného tábora vo výške metrov. Francúzi nasadili rýchle tempo. Onedlho som sledoval iba svetlo

138 138 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor ich čeloviek. Stúpali sme pomedzi dva krásne vulkány do sedla. Bola tma. Miesto, o ktorom som už predtým čítal. Z denníkov chalanov zo Starej Ľubovne som sa dozvedel, že na tomto mieste stanovali a zo snehu získali vodu. Snežná línia však bola vo výške metrov. Tam som sa ani nedostal. Ani mačky som neobul. Kúsok po začatí stúpania sa začali prejavovať známky krátkej aklimatizácie, veľká zadychčanosť. Postupoval som veľmi pomaly. Ku koncu 5 až 10 krokov a aspoň minúta až dve oddychu. Nádherný východ slnka medzi stenou Pomerape a Sajamou v diaľke priniesol nielen teplo, ale taktiež som zaznamenal, že ľavé oko mám zahmlené. Ako keby zahmlené okuliare. Nikdy predtým sa mi nič také nestalo. Bolo to iba 5 dní po príchode do altiplána. Vedel som, že už ďaleko nezájdem a pomaly som začal zostupovať. Onedlho sa okolo mňa prehnal Patrick, najstarší z Francúzov, ktorý je sprievodcom už vyše dvadsať rokov. Všetci vyšli na vrchol za menej ako 6 hodín. Snáď nabudúce. Teraz už viem, kadiaľ vedie trasa metrov zostalo nezdolaných, ale za pokus to stálo. Bol som si istý, že ak by som sem išiel hneď po Huayane Potosi, s výškou by som nemal vôbec problém, avšak toho dňa by som potreboval určite aspoň týždeň aklimatizácie navyše. Mikrobus, tri krátke stopy kamiónov, autobus, mikrobus a autobus. To bol nasledujúci deň z bolívijskej Sajamy cez čílsku Aricu až do Arequipy v Peru. Zoznámil som sa s Lisset a jej rodinou. Veľmi milí ľudia. Iba niekoľko hodín od Arequipy majú záhradu so zeleninou, kam chodia počas leta veľmi pravidelne. Len teraz mali práce vyše hlavy v meste. Prvýkrát pijem výborný čaj z čiernej kukurice, ktorá rastie v Peru ako jedinej krajine na svete. Sucho, sucho, veľké sucho Kaňon Colca. Skoro ráno som sa vybral do dedinky Cobanaconde, ktorá leží na úpätí kaňonu Colca. Čakalo ma trojhodinové klesanie na dno kaňonu, o tisíc metrov nižšie. Vďaka vlahe tečúcej rieky tu rastie tráva, stromy a citrusové plody. Miestami steny kaňonu menia farby a na jeho konci je prevýšenie takmer štyritisíc metrov. Kaňon je jedným z najhlbších na svete. Kto však chce k tomu miestu prísť, musí šliapať niekoľko dní. Od jedenástej svieti prudké slnko. Zem je vyprahnutá, zrážok počas roka minimálne. Ľudia tu žijú izolovane. Pestujú a chovajú a ak niečo ďalšie potrebujú, donášajú na mulách. Kempujem aj s ďalšími turistami v kempe v útrobách kaňonu pri horúcich prameňoch. Veľký bazén vyzeral lákavo, ale teplá voda to ani z ďaleka nebola. Po zobudení som vystúpil späť do dediny a vrátil sa do Arequipy. Vo všetkých kútoch autobusu som videl nádherné klobúky, ktoré nosia miestne ženy. Čierne alebo biele vyšívané na stroji s hviezdou na vrchu. Posledné dni som stále viac a viac rozmýšľal o návrate domov. O mesiac mala mať mamina narodeniny. Dátum, keď som sľúbil, že prídem domov. Začínal som cítiť, že by som sa chcel vrátiť nie o dva či tri týždne,

139 ale možno aj hneď. Pôvodný plán skúsiť hľadať last minute letenky na letisku v Lime padol. Ani to nebolo tým, že mi všetci hovorili, že také letenky z Južnej Ameriky neexistujú a všetky lety sú plné, ale vďaka ďalším slovenským cestovateľom, s ktorými som bol v kontakte. Dozvedel som sa o výbornej cene leteniek z Ekvádoru. Keď som videl, že stoja o 200 euro menej ako z hlavného mesta Peru, Limy, nebolo čo riešiť. Deň odchodu bol stanovený. Ostávalo 16 dní a vzdialenosť ako medzi Bratislavou a Barcelonou. V Arequipe bol štrajk v plnom prúde. Šoféri mestských aj medzimestských autobusov a taxikári protestovali proti novému zákonu o zvýšení pokút za dopravné nehody a priestupky. Aj to svedčí o ich kultúre. Žiadne predpisy dodržovať nechcú. A pritom nehodovosť v Peru je jedným z najväčších problémov krajiny, keď na cestách zomrie vyše tritisíc ľudí ročne. Krásne koloniálne centrum Arequipy ma zaujalo svojou architektúrou. Ľudia kŕmiaci holuby na námestí mi pripomínali detstvo. Zbieranie gaštanov a kŕmenie srniek v neďalekom petržalskom lese pri Inchebe. Arequipa je postavená z bieleho vulkanického tufu sillar pod sopkou El Misti (5 822 metrov) v blízkosti vrcholov Chachani a Pichu Pichu. Najnavštevovanejšími turistickými pamiatkami sú kláštor svätej Cataliny z roku 1579 a múzeum ľadovej princeznej detskej obete Inkov. Dnes spí svoj večný sen v mrazivej presklenenej truhle. Na vrcholcoch hôr obetovali Inkovia to najvzácnejšie čo mali, svoje deti. V Andách sa našlo niekoľko obetí a podobné múzeum je aj v Argentíne. Štrajk sa večer Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 139 Huascarán, tretí najvyšší vrch Južnej Ameriky (vpravo). skončil a nočný autobus do Limy priniesol ešte silnejší pocit túžby návratu domov. Nevedel som kam ísť, ani čo robiť. Nič sa mi nechcelo. Osemmiliónové veľkomesto ma veľmi neočarilo. Paraglajdisti občas skáču zo strmých útesov, z pod ktorých neustále vanie vietor od Pacifiku. Najrušnejšie ulice pripomínajú Európu. Veľké hotely, kasína a ešte širšie ulice ako u nás. Na ulici predávali mazamoru moradu, niečo ako sladkú kašu z čiernej kukurice aj s ovsenými vločkami a cukrom. Býval som u Heleny a jej mamy rovnakého mena. Boli veľmi milé. Dokonca, keď som išiel z domu, hovorili mi, ktorým smerom ísť je bezpečné, aby sa mi nič nestalo. Veľmi vrúcna rodinka. Helena pracovala v spoločnosti vyrábajúcej ekologické produkty Kto by odolal slivkovým guľkám? Aj keď Chalex, náš hostiteľ, nikdy o cesnačke či slivkových guľkách nepočul, veľmi mu chutili. Stretnúť Slováka či Čecha na cestách nie je jednoduché. So Žubrou sme sa vybrali na túru Alpamayo cez nádhernú Cordilleru Blancu.

140 140 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Posledný úsek prvého dňa. Po jedenástich hodinách šliapania slnko začína zapadať. Čakalo ma posledné klesanie. Sedlo Gara Gara, metrov, som prekročil počas druhého dňa. Vietor dul, stanoval som na konci údolia. Alpamayo, metrov, vrch, ktorý bol pred mnohými rokmi označený ako najkrajší vrch na našej planéte. Známy je však najmä jeho stena z opačnej, východnej strany. Malé údolie, priam malá náhorná plošinka, na ktorej sa pásli kone. Kto by len čakal, že posledné sedlo na túre, sedlo Yanacon, metrov, je rovno vpredu, naľavo od špicatého vrchu.

141 s podporou miestnych rodín v štýle fair trade. Helenina mama bola dlho rokov zamestnaná, ale jej zamestnávateľ štátu nič neplatil. Teraz nemá žiadny dôchodok. Všetko čo majú, je plat dcéry. Slivkové gule a el cebiche Najkrajším zážitkom z Limy bolo stretnutie so Sarou. Saru som prvýkrát stretol v Punte Arenas a neskôr v Ushuaii, ako jednu z mála Peruánok cestujúcich po kontinente. Stretli sme sa aj s jej kamarátom z Holandska, ktorého tiež stretla v Patagónii. Išli sme okoštovať el cebiche, rybu v citrónovej šťave, ktorá sa časom sama uvarí. Špecialita Peru, ktorú som predtým mal možnosť vyskúšať vo Ville Alcire. Ako predjedlo sme mali výborné festival de causas, štyri kreácie rôznych farieb. Krevetová, olivová, krabia a maracujová. Nádherné nielen na pohľad, ale ešte lepšie na žalúdok. Pokračovali štyri rôzne typy cebiche. Nielen ryba, ale aj chobotnice, sépie, tuniak, krab a všetko možné, čo sa z mora môže jesť v rôznych príchutiach a citrónových nálevoch. Keď som po príchode do Limy objavil na couchsurfingu, že tu bola pred niekoľkými dňami prihlásená Žubra z Lučenca, neváhal som jej napísať. Mysľou som už bol viac na Slovensku ako v Južnej Amerike. Bola v Huaraze. Bolo šesť hodín večer a asi prvýkrát počas cestovania som nastúpil do taxíka, keď som bol sám. Kúpil som lístok na posledné miesto v autobuse, ráno som sa presunul do dedinky Yungay a na začiatočný bod túry k Lagune 69. Tam mala namierené Žubra s kamarátkou Šárkou. Na jednosmernej jednodennej túre som ich jednoducho našiel. Ľadovcové jazerá, na špičkách končiarov sneh, výhľad na najvyšší vrch Peru, Huascarán, metrov. Za 15 hodín som vystúpil z prímorskej Limy až do výšky metrov bez problémov. Myšlienke túry v krásnych horách a na druhý deň nedeľný slovensko-český obed, keď Šárka pripravila cesnačku a všetci spoločnými silami slivkové guľky, sa nedalo odolať. Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 141 Zasnežené Kordiliéry Šárka si išla vyskúšať lezenie a so Žubrou sme sa v pondelok pomaly vybrali do dedinky Cashapampa. Odtiaľ sme sa presunuli do Hualcayana, kde sme ešte v noci obišli kontrolu. Na túru okolo Cordillery Huayhuash nebolo času, avšak túra Alpamayo, ktorá podľa sprievodcu trvá sedem dní, sa dala stíhať. Prvý deň bol najťažší. Po piatich hodinách sa Žubra rozhodla vrátiť. Bolo to na ňu príliš a s plným ruksakom už veľmi dlho na túre nebola. Veľmi vtipne spomenula, ako ju jedna kamarátka varovala, aby do hôr so Slovákmi alebo Čechmi nešla. Vraj len my sme schopní šliapať bez vodcu a somárikov po celé dni. A ku komu sa pridala? K Slovákovi, čo by radšej nikam nešiel, ako keby mu mal somár niesť veci a vodca skupiny hovoriť, kde stanovať. Aj snaha sa však cení. Prehováranie nepomohlo a prišlo na rad lúčenie. Pokračoval som v stúpaní. Zastavil som sa po vyše dvanástich hodinách šliapania o pol siedmej večer. Bol to asi najťažší úsek, aký som s plným ruksakom kedy išiel. Dve sedlá vo výške metrov, obehnutie skupiny turistov so sprievodcami, ktorí nielenže ďalej začali, ale aj skôr skončili. Prevýšenie vyše metrov a stavanie stanu za súmraku. Keď som si spomenul, ako ma Vlaďka počas Ausangate naháňala, pomyslel som si, že by ma tu nespoznávala a bola by na mňa hrdá. Aj keď som každým dňom kráčal menej a menej, po každom kroku bolo istejšie, že sa do Ekvádoru na lietadlo dostanem včas a bez problémov. Druhý deň som prechádzal medzi starodávnymi ruinami a údolím, v strede ktorého sa začali ligotať Cordillera Negra divoká subtropická príroda vo výške metrov.

142 142 Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor Behajúce deti v Cordillere Negre s nádherným výhľadom na Cordilleru Blancu. šesťtisícovky. Pásli sa tu divoké kone a vrchol Alpamayo bol ako na dlani. Špic s masívnym ľadovcom prechádzal do divého skalného brala, ktoré bolo ukončené ľadovcovým jazerom. Globálne otepľovanie sa aj v týchto končinách dá pozorovať. Holé skaly pod ľadovcami hovoria jasnou rečou. Iba pred niekoľkými desiatkami rokov bolo všetko pod ľadom. Výstup do nasledujúceho sedla bol nekončiaci. Vietor prudký a mrazivý, výhľad magický. Stanoval som pri rieke. Pred ôsmou sa mi zo stanu vôbec nechcelo. Ďalšie sedielko som mal iba pár krokov pred sebou. Výhľad spred lazu Huillca, obývaným domácou rodinou, netreba ani opisovať. Po pozdravení domácich bolo na rade posledné sedlo. Od osídlenia bol vidieť chodník naľavo. Ten však vedie iným smerom, akým som chcel ísť. Popri potôčiku som vystúpil na malú náhornú plošinu, kde sa pásli divé kone. Záver stúpania bol strmý. Spočiatku, keď som sa objavil na plošinke, ostal som prekvapený, že tam vedie chodník. Stúpal som traverzom a lietadlo, letiace nad sedlom, sa nikdy nezdalo zo zeme tak blízko. Zo sedla sa chodník začal strácať. Po prvýkrát. Nádherné údolie, pastviny, kravičky vo výške metrov, široké pláne obklopené veľkými stenami kopcov, ktoré sa ťahajú až do údolia, kde som sa večer pod masívnym ľadovcom utáboril. Stretol som falošných Slovákov. Bol to pár z východného Nemecka, ktorý však počas cestovania rozprával, že pochádzajú zo Slovenska. Nikto o nás nič nevie, nikto nebude dávať vysoké ceny preto, lebo je z vyspelej krajiny a cestuje sa im takto ľahšie. Na moje prekvapenie aj z môjho prízvuku dievča uhádlo, že som Slovák. Bola u nás mnohokrát, no to sa mi ešte nestalo. Smutné však bolo zistenie, že vytúžené horúce pramene, ktoré som chcel navštíviť v dedinke Pomabamba, sú bez horúcej vody. Do dediny som prišiel okolo obeda. Dúfal som, že stihnem denný autobus do Huarazu. Ten však bol plný. Našťastie sa mi podarilo vybaviť sedenie na debničke. Síce osem hodín po tak dlhej túre na debničke neveštilo nič príjemné, ale nočný autobus by nič nevyriešil. Nielenže by som prišiel o tretej rannej, ale ani z krásnej cesty by som nič nevidel. Prechod cez Cordilleru Blancu bol úžasný. Údolia a končiare jagajúce sa snehom a ľadom, prechod cez očarujúcu horskú dedinku Yanama, stúpania a klesania stáli za trochu nepohodlia. Po návrate do Huarazu som si príliš neoddýchol. Oproti Cordillere Blance leží Cordillera Negra. Kým Cordillera Blanca vďačí za svoj názov ľadovcom a snehu, Cordillera Negra je nižšia, bez ľadovcov a snehu, bez potokov. Viacdňové túry sú pre nedostatok vody sťažené, ale na jednodňový výlet je toto pohorie ako stvorené. Stačí nastúpiť na miestny autobus v smere Macashca a vystúpiť pred mostom pri obydliach, kde sa na kopci nachádza kostolík. Vystúpil som až na vrchol. Kopce zaoblené, za horizontom sa vynárajú ďalšie a ďalšie. Pravidelne sa otáčam. Ľudia pracujú na poliach s výhľadom, aký sa naskytne málokomu. Údolie Huarazu a vyše šesťdesiat štítov presahujúcich výšku metrov. To je Cordillera Blanca. Na východe pozorujem vzdialenú Cordilleru Huayhuash, jeden z najnovších objavov divokej prírody, kam sa vyberiem nabudúce. Za celý deň som nestretol jediného turistu a pritom je to tak blízko. S čím som však nerátal, bolo prudké slnko. Cez deň mi problém nerobilo, ale v noci a na ďalší deň som navštevoval jednu miestnosť viac, ako by bolo zdravé. Opäť som sa stretol so Žubrou. Skupinke náhodne stretnúcich Slovákov sme

143 dali niekoľko rád na ich expresnú výpravu a vydali sme sa nočným autobusom do pobrežného mesta Trujillo. Počas dňa sme sa stretli s domácim Abrahámom, jeho návštevníkom Allanom z Ekvádoru a navštívili sme slávne pieskové ruiny Chan Chan. Pri príchode na miesto sme neverili vlastným očiam. Oni ich budovali! Z ruín, ktoré boli niekoľko tisícročí staré, neostalo nič ako bolo. Tak, ako aj na Machu Picchu, tak aj tu sa snažia dávať veci do rozmerov, ako to v minulosti vyzeralo. Neuvedomujú si, že ich tým úplne znehodnocujú. Vedľa areálu budovali ich kópiu, bagrov a ťažkej techniky tu bolo neúrekom. Keďže mesto nás veľmi neočarilo, ďalším nočným autobusom sme sa dostali na hranicu s Ekvádorom. Tu sme sa so Žubrou naposledy vystískali a rozlúčili. Smerovala rýchlo na pobrežie pozorovať veľryby a na oslavu kamarátky zo Slovenska v Quite. Bol utorok ráno a do piatkového letu som mal ešte trochu času. Allan aj s Abrahámom mi hovorili, že musím navštíviť Kahydu. Po šiestich rokoch ju práca v Guayaquile omrzela a bývala s rodičmi a celou rodinou v mestečku na pol ceste, v hlavnom meste banánov, Machale. Rodičia, súrodenci, ako aj sesternice s rodinami, dovedna 17 ľudí v dome. A to samé baby. Nielen dospelé, ale aj deti. Iba traja muži: otec, brat a manžel jednej sesternice. O meste som nemal ani potuchy. Príjemne ma prekvapilo, že má vlastný prístav. Po prekročení hranice ako keby zo mňa niečo spadlo. Atmosféra bola úplne uvoľnenejšia, ľudia oveľa milší a priateľskejší. Zjavil som sa v inom svete. Zrazu sa mi ani nechce pomyslieť, že tu budem iba tri dni. Kým v Peru je turizmus číslo jedna v ekonomike a každý sa človeka snaží ošklbať ako sa len dá, Ekvádor ma prekvapil európskejším vzhľadom, určite lepšou životnou úrovňou a najmä ľuďmi. Do Guayaquilu som prišiel v stredu večer. V malom parku v centre mesta, Parque de Las Iguanas, sa na tráve a stromoch rozvaľovalo množstvo leguánov. V posledných rokoch vláda investovala do rozvoja turizmu. Najväčším projektom bol Malecón V 19. storočí pýcha mesta sa zmenila pred tridsiatimi rokmi na najnebezpečnejšiu štvrť. Kompletným vynovením takmer trojkilometrovej promenády ležiacej pri rieke Guayas znížili kriminalitu a prepojili niekoľko historických monumentov až po štvrť Las Peñas. Z chudobnej štvrti na malom kopčeku urobili uličku plnú barov a reštaurácii, uličku stúpajúcu k vrchu s vyhliadkou. Na každom dome je fotografia miesta spred Návrat do hôr alebo Severná Argentína, Bolívia, Peru a Ekvádor 143 niekoľkých rokov. Zmena je obrovská. Už vedľajšie uličky sú oveľa chudobnejšie, domy nenatreté, hlinená cestička miesto chodníka. Posledné chvíle som bol u Ana Kariny, v meste som stretol aj Cristiana s priateľkou Nati, u ktorých som prespával v Asuncióne. S ďalšími novými kamarátmi sme si pozreli toto krásne mesto. Mesto, po ktorého vynovenej promenáde som kráčal posledné kroky po juhoamerickom kontinente. V piatok sa lietadlo odlepilo od zeme a v sobotu v noci o druhej ráno som prišiel na Slovensko. Rodičia ma čakali na letisku. Hlava bola už niekoľko týždňov pomaly na ceste domov, avšak srdce je stále, aj dlhé mesiace po návrate na inom kontinente. Svet je menší, ako si myslíš. A každý deň je začiatkom nového príbehu.

144 Choď s dôverou za svojimi snami. Ži život, ktorý si si vysníval. Henry David Thoreau

145 Prílohy 145 Naj Najkrajšie spomienky: Montevideo (Uruguaj), Villa Alcira (Bolívia) Najkrajšie mesto: Sucre (Bolívia) Najkrajšia túra: Dientes de Navarino (Čile) a Ausangate (Peru) Najdlhšie túry: Torres del Paine (Čile), Alpamayo a Ausangate (Peru) Najrozmanitejšia príroda: Choro trek (Bolívia) Najkrajšia pláž: 15 kilometrov severne od Cucaa, ostrov Chiloé (Čile) Najväčší strach: Národný park Hornopirén a keď som sa chvíľu prechádzal v lese u Matea (obe v Čile) Najexotickejšia skúsenosť: Dobrovoľníctvo v komunite Villa Alcira (Bolívia) Najvyšší bod: Huayana Potosi metrov (Bolívia) Najvyššie položené sedlo: Ausangate metrov (Peru) Najkrajší vulkán: Parinacota a Tunupa (obe v Bolívii) Najsuchšie miesto: Salar de Uyuni (Bolívia) Najkrajšie jazero: Lago O'Higgins (na hranici Čile a Argentíny) Najlepšie jedlo: Ryža s jukou a banánom každý deň v komunite (Bolívia), Cebiche (Peru) Najlepšia čokoláda z krajiny pôvodu: El Ceibo čokoláda s hrozienkami (Bolívia) Obľúbené ovocie: Mango (Brazília) Obľúbený alkohol: Grapamiel (Uruguaj) Najlepšie koncerty: Los Rockadictos, 4 pesos de propina (Uruguaj), Meninos do Morumbi, Manu Chao (Brazília) Najviac hippie miesto: El Bolson (Argentína), Valizas v lete (Uruguaj) Najprekvapivejšia historická skutočnosť: Paraguaj mal najsilnejšiu armádu v Južnej Amerike Najmenší gauč : S Dennisom a Rorom v 3x3 metrovej izbe, Puerto Montt (Čile) Najviac ľudí na jednom gauči : 21 vrátane troch domácich v trojizbovom byte, La Paz (Bolívia) Najkrajší výhľad z gauču : U Izabeli a Patrika na úpätí Torres del Paine (Čile) Najkrajší suvenír: Spomienky Približný počet kilometrov v rámci Južnej Ameriky: až kilometrov ( až kilometrov autobusom, stopom, loďou, cez 800 peši a 300 vlakom)

146 146 Prílohy Antarktída Rady na cesty Cena za dvojtýždňový výlet, z ktorého sú iba tri dni na kontinente snehu a ľadu, sa pohybuje od dolárov na osobu. Väčšina lodí sa plaví z Ushuaie s povinnou zastávkou v Puerte Williams alebo na Cape Horn, kde je potrebné získať pečiatku Čile. Poľskú jachtu Nasha chata, ktorú som stopol medzi Ushuaiou a Puertom Williams, tam tiež smerovala. Dve skupiny kamarátov, ktorí majú skúsenosti s plachtením, si ju prenajali. Každé dve hodiny mala jedna dvojica službu. Prenájom jachty stál dolárov na osobu, ale vždy to znie oveľa lepšie ako obrovská loď plná turistov. V Puerte Williams sme stretli starší jachtársky pár z Austrálie. Spomínali, ako sa s ruskou posádkou v roku 1994 dostali na Antarktídu. Každý deň mali tri zastávky a stále niečo robili. Dnes, pri toľkom turizme, ľudia kráčajú maximálne náučným chodníkom. Ayahuasca Ayahuasca, v Brazílii známa pod menom daime, je zmesou dvoch rastlín z pralesa, ktorá pri správnom podávaní je jedným z najsilnejších halucinogénov. Šamani ju už po generácie využívajú na komunikáciu s dušou človeka a viac o nej sa dozviete napríklad v Šamanskom šlabikári. Viac sa môžete dozvedieť aj vo francúzskom filme Jiné světy - blíže k Ayahuasce alebo vo filme Mateja Kubičára - Story of Ani Nii Shobo (Medicína duše) Bezpečnosť a krádeže Z krajín, ktoré som navštívil, je nielen najdrahšou, ale určite aj najnebezpečnejšou Brazília. Práve tu som počul o najväčšom počte krádeží a taktiež som zaznamenal jedinú stratu. Bolo to v autobuse na linke z Porto Alegre do Florianopolisu. Doklady aj peniaze som mal vo vačku na nohaviciach so suchým zipsom a neviem ako, no potom tam neboli. Všimol som si to až u môjho hostiteľa a keď sme volali do autobusovej spoločnosti, aspoň doklady sa našli. V Uruguaji počas osláv Nového roka sa mi v dave snažili dostať do vačku, ale neúspešne. Ak si človek dáva pozor, malo by byť všetko v poriadku. Počas návštevy rodičov v La Paz, Bolívia, im v hoteli dávali letáčik s nasledovnými radami: neberte si taxík, ak sa niekto preukáže preukazom policajta z protidrogového oddelenia, emigrácie alebo terorizmu; neverte im, lebo sú to falošní policajti; informujte sa u policajta v zelenej uniforme v tejto veci; pred nástupom do auta si napíšte jeho číslo, spoločnosť, telefón, farbu pre prípad straty alebo odcudzenia batožiny. V prípade straty alebo odcudzenia peňazí, okrem možnosti pomoci veľvyslanectva v krajine, je pravdepodobne najrýchlejšou pomocou spoločnosť Western Union, ktorá za pár hodín vyplatí čiastku, ktorú cestujúcemu poskytne osoba na úplne inom konci sveta. Výška poplatku je 5%. Príklad: Rodičia nechajú 105 euro (100 na vyzdvihnutie a 5 na 5% poplatok) v pobočke Western Union v Bratislave a za pár hodín sú na meno a kód k dispozícií človeku kdekoľvek na svete v pobočke, alebo v banke spolupracujúcej s Western Union. Bezpečnosť a krádeže príbehy okradnutých Počas cestovania som stretol viacero ľudí, ktorí boli okradnutí. Fotoaparát a kabelka na autobusovej stanici v Buenos Aires, keď jeden pomocník sa začal kamarátky niečo pýtať a druhý jej nenápadne ukradol batožinu ležiacu na zemi. Alebo ozbrojený prepad autobusu z vodopádov Iguazu do Sao Paula. Ďalší kamarát už bol iba pár metrov pred hostelom v Buenos Aires, keď ho omylom niekto oblial. Začal mu pomáhať, že mu to očistí, nech dá dole ruksak a než sa spamätal, aj s jeho ruksakom bol dávno preč! A to páchateľ mal vraj vyše 40 rokov! Pred karnevalom je Rio tiež riadne divoké. Do jedného z hostelov týždeň pred karnevalom prišla pätica lúpežníkov so zbraňami v rukách a úplne ho vybielili. Všetko od všetkých. Nechali iba prázdne izby, rozzúrených ľudí a ani kukly na hlavách nemali. Niekedy sa neoplatí ani zjednávať. Najmä predtým, ako si vyložíte svoje veci z dopravného prostriedku, v tomto prípade loďky v Iquitos, Peru. Než sa kamarátova priateľka s domorodcom dohodla, ten odišiel aj s kamarátovým ruksakom. Veľmi ma však znepokojilo, keď som sa jedného Rusa pýtal, prečo nosí stále sandále. Iba pár dní dozadu mu do Tucumanu v Argentíne neprišiel ruksak, hoci mal na ňom štítok s číslom z regulárnej autobusovej spoločnosti. Náhrada školy 600 argentínskych pesos je na smiech.

147 Prílohy 147 Kamarát prišiel do Mendozy v Argentíne na autobusovú stanicu a kým čakal na svojho hosťa, išiel na pivo (možno ho aj niekto pozval). Tam mu pravdepodobne dal nejaké uspávadlo, alebo niečo a keď sa prebral, nemal pri sebe nič! Myslel si, že určite bol v tom aj barman, avšak prišiel o všetko. Počul som aj o tom, že nie je dobré kupovať v autobusoch od predavačov, lebo tam tiež môže byť uspávadlo, ale to sa mi zdá prehnané. Vlaďku okradla jedna staršia pani vo vlaku v Bolívii. Vlaďka ju však vypátrala a do jej domu priviedla aj políciu. Cestovať sám, vo dvojici alebo v skupine? Závisí, čo Vám najviac vyhovuje, do akej hĺbky chcete spoznávať ľudí, možnosť rozhodovania a taktiež bezpečnostné hľadisko. Prakticky celú časť, okrem niekoľkých dní, som cestoval sám. V mestách som býval u členov Couchsurfingu a keď som išiel do hôr, väčšinou som stretol niekoho cestou. Ak človek nedrží krok so svojimi spoločníkmi, snáď je to preto, lebo počuje iného bubeníka. Nech kráča podľa hudby, ktorú počuje, nech je akokoľvek dlhá a vzdialená. - Henry David Thoreau Dĺžka pobytu Ideálna dĺžka cesty neexistuje. Závisí od viacerých faktorov a najmä od človeka. Ľuďom chýba väčšinou jedna z dvoch základných vecí: čas alebo peniaze. Na naše pomery sa dá cestovať veľmi lacno, najdrahšou položkou je doprava. Minimálne trojtýždňovú dovolenku by som bral ako prvé zoznámenie sa s kultúrou (pri akejkoľvek krajine), avšak odporúčal by som ostať minimálne na tri až šesť mesiacov. Len Brazília je väčšia ako Európa bez európskej časti Ruska. Vzdialenosti sú obrovské. A diaľnice? Len máloktorá cesta sa tak dá nazvať. Keď už je človek v Južnej Amerike, mal by ostať tak dlho, ako sa mu páči. Keď nájde miesto, kde sa cíti príjemne, mal by si to užiť a nenáhliť sa. Týmto spôsobom som sa snažil riadiť. Pre dobrodružné povahy, ktoré nevedia po španielsky, by som odporúčal ísť na kurz španielčiny v jednej z krajín, ktoré nie sú až tak drahé (všetky okrem Čile), v peknom meste, kde by sa dal kurz skombinovať s dobrovoľníctvom. Vyberal by som také miesto, kde nie je veľmi veľa dobrovoľníkov, aby človek nepoužíval jazyk, ktorý vie, ale aby sa naučil ten, ktorý nevie. Až potom by som začal cestovať. Stretol som ľudí, čo išli okolo kontinentu za jeden rok, no myslím, že to muselo byť veľké naháňanie. Alebo Jirku z Čiech, ktorý bol takmer mesiac v každom regióne Argentíny, Bolívie a Uruguaja, nikam sa neponáhľal, a spoznal ľudí a krajinu možno aj oveľa viac, ako ju poznajú domáci. Cestovať sa dá aj s málom peňazí, a preto najdôležitejší je čas. Pätnásť mesiacov v Južnej Amerike mi určite dalo viac ako keby som bol päť rokov doma. Dobrovoľníctvo Európska dobrovoľnícka služba je druhou akciou programu Európskej únie, Mládež v akcii, pomocou ktorého som sa dostal do Uruguaja. Na Slovensku program zastrešuje Iuventa a viac informácii je možné získať na stránkach iuventa.sk, ako aj na keric.sk, kde sú spísané zážitky účastníkov programu v ich rodnom jazyku. Môžete si prečítať blog bývalej dobrovoľníčky Katky o zážitkoch z projektu v Brazílii a pozrieť fotogalériu projektu v Montevideu. V rámci projektu EDS EÚ hradí: prípravu pred odchodom dobrovoľníka, dopravu, ubytovanie, stravu, poistenie a vreckové v závislosti od krajiny, jazykový kurz na mieste, školenie pred odchodom, po príchode, v strede, ako aj po skončení projektu. Je to jedinečná šanca pre ľudí vo veku od 18 do 30 rokov, kde majú všetko zabezpečené. Projekt trvá od 2 do 12 mesiacov a odporúčal by som to najmä mladým študentom po skončení strednej školy, aby získali skúsenosť, väčší prehľad a viac si rozmysleli, čo študovať. Aktivity projektu majú široký záber od práce s mládežou, postihnutými, dôchodcami až po ochranu prírody a šport. Pracuje sa 30 až 35 hodín týždenne, 5 krát do týždňa. Dobrovoľník má nárok na dva dni dovolenky za mesiac. Program je zameraný pre ľudí s akýmkoľvek znevýhodnením (sociálnym, regionálnym, atď.), no prihlásiť sa môže ktokoľvek. V rámci Európy je veľmi veľa vysielajúcich organizácií, no do Južnej Ameriky vysiela iba organizácia Keric. Od nájdenia projektu po príchod dobrovoľníka na miesto pôsobenia prejdu minimálne tri mesiace. Niekedy to býva aj viac než pol roka, nakoľko je iba niekoľko termínov, ku ktorým sa predkladajú projekty. V Uruguaji som stretol dobrovoľníčku Eriku z Estónska, ktorá si vybavovala projekt do Buenos Aires dva roky, až sa jej podarilo vycestovať. Aj keď si všetko vybavila sama, musela mať vysielajúcu organizáciu. Po vycestovaní mala organizácia v Estónsku finančné problémy, a tak v čase, keď sme sa stretli, jej neposielali žiadne peniaze.

148 148 Prílohy Prostredníctvom študentskej organizácie AIESEC si študenti posledných ročníkov na univerzite, ako aj dva roky po jej ukončení, môžu vyskúšať nadobudnuté teoretické vedomosti v praxi v zahraničí. Pre možnosť vycestovania je najlepšie kontaktovať dobrovoľníkov na Vašej univerzite, alebo na univerzite vo Vašom meste, prejsť kolom pohovorov a tréningom. Získate prístup do databázy s projektami a kontaktom na miestneho AIESECára, ktorý sa kontaktuje s hostiteľskou organizáciou a vybavuje všetky formality. Odporúčal by som žiadať rozhovor s osobou z organizácie a opýtať sa na všetky dôležité informácie. Kontakty sú dostupné na stránke aiesec.org. Webové stránky organizácie Cededica, v ktorej som mesiac pracoval, sú: cededicasm.blogspot.com a cededica.org.br. Farmu pri Melipeucu som našiel prostredníctvom HelpExchange.net, ktorá by mala fungovať na rovnakom princípe ako WWOOF, len s tým rozdielom, že je tu zaregistrovaných menej miest a netreba platiť žiadne poplatky. Mateove miesto som našiel cez volunteersouthamerica.net. Text, ktorý ma na jeho stránke zaujal, znel: Are you prepared to live like Robinson Crusoe, in the middle of wild nature, place where puma lives, but wasn t seen yet and the only way how to get there is by boat? If so, welcome to Cagalandia. I bought a land 15 years ago and I am living here permanently since I am living in primite conditions, houses made from wood, plastic walls. I like to try to invent things and that is what I am doing every day. Komunitu v Bolívii som našiel náhodou cez dobrovoľníkov, ktorí sa odtiaľ vrátili. Na týchto stránkach je množstvo projektov, avšak pri väčšine z nich treba niečo platiť. Buď sa prispieva na stravu, ubytovanie, alebo oboje. Chantal z Írska, ktorú som stretol v Čile, sa starala o pumy a jaguáre v Národnom parku na východe Bolívie. Na mieste treba ostať minimálne mesiac a denne prispievať 10 dolárov, za čo zabezpečia nielen ubytovanie a stravu pre dobrovoľníka, ale aj pre zamestnancov a stravu pre zvieratá: Nájsť voľne prístupný dobrovoľnícky projekt, naučiť sa jazyk a spoznať kultúru, považujem pri dlhodobom zámere ostať v Južnej Amerike za najlepšie riešenie. Doprava do Južnej Ameriky Najlacnejšie letecké spoločnosti lietajúce do Južnej Ameriky v dobe môjho pobytu boli (európska verzia stránky) a Tieto spoločnosti ponúkajú v akcii letenku od 200 do 300 euro jedným smerom na sever Brazílie, Venezuely alebo Kolumbie. Platí pravidlo, že čím ďalej, tým drahšie. Veľké spoločnosti majú zásadu, že obojsmerná letenka stojí menej ako jednosmerná. Ak však máš do 26 rokov a kartu Euro26, môžeš si cez CKM na Slovensku kúpiť letenky z Ekvádoru za ceny, aké by si ináč nenašiel. Po návrate som sa dopočul aj o otvorení nového priameho spojenia Madrid Montevideo len za 500 až 600 euro obojsmerne. A to je veľmi prijateľná cena. Doprava v Južnej Amerike Počas celej doby v Južnej Amerike som cestoval autobusom. Niektoré argentínske i čílske autobusy podávajú na dlhých trasách aj občerstvenie s nápojom v cene. Takmer vo všetkých krajinách majú všetky druhy autobusov až po komfortné, ktorých cena tomu aj zodpovedá. V mestskom autobuse v Montevideu, ako aj v ďialkových autobusoch takmer vo všetkých krajinách je úplne bežné, že do autobusu prichádzajú predavači tovaru najrôznejšieho druhu. Od čokolád a nápojov, cez ovocie a ponožky až po šlabikáre. Iní skúšajú šťastie spievaním alebo hraním na gitaru. Vlakom sa dajú ísť malé úseky v Argentíne. Vraj je veľmi lacný a aj veľmi pomalý. Rovnako by to malo platiť aj v Uruguaji, aj keď železníc je veľmi málo. Osobnú skúsenosť mám iba v Bolívii, kde vlak, aspoň jeho najvyššia trieda (stredná bola plne obsadená) bola veľmi krásna a stále to bolo lacnejšie ako autobus. Vlakom sa dá ísť tiež z Čile do Bolívie. V Peru premáva luxusný vlak Andean Explorer medzi Punom a Cuzcom, ktorého cena sa pohybuje v stovkách až tisíckach dolárov. Loďou som išiel iba medzi Coloniou de Sacramento v Uruguaji a Buenos Aires v Argentíne, ako aj pri prechode hranicou z Čile do Argentíny z dedinky Villa O Higgins. Stopoval som iba malé úseky na Carretere Austral a od Punta Arenas do Ushuaie a od Ushuaie do Trelewu v miestach, kde je iba jedna cesta a stopovanie prebiehalo bez problémov. Bez problémov sa stopuje po celej Argentíne (web) a Čile, pričom v pohode by to malo byť aj v Brazílií (web). V Bolívii takmer nikto nemá auto a keď

149 Prílohy 149 kamión zastane, väčšinou si aj niečo vypýta. V Peru tiež jazdí viac kamiónov ako áut. Lietadlom som sa v rámci Južnej Ameriky okrem prvého letu medzi Buenos Aires a Montevideom nepresúval. Konkurencia je oveľa menšia ako v Európe a ceny leteniek sú niekoľkonásobne drahšie ako autobusy. Medzi najväčšie spoločnosti v Čile patrí Lan Chile, v Argentíne Aerolinias Argentinas a v Brazílii Gol alebo Tam. Cena letu z Buenos Aires do Ria de Janeira sa pohybuje od 50 do 200 dolárov. Festival a karneval Medzi festivaly, o ktorých som sa počas cesty dopočul, patria: Virgen de Copacabana (Bolívia, jún-august), San Ignacio de Moxos (Bolívia, koncom júla), tanečný karneval Virgen de Urkupiña (Bolívia, august), karneval v Orure (Bolívia, február) a letné hudobné festivaly Carnaval de Gualegua-chu (Entre Rios, Argentína), Cosquinrock (Cordoba, Argentína). Karneval je doménou Brazílie. V menších formách sa slávi napríklad aj v Paraguaji. Medzi najturistickejšie miesto patrí Rio de Janeiro, avšak čo je menej známe, domáci za najlepší karneval považujú karneval v mestečku Olinda pri Recife. Pravá africká atmosféra, ktorú by som tiež rád jedného dňa zažil. Fotografovanie a záloha fotografii Fotografie boli urobené na fotoaparáte Sony Alpha 100 so základným objektívom 18 až 70 mm (3,5 5,6) a niektoré s použitím slnečného filtra. Iba niekoľko záberov som urobil v RAW kvalite, väčšina je formátu JPEG. Mal som jednu 16 GB a dve 1 GB CF karty. S fotografovaním som nemal žiadne výrazné problémy. V krajinách ako Bolívia a Peru ľudia fotografovanie neobľubujú, reps. za fotku požadujú peniaze. V Sao Paule som vôbec nebral fotoaparát so sebou, v Riu de Janeiro iba na sochu Ježiša Krista, ktorá však vo februári o druhej poobede bola presne oproti slnku a tak by som odporúčal návštevu v skorých ranných alebo neskorých večerných hodinách. Technické problémy som mal dvakrát. Problémom bol zlomený zub v krúžku pre zaostrovanie v objektíve. Prvýkrát som fotoaparát pravdepodobne trochu narazil počas jedného dňa na snowboarde. Rovnaký problém, ale bez toho, aby som vedel, kedy sa čo stalo, nastal v závere stáže v Santa Marii v Brazílii. V prvom prípade oprava trvala 24 hodín v Santiagu de Chile (za malý poplatok mi v priebehu niekoľkých minút povedali problém, možnosť riešenia a finančnú náročnosť opravy) a druhýkrát som si musel počkať, kým zo Santa Marie vycestujem do Cordoby v Argentíne. Aj keď bol v Santa Marii servis a fotoaparát poslali do Porta Alegre, nemali príslušnú časť, ktorú potrebovali vymeniť. V Cordobe trvala oprava tiež myslím do 24 až 48 hodín s podobnou cenou, v obidvoch prípadoch okolo 60 až 70 euro. Fotografie som zálohoval na nosiče DVD, ktoré som napaľoval buď v internetových kaviarňach, alebo u couchsurferov, u ktorých som ostával. V tom prípade som sa opýtal a požiadal ich, či by si mohli fotky na počítači do môjho návratu na Slovensko nechať, a tak vznikla ďalšia záloha. Každé DVD som napálil dvakrát. Jedno som mal so sebou počas celej cesty, druhé som posielal poštou na Slovensko. Keď som mal potvrdené, že DVD prišlo na Slovensko a bolo ho možné celé skopírovať do počítača, zmazal som fotky z pamäťovej karty. V priebehu celého pobytu som fotil v kvalite JPEG, no viem, že v budúcnosti budem fotografovať vo formáte RAW, kde záloha bude na kapacitu oveľa náročnejšia. Riešením môže byť malý externý disk, dokonca existujú prenosné disky s dvoma jadrami, ktoré ak by sa aj jedno poškodilo, druhá záloha ostane. Preferujem a odporúčam posielať fotografie po častiach aj domov. Freeride Možnosť jazdenia v prašane som bohužiaľ nemal, no v oblastiach hraníc Čile a Argentíny je možností neúrekom. Medzi jedno z takýchto miest patrí napríklad Pico Posets v Las Lenas (3 375 metrov, Argentína), kam sa šliape cez Refugio Angel Orus alebo vulkán Pomerape hneď pri Parinacote, o ktorom informácie už nie sú online (boli na: Geocaching a MySpace Spestrením cestovania môže byť aj objavovanie zaujímavých miest, kam domáci ľudia schovali poklad. Pomocou súradníc (info na webe, slovenský web) a GPS, je ho možné nájsť. Skrytá býva nádoba, v ktorej je malý zošit, kam sa môže človek podpísať, ceruzka a iné predmety, ktoré si ľudia, ktorí poklad objavili, medzi sebou vymieňajú. Po nájdení sa človek môže podeliť o svoje zážitky na internete. Na svete je už viac ako milión skrýši. Jednu som našiel aj bez toho, aby som o jej súradniciach vedel na Malom Rosutci v Malej Fatre.

150 150 Prílohy Ešte pred cestou do Južnej Ameriky som v Bratislave stretol Američana, ktorý ako veľký fanúšik hudby vyhľadával na stránke MySpace hudobné kapely v rôznych krajinách, ktorých hudba sa mu páčila. Kontaktoval ich, dohodol si s nimi stretnutie, poprípade sa opýtal kedy majú koncert a dostal sa medzi ľudí, ktorí sú mu blízky. Internet Internetové kaviarne sú všade a bez problémov. Vo väčších mestách je internet rýchly, v malých pomalý. V horských dedinkách alebo veľmi malých miestach nemusí byť. Jazyk V celej Južnej Amerike sa hovorí po španielsky okrem Brazílie, kde je portugalčina. Stretol som veľa cestovateľov, ktorí cestovali iba s angličtinou, avšak odporúčal by som minimálne základnú znalosť španielčiny. Čím viac človek vie, tým viac môže hovoriť s domácimi a porozumieť ich kultúre a taktiež zjednávať ceny na trhu. Jazyk rozdiely v juhoamerickej španielčine Najväčšie rozdiely je možno zaznamenať medzi výslovnosťou Uruguajčanov a Argentínčanov v porovnaní so všetkými ostatnými národmi, vrátane Španielov. Písmená y a ll vyslovujú ako š. Lleno sa číta ako šeno, yo ako šo, lluvia ako šúvia. Najvtipnejšie, čo som počul, bolo meno ženy Johna Lennona Yoko Ono vyslovujúce ako Šoko Ono. V Argentíne, ako aj v hlavnom meste Uruguaja Montevideu, ako aj niektorých častiach krajiny (avšak nie všade), používajú pri druhej osobe jednotného čísla vos, miesto tu. Tu je viac oficiálne, pričom vos je viac pri rozhovoroch s kamarátmi. Dá sa povedať, že v celej Južnej Amerike nepoužívajú druhú osobu množného čísla vosotros, ale nahradzujú ju treťou osobou jednotného čísla usted. Medzi najregionálnejšie slová, ktoré som počul, patri: che niečo vo význame počuj (Argentína, čiastočne aj Uruguaj a najjužnejší región Brazílie) cachay podobné ako che v Argentíne (Čile) weon/weona slovo v zmysle típek, môže byť v dobrom aj zlom význame slova (Čile) vacan (Čile) a chevere (Peru) super once (Čile) večera quiere llover (Villa Alcira, Bolívia) slovné spojenie používajúce pred búrkou znamená niečo v zmysle chce pršať Jedlo Vo všetkých krajinách som sa stravoval na ulici ako domáci, bez akýchkoľvek problémov. Najmä v Bolívii a Peru majú výborné a lacné obedné a niekedy aj večerné menu. Napríklad v Bolívii La Paz za 5 bolivianov 0,5 eura a v Rurrenabaque 10 bolivianov 1 euro a na trhu v Cuzcu, Peru za 3 soly 0,7 eura (za polievku a hlavné jedlo). Ostatné krajiny sú oveľa drahšie. V Brazílii majú dobrý systém kilových bufetov, kde si človek môže naložiť na tanier koľko chce a platí za váhu. Cebiche sa dá ochutnať aj v Bratislave, kde iba nedávno otvorili prvú peruánsku reštauráciu Casa Inka. Kam pôjdem, až sa vrátim do Argentíny Sneh, ľad a extrémna zima. Potreba skialpov, snežných saní, extrémne dobrého vybavenia a skúseností. Jedného dňa by som rád išiel na Campo Hielo Norte, alebo Campo Hielo Sur v okolí Národného parku Los Glaciares a videl Fitz Roy zo západnej strany. Zo strany úplného snehu a ľadu. Expedíciu robí aj niekoľko agentúr ako Fitz Roy Expediciones alebo Andes. Alebo odporúčam prečítať článok. V okolí čílskeho regiónu jazier a argentínskeho Bariloche, môže byť tiež nádherný výstup na vulkán Lanín. Kam pôjdem, až sa jedného dňa vrátim do Bolívie Choro trek, Huayana Potosi, ako aj pokus na Parinacotu boli nádherné. Ak budem mať jedného dňa šťastie, rád by som sa na Parinacotu ešte vrátil. Alternatíva všetkým túram je ísť okruh okolo Illampu Circuito Illampu z dedinky Sorata. Po návrate do Soraty pokračovať v túre Camino del oro alebo Trek Mapiri a po ukončení túry ísť autobusom do Apola. Nájsť lokálneho sprievodcu džungľou, ktorý Vás za 5 až 7 dní dovedie do dedinky San Jose de Uchupiamonas v Národnom parku Madidi. Po rieke Tuichi je možné nájsť loď, ktorá pôjde okolo turistických centier vrátanie Mashaquipe do Rurrenabaque, taktiež popri komunite Villa Alcira. Program minimálne na jeden mesiac, náročnosť extrémna. Ani jednu časť som nebol, no najmä džungľová túra je viac než lákavá. Zistil som o nej informácie počas pobytu v Rurrenabaque. Pýtal som sa na ňu domácich. Je to divoká

151 Prílohy 151 džungľa s tisíckami chodníkov. Treba ísť s miestnym sprievodcom, ktorý pozná cestu. V minulosti bola ako tak priechodná. Na internete sa dajú nájsť aj agentúry, ktoré ju ponúkali, no niektoré ponuku stiahli alebo je šialene drahá. V strede túry je usadlosť Mamacona, kde v minulosti žili dve rodiny. Podľa najnovších informácií jedna žije už v San Jose a tak ktovie, či tam vôbec niekto je. Roberto z komunity Villa Alcira mi rozprával, ako túto túru pred veľa rokmi išiel. V smere do Apola, smerom do kopca. Zvlnený terén, stále hore a dole, s mačetou neustále v ruke, tri dni tvrdého a rýchleho šliapania. Čas pre normálneho človeka je určite 5 a viac dní, aj v opačnom smere. Nad túrou som rozmýšľal, ale počas pôsobenia v komunite som mal trekové topánky, ako aj iné potrebné veci v La Paz. Pár informácii o tejto túre bolo v čase publikovania knihy dostupných na stránkach Adventure Expedition. Ďalším neprebádaným klenotom je Cordillera Apolobamba, alebo aj pozostatky z príchodu jezuitov (dedinka San Javier alebo Concepcion) na východe krajiny. Regióny, ktoré pre zlú dostupnosť pozná iba málo ľudí. Netreba zabudnúť aj na oblasť známu pod pomenovaním Alto Madidi. Kým všetci turisti chodia pozerať divé zvieratá do pampas neďaleko Rurrenabaque (a do oblasti známej pod názvom Pantanal v Brazílii), niečo cez 150 kilometrov severnejšie je oblasť, kde žijú zvieratá úplne bez zásahu človeka. Žiadne štyri turistické loďky na jednej rieke, turistické ubytovne a podobne. Autobusom sa dá prísť na miesto, z ktorého treba 60 kilometrov ísť peši. Od jedného strážcu parku, ktorý pracuje v San Buena Venture (mesto na druhej strane rieky Beni ako Rurrenabaque) som sa dozvedel o možnosti stať sa dobrovoľným strážcom parku, vďaka čomu je možné pohybovať sa v parku v dvojici s domácim strážcom, pozorovať zvieratá a zároveň im s ich prácou pomôcť. Kam pôjdem, až sa jedného dňa vrátim do Čile Geyser del Tatio tretie najväčšie gejzírové pole na svete pri púšti Atacama na severe krajiny a výstup na vulkán Licancabur pri San Pedro de Atacama. Park Pumalín najväčší súkromný park bez zásahu človeka a neďaleká dedinka Chaitén s nánosmi z poslednej erupcie vulkánu. Kam pôjdem, až sa jedného dňa vrátim do Peru Okrem okruhu Cordillera Huayhuash by som rád navštívil ruiny Rupac neďaleko Limy. Málo známe, zachovalé, v krásnom prostredí. Krásna túra vedie aj na tretí najväčší vodopád sveta, Gocta. Domáci ho strážili po celé stáročia a verejnosti sa ukázala jeho krása iba pred niekoľkými rokmi. Je potrebné sa dostať do dedinky Cocachimba, z ktorej je to aspoň 5 hodín šliapania džungľou plnou zvierat. Kaňon Cotahuasi neďaleko mesta Arequipa sa považuje za najhlbší kaňon oboch Amerík. S maximálnou hĺbkou metrov je o 335 metrov hlbší ako známejší kaňon Colca. Rozpriestiera sa medzi kopcami Corupuna (6 425 metrov) a Solimana (6 093 metrov). Sipán, archeologické miesto vykopávok v severnej časti Peru, v ktorom sa našla nevylúpená hrobka Pána Sipánu je považované za jedno z najdôležitejších archeologických objavov za posledných tridsať rokov. Medzi rozsiahle usadlosti, ktoré boli v Peru objavené patrí pevnosť Kuelap (alebo Cuélap) s obrovskými kamennými hradbami a s viac než štyristo budovami. Nové objavy a miesta, ktoré ešte neboli sprístupnené verejnosti je možné nájsť na tejto stránke. Kreditná karta a bankomaty Kartou sa dá platiť iba výnimočne a vo veľkých mestách. Najlepšie je mať so sebou hotovosť v miestnej mene. Vo všetkých krajinách majú svoje vlastné meny okrem Ekvádoru, kde je americký dolár. Bankomaty pracujú spoľahlivo. Iba v Argentíne sú niektoré bankomaty s limitom výberu, ktorý činil okolo 100 až 200 euro, v závislosti od banky. Väčšinou som raz za jeden až dva mesiace vybral celý limit až kým som všetky peniaze neminul. Za výber z bankomatu bez ohľadu na vybranú hotovosť som platil okolo 4 až 5 eur. Po návrate domov som prešiel na mbank, ktorá by mala mať nulové poplatky za výber v zahraničí. V Brazílii a Paraguaji sa okrem poplatkov slovenskej banke platí za používanie daného bankomatu v hodnote približne 3 eurá. Vo všetkých krajinách som menil peniaze v zmenárňach na ulici, v ktorých je možné porovnávať kurzy. Oficiálne štátne zmenárne so stabilným a najlepším kurzom som videl iba v Paraguaji.

152 152 Prílohy Nákupy Medzi najznámejšie miesta na nákupy patrí Ciudad del Este v Paraguaji, pri hranici s Brazíliou a Argentínou, kde by mala byť veľmi lacná elektronika. Lacná je aj bezcolná zóna v meste Chuy, na hranici Uruguaja a Brazílie. Očkovanie Nakoľko môj odchod do Uruguaja bol veľmi rýchly, išiel som bez akýchkoľvek očkovaní. Počas celej doby som nemal žiadne problémy. V priebehu prvých troch mesiacov v Uruguaji som sa zaočkoval proti žltej zimnici (yellow fever), ktorú som oficiálne potreboval pri vstupe alebo výstupe z Brazílie. Aj keď ma nikto nekontroloval, pri prechode cez Uruguaj je potrebné mať očkovací preukaz so sebou. Až neskôr po návrate domov som sa dozvedel, že som zaočkovaný aj voči Hepatitíde A+B. Zoznam odporúčaných očkovaní je možné nájsť na stránke Ministerstva zahraničných vecí a očkovanie poskytuje Poliklinika cudzokrajných chorôb. Plánovanie cesty Cestoval som s knižkou Lonely Planet South America on a Shoestring, z ktorej som čerpal informácie najmä o vzdialenostiach a zaujímavostiach jednotlivých miest v krajine. Najviac informácii som čerpal od miestnych ľudí, u ktorých som prespával, ako aj z internetu. Veľmi mi pomohli a inšpirovali zápisky chalanov zo Starej Ľubovne, ktorí podobnú trasu absolvovali v roku Sú dostupné na Nejakú predstavu mi dali aj kapitoly o Južnej Amerike od Ivana Bulíka v knižkách 4 svety a 4 návraty. Keďže som mal iba približný plán, veľakrát sa menil a bol veľmi flexibilný. V Južnej Amerike by sa ľudia pri cestovaní nemali príliš ponáhľať. Na niektorých úsekoch ide autobus iba dvakrát za týždeň (Carretera Austral) a človek takéto veci neovplyvní. O túrach som čerpal informácie na stránke besthike.com, pričom pre skúsenejších môže byť užitočná aj stránka Summitpost.org Dobrý cestovateľ nemá pevný plán a nezáleží mu kedy príde. Lao Tzu Poistenie Mal som klasické komerčné cestovné poistenie Union na svet a poistenie Alpinverein na hory. Je dobré si dôkladne preštudovať podmienky poistenia (výška poistného na deň pobytu; nezahrnuté lekárske úkony; preprava ťažko chorej osoby do vlasti) a spôsob preplácania zdravotných úkonov (aké potvrdenia sú potrebné a kedy budú preplatené). Pošta Z Južnej Ameriky som posielal dva balíky na Slovensko cez miestnu poštu v Uruguaji a Brazílii. Ak si dobre pamätám, odoslanie balíka vážiaceho okolo 5 kilogramov stálo do 35 euro. Poistenie ani v jednej z týchto krajín neposkytovali, no balíky bez problémov prišli. Ak dlhodobo cestujete, nemáte stabilnú adresu a potrebujete prijať balík alebo poštu, stačí, ak na obálku odosielateľ napíše veľkým Poste restante a adresu hlavnej pošty v meste, ktorú je dobré nájsť na internete. Pošta si nechá doručený list alebo balík, až kým si ho človek na svoje meno nevyzdvihne. Môže sa stať, že na pošte majú niekoľko mesačné limity do kedy balíky uschovávajú. Najlepšie je vyhľadať webovú stránku miestnej pošty a informovať sa o možnostiach tejto služby. Rozpočet V priebehu pätnástich mesiacov som mal ubytovanie a stravu zabezpečené 6 mesiacov (3 mesiace v Uruguaji (vrátane letenky do Uruguaju), vyše mesiaca na dvoch farmách v Čile, čiastočne mesiac v Brazílii a mesiac v Bolívii) a zvyšných 9 som cestoval. Celkové náklady boli okolo 5200 eur. Zdravotné poistenie stálo okolo 800 eur (nevedel som ako dlho budem, a tak som každé 3 mesiace predlžoval), zdratovné poistenie na Slovensku 330 eur, letenka domov z Ekvádoru 520 eur, stan s plnou výbavou 300 eur, obraz 250 eur, opravy a straty 400 eur. Ostatné bola doprava, strava, ubytovanie (menej ako 25 krát), vstupné a suveníry. Dá sa cestovať aj lacnejšie, aj keď väčšina ľudí cestuje oveľa drahšie. Najlacnejšou krajinou je Bolívia, najdrahšou sa mi javila Brazília (ceny porovnateľné s našimi, niektoré veci lacnejšie a iné drahšie), aj keď veľa ľudí za ňu považuje Čile. Na juhu, v Patagónii, je všetko o triedu drahšie. Pri rýchlom zisťovaní výmenného kurzu som používal zabudovanú funkciu vyhľadávača google. Pri zadaní pojmu 30 UYU in EUR vypočíta, že 30 uruguajských pesos má hodnotu 0,98 eura. Uruguajské peso má stále veľmi blízku hodnotu našej starej slovenskej koruny. Skratky mien

153 Prílohy 153 krajín, ktoré som navštívil sú: uruguajské peso UYU, argentínske peso ARS, čílske peso CLP, brazílsky real BRL, paraguajský guaraní PYG, bolívijské boliviano BOB, peruánsky sol PEN a hlavnou menou Ekvádora je americký dolár. Telefón Takmer v každej krajine som si kúpil lokálnu simkartu na miestne hovory. Pokrytie je dobré, avšak v horách málokedy. Roaming by mal byť dostupný v každej krajine, no závisí od operátora. V niektorých krajinách, ako Argentína a Brazília môže nastať problém pri písaní správ na lokálne čísla, nakoľko napríklad v Argentíne treba pred telefónnym číslom zadať kód krajiny + kód operátora, ktorý je dostupný vo vašom regióne, ako aj v regióne volajúceho + predčíslie 9 znamenajúce mobil + telefónne číslo volajúceho, a to v správnom poradí. Dovolať sa mi podarilo, ale správy neboli doručené. Turisti a vyjednávanie cien Takmer všetky ceny v turistických agentúrach, na trhoch a uliciach sa dajú zjednávať. Niekedy aj mimo nich. Pre Peru a Bolíviu to platí dvojnásobne. Keď som išiel na štvordňový výlet na Salar de Uyuni v Bolívii platil som 700 bolivianos. Zháňal som to hodinu pred odchodom a bola to jediná agentúra, ktorá miesto troch dní ponúkala štyri s výstupom na vulkán a tak som ani nevyjednával. Až počas výletu som zistil, že spolucestujúci Novozélanďan, ktorý takmer nevie po španielsky, platil 850 a dve Austrálčanky, ktoré sa predtým rozprávali s predošlými cestujúcimi 630 za osobu. Možno aj preto som raz stretol nemeckú dvojicu, ktorá hovorievala, že je zo Slovenska. O Slovensku nikto nič nevie a o Nemcoch si myslia, že všetci sú bohatí. Špeciálne nízke ceny majú Izraelčania, ktorí majú najhoršiu povesť. Chalani po trojročnej a dievčatá po dvojročnej vojenskej službe a roku práce, sa vydávajú cestovať vo veľkých skupinách na niekoľko mesiacov až rok. Sú preslávení, že platia suverénne najmenej. Majú vlastné hostely, niektorí sprievodcovia vedia hovoriť hebrejsky a niekoľko príhod o ich praktikách mi vyrážalo dych. Aj keď som osobne stretol iba niekoľkých a žiadne problémy som s nimi nemal, v Južnej Amerike majú veľmi zlú reputáciu. Samozrejme česť výnimkám. Organizované výlety som absolvoval iba tri: Salar de Uyuni, bane v Potosi a výstup na Huayanu Potosi, všetko v Bolívii. Túry po kontinente Južná Amerika je ideálne miesto na túry. Juh Patagónie sa vyznačuje nádhernými strmými kopcami, na vrcholy ktorých sa dostanú iba skúsení horolezci. Bežné túry a okruhy sa robia na ich úpätí a po rovine s malým prevýšením a nádhernou panorámou. Čile, pre jeho oveľa mohutnejšie zrážky a zelené lesy, uprednostňujem pred Argentínou. Ale napríklad Národný park Los Glaciares ma vďaka menšiemu počtu turistov zaujal viac ako Torres del Paine. Vidieť sa však oplatí obidva. Na bolívijskom altipláne môžete vyjsť na končiare s výškou metrov bezkonkurenčne najlacnejšie na celom kontinente. Aj Peru ponúka niekoľkotýždňových viac ako sto kilometrových túr, kde si každý nájde svoje obľúbené časti s ľadovcovými jazerami, ľadovcami, domorodým obyvateľstvom a nádhernými sedlami. Najvyšší vrch južnej pologule Aconcagua je veľmi turistický, so šialenými poplatkami za vstup do Národného parku. Na výstup postačia iba mačky. Z rozprávania som sa dopočul, že oveľa krajšie a náročnejšie je zdolať druhý najvyšší vrch, ktorý je iba o niekoľko metrov nižší a nachádza sa v Čile, Ojos del Salado. Vstupné do Národných parkov sa vyberá takmer v každom parku Čile (ak je oficiálne otvorený) a v niektorých v Argentíne (Los Glaciares pri El Chalténe je zadarmo, ale do časti s ľadovcom Perito Moreno sa platí vstupné, ako aj do Národného parku Tierra del Fuego). V prípade ľadovca Perito Moreno je lacnejšie, ak si štyria ľudia prenajmú auto na jeden deň v El Calafate a prídu do parku ešte pred jeho otvorením neplatia vstupné a ušetria aj na cestovnom. V Bolívii som o vstupných poplatkoch nepočul. Na najvyššie vrcholy Argentíny a Čile sú poplatky niekoľko stodolárové. V Peru sa platí vstupné úplne všade. Dokonca aj do novoobjavenej Cordillery Huayhuash, kde vyberajú vstupné domáci ľudia bývajúci v osadách po ceste a počas 10 dňovej túry by mali stáť do 30 euro. Plynové náplne do varičov sú dostupné takmer vo všetkých krajinách. Problém však môže nastať v krajinách Uruguaj, Brazília, Paraguaj, kde príliš veľa kopcov nemajú. Na druhú stranu som v týchto krajinách nikdy plyn nezháňal a ani nepoužil. V Torres del Paine som stretol ľudí aj s benzínovými varičmi, ktoré by mali byť oveľa lepšie vo vyšších nadmorských výškach a s náplňou by tiež nemal byť problém. Vo väčšine turistických miest sa nachádza tiež množstvo agentúr požičiavajúcich

154 154 Prílohy kompletné výbavy na stanovanie, ako aj na lezenie, vrátane mačiek, plastových topánok, oblečenia a cepínov. V každom prípade by som odporúčal cestovať so stanom a spacákom. Podrobné drahé mapy nie sú až také dôležité ako v Európe. Poväčšine je chodník vidno veľmi zreteľne. Ubytovanie Prevažnú časť cesty som spal u ľudí zo siete couchsurfing.com a hospitalityclub.org. Vyše troch mesiacov som stanoval. V miestach, kde som pôsobil ako dobrovoľník, som mal ubytovanie zabezpečené. Hostely, hospedaje alebo kemping som platil menej ako 25 krát a to väčšinou v oblastiach, kde to bolo nevyhnutné a rozumnejšie ako stavať stan. Ceny v Uyuni, Potosi a Sajame v Bolívii sa pohybovali okolo 20 bolivianos, v tom čase ekvivalentu dvoch eur. Výrazne viac ako 4 eurá som platil iba počas jednej noci v lyžiarskom stredisku Valle Nevado. Kúrenie majú iba štvorhviezdičkové hotely. V domácnostiach a hosteloch sa vyskytuje veľmi sporadicky. Veľvyslanectvá Veľvyslanectvá Slovenskej republiky v Južnej Amerike sú v argentínskom Buenos Aires (20 minút peši od autobusovej stanice Retiro) a hlavnom meste Brazílie Brazília. Ďalšie najbližšie je až v Mexico City v Mexiku. republika mala 90 a jeden z dvojice Maďarsko a Poľsko tiež len po 30 dní. Úradník mi povedal, aby som prišiel poobede, avšak to som mal ísť už loďou do komunity. Poprosil som ho, či by sme to mohli vybaviť hneď a podarilo sa mi ho ukecať, že ako dobrovoľníkovi mi predĺžil víza o ďalší mesiac zadarmo. Výbava v priebehu posledných mesiacov Batoh Treksport Tatran 80, spací vak North Face do mínus 18 C, karimatka Therm-a-Rest ProLite 4, stan Marmot Earlylight 2P, varič Primus Miner, ešus Primus 2,1l, topánky Kayland Contact 1000, sandále Keen, 2x hrubé podkolienky Bridgedale, 2x tenké ponožky, plavky, krátke nohavice, icebreaker termo spodky, flisové nohavice, goratexové nohavice a bunda Yak&Yeti, 6x spodné prádlo, icebreaker 200 mondozip, icebreaker 260, windstopper, termo tričko s krátkym rukávom, 2x tričko s krátkym rukávom, rukavice a čiapka (obe 2x, z domu a z Bolívie), kukla (na zimu a na fotoaparát), nepremokavé štucne, teleskopické paličky, slnečné okuliare, nôž, čelovka, náhradné baterky, kompas, 2x mobil Nokia 6310i, základné lieky, nepremokavý plášť na ruksak, termoska 1l, lyžica, zápalky, malý ruksak Burton 40, fotoaparát Sony Alpha 100 so základným objektívom mm a slnečným filtrom. Napriek tomu, že som mal plynový varič a nemal som s ním problémy, odporúčal by som benzínový. Víza Od vstupu do Európskej únie nepotrebujeme víza do žiadnej z krajín, ktoré som v Južnej Amerike navštívil. V Uruguaji, Argentíne, Čile a v Peru je možné ostať 3 mesiace. Po vycestovaní z krajiny je možné sa vrátiť. Stačí ísť na hranicu, vyjsť z krajiny a vrátiť sa. Osobne som si potreboval obnoviť víza v Čile, a tak som prekročil hranicu Argentíny na otočku. O deň neskôr som však musel ísť na úrad zdôvodniť, prečo chcem ostať. V Ekvádore môže slovenský občan ostať 3 mesiace za rok. Rovnako aj v Brazílii, len s rozdielom, že víza sa dajú na miestom úrade o ďalšie tri mesiace bezplatne predĺžiť. Po návšteve Paraguaja mi pri opätovnom návrate do Brazílie chceli dať víza iba na mesiac. Keď som im povedal, že by som chcel cestovať viac a dlhšie, dali mi bez problémov na ďalšie tri mesiace. Do Bolívie mi pri prvom vstupe dali víza na tri mesiace, no pri návrate iba na mesiac. Keď som zistil, že ostanem viac, išiel som na úrad. V tabuľke krajín bolo pre Slovákov na počudovanie iba 30 dní, pričom Česká

155 Recepty Torta zo špenátových palaciniek (Flo, Montevideo, Uruguaj) Hotové palacinky necháme rozložené na tanieri, pridávame uvarený špenát aj s ďalšou mierne uvarenou zelenou zeleninou. Navrch dáme ďalšiu palacinku a urobíme niekoľko vrstiev. Všetko môžeme poliať bielou bešamelovou omáčkou (maizena, mlieko, soľ, veľmi málo masla a korenie). Mateove palacinky s jablkami (Mateo, Raul Marin Balmaceda, Čile) Palacinky pripravíme z celozrnnej múky, mlieka, ktorého dáme rovnaké množstvo ako šťavy z jablkovej omáčky, ktorú sme robili predchádzajúci deň (jablká pokrájané na malé kúsky, necháme zovrieť v hrnci, pridáme vodu a cukor). Do cesta primiešame škoricu. Robili sme ich bez vajíčok, keďže sme žiadne nemali. Po naliatí na panvicu vkladáme jemné plátky jablka priamo do cesta na panvicu. Po opečení otočíme na druhú stranu. Na tanieri môžeme poliať sirupom. Ovsené koláčiky s kúskami čokolády (Mateo, Raul Marin Balmaceda, Čile) Potrebujeme 1 šálku bielej múky, 1 šálku ovsených vločiek, 1 šálku cukru, trošku vody, trošku prášku na pečenie, niekoľko kvapiek oleja a malé kúsky tmavej čokolády. Keď je všetko zmiešané, necháme piecť pol hodinu (robili sme to v piecke na ohni), kým majú dobrú farbu. Kura na originálnom kari (Mateo, Raul Marin Balmaceda, Čile) Uvaríme samostatne kura. Očistíme a ošúpeme 4 až 5 zemiakov a 3 mrkvy. Mrkvu pokrájame na malé kúsky a varíme spolu so zemiakmi približne 15 minút. Neskôr pridáme jeden a pol cibule, vodu necháme v hrnci. Samostatne v ďalšom hrnci pripravíme ryžu. Postupne vkladáme kúsky kuraťa do hrnca so zeleninou. Do ďalšieho hrnca rozpúšťame originálne kocky kari z Japonska. Do kari primiešame kura a zeleninu. Podávame s ryžou. Prílohy 155 Casuela (Carlos a Miguel, Coyhaique, Čile) Casuela, ktorú sme varili v Coyhaique pripomína slepačiu polievku, len má viac druhov zeleniny. Na prípravu potrebujeme: kura, papriku, cibuľu, cesnak, zemiaky, krátke šúľky kukurice, fazuľu, tekvicu, soľ a bujón. Tortilla (Ceci, Punta Arenas, Čile) Akúkoľvek zeleninu pokrájame na malé kúsky a udusíme. Usmažíme cibuľu. Samostatne rozšľaháme bielko, ktoré s ešte jedným rozšľahaným vajíčkom pridáme ku všetkému na panvicu. Zapečieme, zarovnáme. Priložíme druhú panvicu a pretočíme. Tortilla de papa (Tobe, Buenos Aires, Argentína) Kilo zemiakov vypražíme ako hranolky. Pridáme 6 vajíčok a jednu pokrájanú cibuľu, ktorú najprv osmažíme. Pridávame soľ, korenie a petržlenovú vňať. Čakáme 5 minút a potom preklopíme pomocou druhej panvice na druhú stranu a môžeme podávať. Morcilla dulce (Alejandro, Montevideo, Uruguaj) Sladká jaternica. Potrebujeme krv z kravy alebo prasiatka, masť/tuk z prasiatka, citrusové ovocie (pomaranč alebo malá mandarínka), arašidy, orechy a píniové oriešky. Empanadas (Herve, Valizas, Uruguaj) Na prípravu cesta empanád potrebujeme múku, kvasnice, olej, soľ a vlažnú vodu. Chvíľu počkáme kým vykysne a neskôr dovnútra vložíme dulce de leche s jablkom alebo banánom, prípadne s kúskami kuriatka, uzatvoríme do tvaru polkruhu a dáme vyprážať do kotlíka plného oleja. Cebiche (Teresa, Villa Alcira, Bolívia) Cebiche je tradičným peruánskym jedlom, aj keď prvýkrát som ho mal možnosť vyskúšať v Bolívii. Surová ryba (celá alebo lepšie pokrájaná na kúsky) je položená do čerstvej citrónovej šťavy, v ktorej sa za necelú pol hodinu pripraví a je hotová na jedenie. Malé kúsočky ryby sú hotové do 10 minút. Ryba zbledne. Pridávame ocot, cibuľu, soľ a kúsok čili papriky. V Peru robia nielen ryby, ale aj všetky možné morské potvory týmto spôsobom.

156 156 Prílohy Chicha (Teresa, Villa Alcira, Bolívia) Číča je nápoj, ktorí je tiež skôr známy z Peru, no v džungli som mal možnosť okoštovať nevykvasenú zmes, ktorá nielen že neobsahovala alkohol, ale aj sa dala piť a bola osviežujúca. Najprv sa kukurica odzrní. Zrná sa vysušia a dajú sa piecť. Potom ich pomelieme, zmiešame s vodou a cukrom a pijeme. Banány na pomarančoch (Felix a Fernando, Villa Alcira, Bolívia) Tento recept vymyslel Felix a Fernando, dobrovoľníci z Nemecka a Argentíny, keď na jeden deň išli opravovať horskú chatku. Mali so sebou malé sladké banány, ktoré na oleji s cukrom nechali na panvici, až kým boli rozvarené. Na konci pokvapkali pomarančovou šťavou, ktorá vytvorila výbornú chuť. Je možné k tomu pridať roztopenú čokoládu, no aj bez nej je to výborné. Sopa de platano (Siria, Villa Alcira, Bolívia) Pomlieť banán (typ na varenie, nie typ čo sa predáva na Slovensku) a pridať ako posledné do polievky, keď zelenina je uvarená a variť spolu 5 minút. Payuje (Mashaquipe, Bolívia) Dáme 5 banánov (takých aké dostaneme aj u nás) a 3 poháre vody do hrnca. Necháme zovrieť a pridáme 1 šálku mlieka. Necháme variť 1 až 2 minúty. Mazamorra morada (Lima, Peru) Je jednou z typických peruánskych pochutín, ktoré predávajú na ulici. Vyzerá ako uvarené prísady vo veľkom hrnci, ktoré sú v mierne tekutom skupenstve, ako pri príprave výživy, a podáva sa teplé do misky. Pripravuje sa z višní, hrozienok, uvarenej červenej kukurice, múky zo sladkého zemiaku camote a niekoľkých kociek ananásu. Kartové hry 99 Na hru potrebujeme polovicu žolíkových kariet bez žolíkov. Každý hráč má tri karty. Vyhadzuje jednu kartu, ráta a ťahá. Cieľom je neprekročiť súčet kariet 99. Kto nemá čo dať, teda limit 99 prekročí, prehráva. Čísla majú svoju hodnotu, eso je za 1 alebo 11 (hráč môže zvoliť), osmička mení smer hry, desať je za 10, tri je za 0 (teda nič), kráľ urobí hneď 99 pri akomkoľvek stave. Hráči idú jeden po druhom a ráta sa nahlas. Teoreticky ak má niekto kráľa hneď na začiatku a druhý nemá ani číslo tri, osem alebo desať, ihneď prehráva. Srdce vyhráva Sedmové karty, hra pre troch a viac hráčov. Úlohou je uhádnuť koľko štichov/kôl, hráč uhrá. Ak sa napríklad hrá so šiestimi kartami, hráči tipujú. Posledný však nemôže povedať číslo, ktoré by v súčte vyjadrovalo súčet kariet všetkých hráčov. V tom prípade by mali šancu všetci vyhrať a niekto musí prehrať. Každú hru začína tipovať a hrať hráč v kruhu hodinových ručičiek. Farbu treba priznať. Ak hráč nemá, môže dať hocičo alebo červeň, ktorým zoberie štich. Nasledujúca hra má vždy o jednu kartu menej (5 kariet, potom 4, 3, 2, 1). Následne sa hrá opäť s jednou kartou, ale hráč si svoju kartu nemôže pozrieť. Každý dá svoju kartu bez pozretia na čelo a podľa reakcii okolitých hráčov tipuje. Neskôr sa pokračuje až po najvyšší počet kariet, ako sa začínalo, napríklad do šiestich. Za uhádnutie je desať bodov plus počet bodov za počet kariet, čo tipoval. Ak neuhádol, body sa odpočítavajú. Ak niekto povedal, že zoberie 4 karty a mal pravdu, má 14 bodov. Ak povedal 3 a nemal, má 3. Hra od Felixa pre dvoch hráčov 32 žolíkových kariet, ktoré sú ekvivalenty sedmových kariet. Každý hráč má pred sebou vyložené štyri karty v dvoch radoch (celkovo osem), ktoré nevidí. Na nich má opačne otočených ďalších osem, ktoré vidia obaja hráči. Karta J je vždy triumf v poradí od najsilnejšieho: srdce, pika, kríž, kára (červeň, zeleň, žaluď, gula). Potom je najsilnejší triumf, ktorý zvolí jeden z hráčov z prvých štyroch kariet, ktoré vidí (vidí svoje aj súperove, až potom sa rozdávajú posledné 4 karty). J je najsilnejšie ale nemá toľko bodov; bodovanie v poradí od najsilnejšieho J 2 body, eso 11 bodov, bodov, K 4 body, Q 3 body, 9 až 7 sú bez bodu; farba sa priznáva, ale nemusí sa používať triumf ak hráč nechce. Po použití karty sa otáča karta pod ňou. Maximálne je možné získať 120 bodov, kto má viac, vyhrá.

157 Prílohy 157 Huminta (Teresa, Villa Alcira, Bolívia) Na kukuričný chlieb (vo veľkom množstve) potrebujeme 50 kukuríc, ktoré postrúhame (získame čisto iba kukuričné zrno). Zrno zomelieme v mlynčeku. Následne urobíme cesto ku zomletému kukuričnému zrnu pridáme 1 až 2 litre kukuričnej šťavy, ktorá počas mletia kvapkala preč a zachytávali sme ju do vedra. Okrem toho pridáme aj kilo vriaceho masla, štvrť kila cukru a tri lyžice soli. Všetko zamiešame. Ak je cesto suché, pridáme viac kukuričnej šťavy. Urobíme malé chlebíky, ktoré zabalíme do kukuričných listov a dáme piecť do piecky. Z rovnakého cesta sa robí aj v Kolumbii pod lokálnym názvom arepa. Rozdielom je, že v Kolumbii sú okrúhle, veľmi tenké, na spôsob placky a bez syru.

158 158 Prílohy Pan de arroz (Teresa, Villa Alcira, Bolívia) Chlieb z ryže je špecialitou najmä v oblastiach pralesa v Bolívii, na žiadnom inom miesto som ho nevidel. Na veľké množstvo sa pripravuje pomocou zomletia 12 kilogramov ryže. Desať kilogramov juky necháme zovrieť v hrnci. Pomletú ryžu zmiešame so zovretou jukou (avšak bez vody, treba ju precediť, alebo vyberať iba juku) a pridáme kilo masla. Necháme chvíľu nakysnúť. Počas chladnejších mesiacov je možné pridať kvasnice a uležať na tri až štyri hodiny. Do horúcej pece dáme upiecť na 10 minút, na vrch sa môže pridať strúhaný syr. V malých dávkach sa používa vyrovnanejší pomer, napríklad kilo ryže a kilo juky. V našich zemepisných šírkach sa môže daný recept vyskúšať so zemiakmi a kvasnicami, nakoľko juka má v sebe veľa škrobu. Teresa pripravuje pan de arroz od jednej v noci do rána, keď odchádza na trh do Rurrenabaque. Medzitým jej mama Neli dorábala ďalšie kúsky a susedia kupovali priamo po vybratí z pece.

159 Jazyk Mapuche Prílohy 159 Ľudia pôvodom Mapuche sú pôvodnými obyvateľmi hôr Čile a Argentíny. Žijú v oblastiach medzi riekou Aconcagua a ostrovom Chiloé po oboch stranách hôr. Počas dôb kolonizácie boli vytláčaní, diskriminovaní a patria medzi najchudobnejších ľudí v krajine. Zoznam ich slov, z ktorých niektoré sa dodnes používajú, som získal v turistickej kancelárii v Melipeucu, ktorého názov tiež vychádza z jazyka pôvodných obyvateľov. Medzi dodnes používané výrazy patria Bío-Bío, ktoré je podnázvom ôsmeho čílskeho regiónu, Llaima je názvom vulkánu a Pucón je jedným z najznámejších miest v regióne. Niekoľko vysvetlení bolo zo španielčiny do angličtiny zle preložených, a tak niektoré sú po menšej úprave. Mapuche Español English Allipén Se observa hermoso It looks amazing Bío-Bío Canto de Pájaro fiu fiu The sing of the fiu fiu bird Boroa Lugar de huesos Humanos Place of human bones Budi Perdiz, Agua salada Partridge, salt water Caburgua Cuchara de palo Wooden spoon Calafquén Lago como mar Lake like a sea Carahue El lugar de la ciudad The place of the city Catripulli Zona limitada por quebrada Area limited by gulches Collipulli Tierra colorada Red ground Cunco Agua morena Dark water Congüillio Agua de piñones Water of seeds Curarrehue Altar de Piedra Stone altar Cherquenco Agua de Cherquen Cherquen water Galletue Lugar de natación Swimming pool Huapi Isla Island Icalma Limpio como espejo Clean as a mirror Loncoche Cabeza de hombre o gente Man s head Lonquimay Monte tupido Mount dense Llaima Zanja, valle Great valley Llanquihue Lugar donde descienden cosas Place where descend the things Maipo (Maipú) Tierra cultivada Cultivated land Malalcahuello Corral de caballos Corral of horses Melipeuco Encuentro de cuatro aguas claras Junction of four clear rivers Menetúe Los baños Spa Nahuelbuta Tigre grande Big tiger Panguipulli Cerros de los Pumas Hill of the pumas Perquenco Agua con burbujas Water with bubbles Pucón Entrada a la cordillera Entrance to the mountain range Queule Árbol con frutos comestibles Tree with eatable fruits Quepe Césped Grass Traiguén Catarata de agua de orden sagrado Waterfall of saint water Tranapuente Puente botado Abandoned bridge Vilcún Lagartija Small lizard

160 160 Prílohy Jazyk Tacana Jazyk Tacana je jedným z jazykov z bolívijského pralesa. V minulosti týmto jazykom hovorili ľudia vo vyše tridsiatich osadách, avšak dnes si iba pár ľudí spomenie na niekoľko slovíčok. Centrum kultúry Tacana je v dnešnej dobe Tumupasa. Dedinou, kde je jazyk najzachovalejší a dodnes s ním ľudia rozprávajú, je Napashi. Abecedný zoznam a preklady slov mám z novej knižky pre študentov základných a stredných škôl, na ktorých sa práve začiatkom roka 2009 začal využívať jazyk ich predkov. Jazyk tacana má 23 písmen, z ktorých sú 4 samohlásky a 19 spoluhlások. So španielčinou majú 16 písmen spoločných a 7 majú vlastných. Abeceda: A, B, CH, DH, D, DJ, E, J, I, K, M, N, Ñ, P, R, S, SH, S, T, TH, U, W, Y. Bábika urobená z banánových listov na oslavy karnevalu Babachaya Tacana Español Slovensky mama mama mama tata papa otec pupu tio ujo awicha abuela babka shasha flor kvetina tudi viejo starý/starec ishawa diablo diabol bururu sapo žaba bid umimi mentira výmysel iba tigre/jaguar tiger/jaguár kakaraka gallo kohút kanikan enano/a trpaslík karukaru pan tostado toustovaný chlieb Tacana Español Slovensky narashu naranja pomaranč nasha platano banán yawi agua voda apiruke comenzar začať wisha aveja včela shushu tari obrus epuna mujer žena weruru arbol strom yanana bebé bábätko marayawa buen año de tierra úrodný rok yawa tierra zem, pôda butsepi buetsuaji libro kniha beniyawa tierra de viento veterná oblasť Jazyk Moseten Jazykom Moseten sa tak ako jazykom Tacana hovorí v niektorých komunitách povodia rieky Beni a Tuichi, ktoré sú v oblastiach Národného parku Madidi a Rurrenabaque na severe Bolívie. Na rozdiel od Tacana, ľudia kmeňa Mosetén si svoj jazyk viac pamätajú a aj ich zvyky a tradície viac pretrvávajú. Keď sa k nim civilizácia blíži, veľa rodín sa presťahuje na odľahlejšie miesta. Tieto slovíčka mi povedali ľudia, s ktorými som strávil štyri dni v Mashaquipe, v Národnom parku Madidi. Moseten Español Slovensky nono mama mama tata papa otec amua hijo/a syn/dcéra cui sol slnko heje abuela babka ata tio ujo iciki tigre tiger pede platano banán ohni agua voda Moseten Español Slovensky hame flor kvetina roro aveja včela d r bebe bábätko éčonkis tierra zem tichera amor láska mahene corazon srdce cochti viento vietor cí fuego oheň aka casa dom

161 Cestovateľský denník Montevideo (Uruguaj) Colonia del Sacramento Buenos Aires (Argentína) Mendoza Santiago (Čile) Valle Nevado Santiago Valparaiso Concon, Viňa del Mar Iloca Curico Radal (Siete Tazas), Parque Inglés Molina (Viňa San Pedro), Talca Národná rezervácia Altos de Lircay, Chillán Concepcion, Lota Pucón Národný park Huerquehue Los Pozones Temuco Melipeuco Valdivia Niebla Calbuco Puerto Montt Národný park Vicente Perez Rosales Národný park Alerce Andino Národný park Hornopirén Puerto Montt Quellon, Isla Laitec Národný park Chiloé (Cucao) Castro, Quellon Raul Marín Balmaceda (Mateo) Coyhaique Národná rezervácia Coyhaique Balmaceda Coyhaique Laguna San Rafael Villa Cerro Castillo Puerto Rio Tranquilo Villa O Higgins Národný park Los Glaciares (Argentina) El Calafate Perito Moreno Glaciar Ushuaia, Martial Glaciar Národný park Tierra del Fuego Punta Arenas (Čile) Národný park Torres del Paine San Gregorio (spev. festival) Estancia Viamonte (Arg.) Ushuaia Puerto Williams (Čile) Dientes de Navarino Ushuaia (Argentína) Trelew Peninsula Valdez Playa Union El Bolson Piltriquitron, Bariloche Buenos Aires Montevideo (Uruguaj) Valizas Cabo Polonio, Valizas Santa Tereza Punta del Diablo, Santa Tereza Chuy, Santa Vitoria do Palmar (Brazília) Porto Alegre Florianopolis Curitiba Socorro Sao Paulo Paraty, Angra dos Reis Ilha Grande Rio de Janeiro Carancas Lavras Sao Paulo Asuncion (Paraguaj) Aragua Itacurubi de la Cordillera Národný park Ybicuy Encarnacion Jesus a Trinidad Puerto Iguazzu (Argentína) Foz do Iguaçu (Brazília), Ciudad del Este (Paraguaj) Santa Maria (Brazília) Capilla del Monte (Argentína) Cerro Uritorco, Cordoba Tafi del Valle Amaicha Cafayate Salta Purmamarca, Salinas Grandes Iruya Salar de Uyuni (Bolívia) Potosi Sucre La Paz Chacaltaya Cuzco (Peru) Machu Picchu Ausangate Islas Flotantes de los Uros, Isla Taquile, Puno Isla del Sol (Bolívia) San Pedro de Tiquina (Hare Krišna) La Paz Choro trek Huayna Potosí (6088m) Rurrenabaque, Comunidad Villa Alcira Mashaquipe Comunidad Villa Alcira La Paz Národný park Sajama Arequipa (Peru) Colca canyon Lima Huaraz, Laguna 69, Národný park Huascarán Alpamayo trek Cordillera Negra Trujillo, Chan Chan Machala (Ekvádor) Guayaquil Guayaquil - Madrid - Barcelona - Bratislava

162 162 Mapa

163 Mapa národných parkov 163

164 164 Register Argentína Amaicha 92 Bariloche 71 Buenos Aires 23, 71 Cafayate 92 Capilla del Monte 91 Cerro Catedral 71 Cerro Piltriquitrón 71 Cerro San Isidro 92 Cerro Siete Colores 93 Cerro Uritorco 91 Cordoba 91 El Bolsonu 71 El Calafate 60 El Chaltén 59 Estancia Viamonte 66 Fitz Roy 58 Humahuaca 94 Iruya 94 Lago del Desierto 57 Manantiales 24 Martial Glaciar 62 Mendoza 24 Národný park Los Glaciares 57 Národný park Tierra del Fuego 62 Peninsula Valdez 70 Perito Moreno Glaciar 61 Playa Muñoz 71 Playa Union 70 Posadas 85 Puerto Iguazu 85 Puerto Madryn 70 Purmamarca 93 Salinas Grandes 93 Salta 93 Tafi del Valle 91 Trelew 70 Tucumán 91 Ushuaia 62, 67, 69 Villa Potrerillos 24 Bolívia Cerro Rico 96 Copacabana 107 Huayana Potosi 112 Chacaltaya 100 Choro trek 111 Isla del Pescado 95 Isla del Sol 107 Laguna Colorada 95 Laguna Verde 95 La Paz 100, 110, 112, 136 Mashaquipe 130 Národný park Sajama 137 Parinacota (vulkán) 137 Potosi 96 Rurrenabaque 113 Sajama 137 Salar de Uyuni 94 Sucre 97 Tunupa (vulkán) 94 Uyuni 94 Villa Alcira 113, 135 Brazília Carrancas 81 Curitiba 78 Florianopolis 78 Ilha Grande 80 Lavras 81 Paraty 80 Porto Alegre 78 Rio de Janeiro 80 Santa Maria 86 Sao Paulo 79, 82 Socorro 78 Čile Altos de Lircay 30 Balmaceda 54 Cajon del Maipo 26 Calbuco 37 Caleta Eugenia 68 Castro 47 Cochrane 57 Concepción 30 Concon 27 Coyhaique 53 Cucao 44 Curico 27 Dientes de Navarino 67 El Colorado 25 Ensanada 40 Farellones 26 Hornopirén 43 Chillan 30 Chonchi 46 Iloca 27 Isla Helvecia 37 Isla Laitec 43 Isla Puluqui 37 Lago General Carrera 57 Laguna San Rafael 54 Laguna Verde 40 Los Pozones 32 Lota 30 Národná rezervácia Coyhaique 54 Národný park Alerce Andino 40 Národný park Hornopirén 41 Národný park Huerquehue 31 Národný park Chiloé 44 Národný park Torres del Paine 64 Národný park Vicente Perez R. 39 Niebla 37 Parque Inglés 28 Pucón 31 Pueblita Rio Serano 63 Puerto Chacabuco 54 Puerto Montt 38, 43 Puerto Natales 63 Puerto Rio Tranquilo 57 Puerto Williams 67 Punta Arenas 62, 65 Punta Delgada 66 Quellon 43, 47 Raul Marin Balmaceda 47 San Pedro de Tiquina 108 Santiago de Chile 25 Siete Tazas 28 Talca 29 Temuco 31, 32 Valdívia 36 Valparaiso 26 Villa Cerro Castillo 56 Villa O Higgins 57 Viña del Mar 26 Viña San Pedro 29 Ekvádor Guayaquil 143 Machala 143 Paraguaj Aragua 84 Asuncion 83 Ciudad del Este 86 Encarnacion 84 Itapua 84 Jesus a Trinidad (ruiny) 85 Národný park Ibicuy 84 Peru Arequipa 138 Ausangate trek 104 Cobanaconde 138 Colca (kaňon) 138 Cordillera Blanca Alpamayo trek 141 Cashapampa 141 Hualcayana 141 Huaraz 142 Laguna Cordillera Negra 142 Cuzco 101 Chan Chan 143 Isla Taquile 107 Lima 139 Machu Picchu 102 Posvätné údolie 101 Puno 106, 107 Trujillo 143 Uros (plávajúce ostrovy) 106 Uruguaj Cabo Polonio 20, 77 Colonia del Sacramento 23 Montevideo 11, 71 Punta del Diablo 78 Punta del Este 21 Santa Tereza 78 Valizas 20, 77

165 Michal Knitl Na juhoamerickej vlne Od ľadovcov po prales Prvé vydanie Vydavateľ: Stredná odborná škola polygrafická, Bratislava Počet fotografii: 372 (76 farebných a 296 čiernobielych) Autor fotografii: Michal Knitl (367), Aaron Yukich (4), Dennis Tödtmann (1), Vladimíra Lacková (1) Fotografie na obálke a za textovou časťou: Cestou do Mashaquipe, Bolívia Fotografia na obálke vzadu: Túra Ausangate, Peru (Vladimíra Lacková) Sadzba a zalomenie: Michal Knitl Tlač a knihárske spracovanie: Stredná odborná škola polygrafická, Bratislava Pri opise histórie komunity Villa Alcira boli použité informácie z knižky od WCS/Bolivia a USAID Bolivia: Estrategia de desarrollo sostenible de la TCO-Tacana con base en el manejo de los recursos naturales, z Bratislava michal.knitl@gmail.com ISBN (tlačená kniha) Tlačená verzia knihy bola vydaná s láskavou podporou Nádacie Orange, Union poisťovne, a. s., InfoUnit s.r.o. a BANK PRO SOFT s.r.o. Plnú fotogalériu s takmer všetkými fotografiami z Južnej Ameriky nájdete na picase. Ak sa Vám moja kniha páčila, budem Vám vďačný za akékoľvek postrehy na môj alebo web stránku. V prípade, že sa chystáte do Iránu, Pakistanu, Číny alebo Juhovýchodnej Ázie, vrelo odporúčam knihu Hasana Om Hadiho Čo som hľadal a koho som našiel. O dvadsať rokov budeš viac sklamaný vecami, ktoré si neurobil ako tými, ktoré si urobil. Tak zahoď zábrany. Odplávaj z bezpečného prístavu. Chyť vietor do plachiet. Skúmaj. Snívaj. Objavuj. Mark Twain

166 Deti navštevujúce organizáciu Movimiento Volpe v Montevideu, Uruguaj (str. 12)

167 Futbalové popoludnie s chalanmi z Casa Joven (str. 12) a tanečné predstavenie na námestí Plaza Matriz, Montevideo, Uruguaj (str. 17)

168 Vulkán Osorno a sviežo-zelený les na jeho upätí, Národný park Vicente Perez Rosales, Čile (str. 39)

169 Tajomné čaro Národného parku Huerquehue (str. 31) a rozvodnené jazero v Národnom parku Alerce Andino, Čile (str. 40)

170 Náhorná pláň na útese, kde sa pásli kone a v minulosti žili predkovia Juana. Ostrov Chiloé (str. 44) a Mateo, Čile (str. 47)

171 Stromy porastené machom, vyvrátené, len tak ležiace. Aj to je znak čistoty vzduchu a prírody bez zásahu človeka. Národná rezervácia Coyhaique (na hornej fotke, str. 53) a víriaci sa prach pri vyprahnutom ramene rieky pri dedinke Villa Castillo, Čile (str. 54)

172 Plaviace sa odlomené ľadovce v lagúne San Rafael, Čile (str. 54) a jazero O'Higgins spájajúce poslednú dedinku na Carretere Austral, Villu O'Higgins, s Národným parkom Los Glaciares v Argentíne (str. 57)

173 Fitz Roy jedna z najťažších stien pre horolezcov na svete (hore) a Cerro Torre (dole), Národný park Los Glaciares, Argentína (str. 58)

174 Výhľad na slávne Los Torres, Národný park Torres del Paine, Čile (str. 64)

175 Ľadovec Grey v Torres del Paine (hore) a prekračovanie jedného zo sediel na túre Dientes de Navarino (dole), Čile (str. 67)

176 Bobrom ovplyvnená príroda na ostrove Navarino, Čile (str. 67) a veľryba pred odchodom do Antarktídy na pobreží Argentíny (str. 70)

177 Valizas, jedno z najkrajších miest na celom atlantickom pobreží, Uruguaj (str. 77) a historické koloniálne Paraty, Brazília (str. 79)

178 Tropické teplo, zelená tráva, modrá obloha, Aregua, Paraguaj (str. 84). Zeleň v lesoch regiónu Rio Grande do Sul, juh Brazílie (str. 88)

179 Vodopády Iguazu sú komplexom 275-tich vodopádov na hranici Argentíny a Brazílie (str. 83)

180 Severná Argentína má mnoho tvárí. Od kaktusov na náhornej plošine, stúpaním na Cerro San Isidro (str. 92), až po ľudí žijúcich v extrémnych podmienkach v nadmorskej výške cez metrov, Eusebia Castillo, cestou na Salinas Grandes, Argentína (str. 93)

181 Soľná púšť Salinas Grandes (str. 93) a sfarbené kopce pri Iruyi, jednej z najzapadnutejších a najpôsobivejších dediniek Argentíny

182 Dedinka Iruya, Argentína (str. 94) a výhľad na soľnú púšť Salar de Uyuni počas stúpania na vulkán Tunupa, Bolívia (str. 94)

183 Roztomilé deti v škole, Sucre, Bolívia (str. 97)

184 S rodičmi na bývalom najvyššie položenom lyžiarskom stredisku na svete, Chacaltaya, Bolívia (str. 100)

185 Posvätné údolie Inkov terasovité polia v strmých svahoch a ruiny, ktoré sa do dnešných dní zachovali, Peru (str. 101)

186 Prvý deň okruhu Ausangate priniesol stretnutie s domácimi, ktorí žijú v primitívnych podmienkach. Ženy nesú všetko na chrbte, aj najmenšie ratolesti, ktorým vystrkuje iba klobúčik. Venujú sa chovu alpák. Z ich vlny vyrábajú teplé oblečenie, Peru (str. 104)

187

188 Počas noci nám začalo snežiť. Zobudili sme sa ako v rozprávke. Alpaky stúpali dlhým údolím. Vybrali sa cestou, odkiaľ sme predošlý deň prišli. Slnko svietilo, okolo nás sneh a ľad. Čakal nás prechod najvyššie položeného sedla (5 200 metrov), túra Ausangate, Peru

189 Dnes žije babka na ostrove sama. Iba jedno z jej štyroch detí ostalo žiť v Bolívii. Isla del Sol, jazero Titicaca, Bolívia (str. 107)

190 Dedko na oslave Svätého Isidra, ostrov Taquile na jazere Titicaca, Peru (str. 107)

191 V oblakoch, 400 kilometrov v diaľke, je Rurrenabaque, bolívijská džungľa. Huayna Potosí (6 088 metrov), Bolívia (str. 112)

192 Na vrchole Huayani Potosi s výhľadom na Illimani (6 462 metrov, fotka hore) a zostupujúcu skupinku po hrebeni (dole), Bolívia

193

194 Dospelí aj deti konzumujú v komunite Villa Alcira niekoľko pomarančov denne. Nožíkom ich ošúpu a na vrchu urobia malý kužeľ dovnútra. Ždímaním kvapká šťava priamo do úst. Pomaranče sú zeleno-žlté, sladšie a šťavnatejšie, ako tie, ktoré sa predávajú u nás.

195 Na futbalovom ihrisku pred školou je vždy viac zábavy ako v škole (modrá budova v pozadí) (str. 113)

196 Maria, babka Angely a Keily (na predošlých fotkách) sedí pred kuchyňou. Dole je dom jej dcéry Irmy, Villa Alcira, Bolívia (str. 116)

197 Počas výletu k refugiu sme sa okúpali v dvoch krásnych jazierkach, Villa Alcira, Bolívia (str. 129)

198 Trojdňový futbalový turnaj s okolitými komunitami je vrcholom každoročných osláv komunity Villa Alcira (str. 135)

199 Drevenou loďou sme sa s Nicom, jeho dcérou a kamarátkou presunuli do Mashaquipe. Spoznal som Rodriga, Bolívia (str. 130)

200 Rodrigo, Sandro, Antonia a Macario na lavičke z palmy chonta (hore) a Beatriz pripravújúca večeru (dole), Mashaquipe, Bolívia

201 Šoféri kamiónov (vľavo na hornom obrázku) čakajúci pri jazere Chungara na čilsko-bolivíjskej hranici majú nádherný výhľad na vulkán Parinacota. Zdolať sa mi ho napriek úsiliu nepodarilo (str. 137). Len kúsok na východ je položená dedinka Sajama, centrum Národného parku s najvyšším vrchom Bolívie, Nevadom Sajama, s výškou metrov (vrch v pozadí spodnej fotografie)

202 Dvojičky Parinacota a Pomerape, Národný park Sajama, Bolívia (str. 137) a túra Alpamayo, Peru (str. 141)

203 Laguna 69 pod kopcami Pisco (5 752 metrov, vľavo) a Chacraraju (6 112 metrov), Cordillera Blanca, Peru (str. 141) Západ slnka počas prvého dňa túry Alpamayo, Cordillera Blanca, Peru (str. 141)

204 Miesto výskytu: Národný park Los Glaciares, Argentína Miesto výskytu: Bariloche, Argentína Miesto výskytu: Národný park Torres del Paine, Čile Miesto výskytu: Florianopolis, Brazília Miesto výskytu: Villa Alcira, Bolívia Káva Miesto výskytu: Peru Rôzne druhy kukurice

205 It is not down in any map; true places never are. Herman Melville Južná Amerika je pre našinca väčšinou neprebádaná a nie detailne poznaná časť sveta pre väčšinu snáď futbal, pralesy, drogy a karneval. Mišo sa tam vybral na nejaký čas (nakoniec 15 mesiacov) a pochodil ju krížom krážom. Prešiel ju nie podľa bedekra, alebo akoby presne podľa Melvilla, ale išiel po tých skutočných miestach a spoznal skutočných ľudí a zvyky. A to všetko si zapísal do svojho denníka Rastislav Mikuláš (spolu s autorom preroadtripoval Európu)