STRETNUTIE Pohľad na autorské predstavenie Co zbylo z anděla

Transcripción

1 JANÁČKOVA AKADEMIE MÚZICKÝCH UMĚNÍ V BRNĚ Divadelní fakulta Ateliér muzikálového herectví STRETNUTIE Pohľad na autorské predstavenie Co zbylo z anděla Diplomová práce Autor práce: Ján Filip Vedoucí práce: Dada Klementová Oponent práce: MgA. et MgA. Stanislav Slovák

2 Brno 2014 Bibliografický záznam FILIP, Ján. Stretnutie. Pohled na autorské představení Co zbylo z Anděla [Encounter. Wiew to the original performance Co zbylo z Anděla ]. Brno: Janáčkova akademie múzických umění v Brně, Divadelní Fakulta, Ateliér doc. Jany Janěkové, rok s. 50. Vedoucí diplomové práce Dagmar Klementová. Anotace Diplomová práce Stretnutie pojednává o jedném z absolventských představení posledního ročníku studentů ateliéru doc. Jany Janěkové na Divadelní fakultě Janáčkovy akademie múzických umění v Brně, jehož základem jsou verše dvou moderních básnických velikánů Česka a Slovenska, Jana Skácela a Milana Rúfuse. Práce se zabývá jejich tvorbou i originálním zpracováním jejich veršů po hudební stránce Dagmar Klementovou, tanečním a režisérským uchopením MgA. Hany Litterové a celkovým vývojem studenta v ateliéru doc. Jany Janěkové. Annotation Diploma thesis Encounter deals with one of graduation performances of last class of students in doc. Jana Janěkova studio at Janacek Academy Of Music And Performance Arts in Brno, which is depend on verses of two great modern poets of Czech and Slovak Repblic. Jan Skácel and Milan Rúfus. Thesis deals with their creating and about originaly working-out their verses by Dagmar Klementová as a musician, dance perception and direction by MgA.Hana Litterová and overall development of student in studio of doc. Jana Janěkova. Klíčová slova Milan Rúfus, Jan Skácel, Dada Klementová, Hana Litterová, Jana Janěková Stretnutie, JAMU Keywords Milan Rufus, Jan Skacel, Dada Klementova, Hana Litterova, Jana Janěková, Encounter, JAMU

3 Prohlášení Prohlašuji, že jsem předkládanou práci zpracoval samostatně a použil jen uvedené prameny a literaturu. Současně dávám svolení k tomu, aby tato diplomová práce byla umístěna v knihovně JAMU a používána ke studijním účelům. V Brně, dne 8. září 2014 Ján Filip

4 Poděkování Na tomto místě bych rád poděkoval vedoucí diplomové práce, paní Dadě Klementové, za pomoc a podporu. Paní MgA. Haně Litterové za poskytnuté rozhovory. Spolužákům za jejich rady. Moji rodině a kamarádům za trpělivost a pochopení. A taky Jánovi Kiktovi za technickou podporu.

5 Obsah PREDSLOV... 6 ÚVOD STRETNUTIE SKÁCELA A RÚFUSA MILAN RÚFUS Chronologický súhrn jeho tvorby a ocenení JAN SKÁCEL Prehľad Skácelovej tvorby SETKÁNÍ / STRETNUTIE (NA RÔZNYCH ÚROVNIACH) DADA KLEMENTOVÁ CD Setkání / Stretnutie HANA LITTEROVÁ JANA JANĚKOVÁ Pedagogické pôsobenie a spôsob výuky Jany Janěkovej ROČNÍKOVÁ ZOSTAVA CO ZBYLO Z ANDĚLA KONCEPCIA PREDSTAVENIA PROCES SKÚŠANIA MÔJ POHĽAD NA PREDSTAVENIE OSOBNÉ STRETNUTIE OBHAJOBA ABSOLVENTSKEJ ROLE ZÁVER POUŽITÉ INFORMAČNÉ ZDROJE PRÍLOHA Č PRÍLOHA Č

6 Predslov Poézia je to najplnšie bytie (slová sú len jedným z jej výrazov). Najobnaženejšie. A nemôžeme ju oddeliť od tela, veď ani dušu nemôžeme oddeliť od tela bez toho, aby sme sa zriekli života hoci sa o to tradične poklame, akoby sme pokračovali v tých pôvabných stredovekých hádkach duše s telom. Poézia totiž nie je pekný a milý, dokonca ani ušľachtilý spôsob trávenia voľného času Je bytostná, osudová záležitosť, neúprosná rehoľa: vyžaduje si obety, vyčíta nám, ak sme ľahostajní, núti nás prestúpiť hranice svojho bytia. 1 Práca, ktorú predkladám sa okrem iného zaoberá netradičným spracovaním veršov básnikov Milana Rúfusa a Jana Skácela na akademickej pôde JAMU v Brne a tiež celkovým výchovným procesom v niekdajšom ateliéri muzikálového herectva pod vedením doc. Jany Janěkovej. Pohľad na tieto dva aspekty pedagogickej činnosti na spomínanej škole je výhradne môj subjektívny a nenárokuje si prívlastok akejkoľvek odbornosti. Vybral som si túto tému z dôvodu záujmu o väčšiu reflexiu na tento zdanlivo zakríknutý projekt nášho absolventského ročníka a tak isto z dôvodu dopátrania sa po prípadných nových zaujímavých poznatkoch o tvorcoch, či priebehu skúšania, dopadu na divácku verejnosť. Ešte vo svojom mladšom veku som pocítil pri stretávaní sa s poéziou zvláštny vzťah, ktorý sa akosi samovoľne medzi ňou a mnou pomaly vytváral a stále vytvára. Preto ma práve voľba takéhoto predstavenia veľmi potešila a vzbudila túžbu po väčšom propagovaní a objavovaní. Keďže táto diplomová práca si nenárokuje na odbornosť, bol som len jedným z interpretov, verím, že môže v budúcnosti poslúžiť ako spomienka a priblíženie na niekdajšie divadelné počiny, ktoré sa vyskytovali v odbore muzikálového herectva na JAMU. 1 z článku Poézia je neúprosná rehoľa rozhovor s Annou Ondrejkovou (týždeník Katolícke Noviny, r.129/35, ) s.16. 6

7 Úvod Prirodzená povaha všetkých mladých ľudí je ohnivá, a preto nie je schopná zachovávať pokoj ani telom, ani hlasom, a tak sa mladí ľudia jednostaj slobodne ozývajú a poskakujú. Z ostatných živých tvorov nijaký nemá zmysel pre poriadok..., len sama ľudská prirodzenosť má tú schopnosť. Poriadok v pohybe má meno rytmus, kým poriadok vo zvuku, v jeho miešaní vysokých a nízkych tónov, označujeme ako harmóniu; oboje dovedna sa nazýva tanec. 2 Pilotný projekt absolventského ročníka muzikálistov z r niesol podtitul Tanec není zločin. Posledný niesol názov Co zbylo z Anděla. Problematikou, ktorou sa chcem zaoberať v tejto práci je celkový výchovný postup, ktorý som mal možnosť absolvovať. Jeho dopad ešte nie je zreteľný, to ukáže až čas. Akokoľvek bol to pre každého jednotlivca ročníka obohacujúci a obrodzujúci proces, v ktorom mal jedinec možnosť objavovať netušené rozmery vnímania ľudskej bytosti, ktoré boli však len vzdialeným náznakom reality. V práci môžete nájsť môj subjektívny pohľad na vyučovaciu metódu doc. Janěkovej, osobný pokus o teoretické zhodnotenie a rozbor predstavenia Co zbylo z Anděla a v závere krátke zhrnutie celého môjho štúdia. Prácou si kladiem za cieľ vytvoriť osobný pohľad študenta na výchovnú metódu v spomínanom ateliéri so seba reflexívnymi prvkami. Pokúšam sa zistiť aký je dopad takéhoto slobodného výchovného štýlu na študentov. Tiež sa pokúsim v jednej kapitole rozobrať problematiku záverečného absolventského projektu z vlastného pohľadu. Uvedomujem si, že otázka poézie je vysoko subjektívna a nechcem sa pokúšať o pretláčanie svojich subjektívnych názorov. Ponúkam ich ako alternatívny pohľad. Ó, poézia! Pochválená buď, tvoje právo úžasné: že s čistým srdcom, na kolenách len možno vstúpiť do básne. Že oddelí sa v tvojom vrení mam prázdny, faloš studená. Že znojom duše pokropený má v tebe omyl väčšej ceny než pravda za groš kúpená. Milan Rúfus (Až dozrieme) 7

8 1. Stretnutie Skácela a Rúfusa K fyzickému stretnutiu týchto dvoch básnických velikánov a zároveň aj generačných súputníkov zrejme nikdy nedošlo, alebo aspoň o tom nemáme záznamy. Každopádne vieme, že o sebe vedeli. Milan Rúfus poznal Jana Skácela aj odborne, keďže sa vo svojej univerzitnej profesii na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave zaoberal českou literatúrou. Môžeme sa ale domnievať, že medzi nimi mohla existovať nejaká korešpondencia. Hlavným a jediným dôkazom je báseň uverejnená v Rúfusovom Diele IV. (časť jeho súborného diela) s názvom Stará pohľadnica Janovi Skácelovi, ktorá má nasledujúce znenie: I posielam Ti z tichých brehov, chlapecky, loďku po prúde. Nájde si ťa v ňom, vezme z neho, opráši chvíľku, pobude. Potom ťa vráti cestám zeme a básni, čo máš v osude. Že ešte sme a že sa vieme, pošli mi loďku po prúde. P. S. Už je to, Jene, jenom sen. Už nepošleš, už nepošlem. Chýbaš mi veľmi. Kto chýba živým, žije. Ale sú vdovské slzy poézie. 3 Na ďalších stranách si stručne priblížime ich životy a tvorbu. 2 PLATON, Dialógy, Tatran, Bratislava1990, s internet - 8

9 1.1 Milan Rúfus Básnik sa narodil 10. decembra 1928 v dedinke zvanej Závažná Poruba pod nízkotatranským končiarom Poludnica v regióne Liptov. Jeho otec Peter Rúfus bol murárom, ale aj ochotníckym hercom a režisérom. Matka Zuzana Rúfusová sa prevažne starala o domácnosť, bola krajčírkou, ale aj aktívnou osvetovou pracovníčkou. V tomto malebnom kraji pod Tatrami prežil krásne detstvo, ku ktorému sa často vracal. Každoročný zber lesných plodov a bylín, pasenie dobytka, dedinské divadlo a podobné typické vidiecke aktivity detí tvorili nezabudnuteľnú časť jeho života. V posledný marcový deň roku 1932 sa mu narodila sestra Oľga. Od roku 1932 navštevoval základnú ľudovú školu v rodnej obci. Podľa spomienok jeho matky napísal svoju prvú báseň už keď mal 8 rokov, presne 11. februára Jej znenie bolo takéto: Zima je,zima je, budeme sa kĺzať, lebo nám začína potôčik zamŕzať. 4 V štúdiách ďalej pokračoval na gymnáziu v Liptovskom Mikuláši, kde zmaturoval roku Už tu mu vychádzali prvé básne v časopisoch. Čo vo mne z ôsmych gymnaziálnych rokov zostalo najhlbšie? Moje cesty do školy. Celých osem rokov som dochádzal do mikulášskeho gymnázia poľnou cestou, dlhou asi šesť kilometrov. Po tej ceste prichádzali i odchádzali ročné obdobia, odvíjalo sa pred mojimi očami nádherné, presné, zmysluplné divadlo prírody ako najautentickejšej formy bytia. Nikdy už potom v takom harmonickom súlade neexistovali vo mne zákony ľudského poznávania so zákonmi prírody. Keby ľudia i dnes na tie miesta, kam chodia za poznaním, prichádzali pešo po šesťkilometrovom zelenom koberci prírody, azda by boli voči nej pozornejší. Azda by ju jednoducho nedokázali tak surovo nivočiť, ako to robia dnes, keď im pred vstupom do siene poznania tak veľmi chýba cesta jeho Božou predsieňou. 5 Prázdninový čas väčšinou trávil murárskou prácou s otcom. 4 VAŠKO, Imrich., Milan Rúfus, Slovenský Spisovateľ, 2010, s VAŠKO, Imrich., Milan Rúfus, Slovenský Spisovateľ, 2010, s.104 9

10 Po týchto gymnaziálnych rokoch nasledovali roky univerzitné, a to v Bratislave na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1948 až do roku 1952 tam študoval odbor slovenský jazyk a história. Počas štúdia pôsobil aj ako konferencier a spevák súboru Lúčnica. Taktiež prispieval aj v tomto čase...v čase, keď nikto nebol zvedavý na ničí vnútorný svet, v čase, keď sa kolektívne prisahala vernosť a prísaha mala v poézii svoj presne predpísaný rituál svojou tvorbou do časopisov ako sú napr. Kultúrny život, Borba, Slovenské pohľady a iné. Štúdium tu zavŕšil doktorátom z filozofie (PhDr.). Hneď potom tam začal aj pracovať na Katedre slovenského jazyka a literatúry až do odchodu do dôchodku roku Roku 1956 vyšla oficiálne jeho prvá básnická zbierka s názvom Až dozrieme, za ktorú dostal cenu Ivana Kraska. Neskôr sa básnik uzavrel viac sám do seba, strácal aj dôveru voči ľuďom okolo seba, keďže vtedajší politický systém ho zaradil medzi básnikov, ktorých diela sa nemali publikovať. Podlamovalo sa mu aj zdravie. Roku 1960 získal vedeckú hodnosť kandidáta filozofických vied (CSc.). V tom istom období prišiel čas aj na založenie rodiny - 9. júla 1960 sa zosobášil s etnografkou PhDr. Magdou Podhorňákovou. Na ďalší rok, na sviatok Troch Kráľov sa im narodila dcéra, ktorá dostala meno Zuzana 7, po svojej starej mame z otcovej strany. V školskom roku 1971/1972 pôsobil ako lektor slovenčiny a češtiny na univerzite Instituto Universitario Orientale v talianskom Neapole. Počas tohto pobytu pri mori sa mu trochu zlepšil aj zdravotný stav. Roku 1976 sa rodina Rúfusovcov presťahovala do vlastného rodinného domu (Milanom Rúfusom nazvaného orlie hniezdo ) vo Fialkovom údolí v Bratislave, na ktorého stavbe sa podieľala aj otcova murárska partia z Liptova. Roky sedemdesiate a osemdesiate sa nesú v znamení vydávania viacerých básnických zbierok ktoré sa snažia reflektovať básnikov ustavičný pravdu hľadajúci postoj k životu. Rok 1992 priniesol na Slovensku najúspešnejšiu Rúfusovu básnickú zbierku Modlitbičky, ktorej vydanie uviedol sám básnik takto: Modlitbička. Vstúpila mi do detstva dosť zavčasu. Ešte mi z formičky detských úst vypadávali slová nedokončené 6 VAŠKO, Imrich., Milan Rúfus, Slovenský Spisovateľ, 2010, s Dcéra Zuzanka sa manželom Rúfusovým narodila s Downovým syndrómom. Pre Rúfusa bola aj s jeho manželkou neprestajnou inšpiráciou 10

11 už som ju, modlitbičku, týmito slovami odriekal. Prišla do mňa po uspávanke a kratučko pred rozprávkou. Pieseň, Modlitbička a Rozprávka. Tak sa volali tri sestry sudičky nášho detstva. A stále ma neopúšťa pocit, že sme mali šťastie, keďže to bolo tak. Čas, ktorý sme žili potom, tú prostrednú zo sudičiek vlastným deťom zatajil. Hoci práve ona vedela dať plný zmysel a celú krásu dvom svojim sestrám. Budem šťastný, ak sa rozlámaný trojuholník zasa spojí a bude zvnútra rozjasňovať tváričky detí. Zdá sa mi totiž, že svet zvonka už nemá veľa toho, čo by ich srdciam mohol dať. 8 Vďaka tejto zbierke, som sa aj ja stretol s tvorbou Milana Rúfusa prvý krát. Podstatným inšpiračným zdrojom básnika bola aj jeho dcéra Zuzanka, s ktorou mal špeciálny vzťah. Svet básnika a svet postihnutého dieťaťa. Dva svety, ktoré mohli fungovať v realite vďaka básnikovej žene Magde. Básnik a jeho dieťa by ju bez nej nedokázali zabezpečiť," skonštatovala správkyňa Domu Milana Rúfusa Soňa Barániová. 9 Roky 90. a po roku 2000 sa niesli v znamení zdanlivej utiahnutosti, ale na druhej strane ako uvediem nižšie stálej básnickej plodnosti. Poslednú básnickú zbierku vydal v roku Podľa jeho vlastných slov, ju ponímal ako svoj osobný testament, pretože považoval za málo pravdepodobné, že by ešte vydal nové texty. Zbierka niesla názov Báseň a čas a na verejnosti vzbudila neočakávaný záujem a aj sám básnik tým akoby ožil. Poskytol médiám pri jej uvedení množstvo rozhovorov, čo u neho predtým nebývalo zvykom. V jednom z nich uviedol: Ako sa cítim v tomto novom svete? Ako svätý za dedinou.... A že z čoho mám v tomto veku ešte radosť? Povedal som kedysi, že mužovo starnutie, je návratom do matky. Pri mojom veku je radosťou už aj vďačnosť za to, že ešte som. Radosť z bytia, ktoré mi predtým pripadalo ako samozrejmosť, teraz cítim ako milosť. A tak mi urobí radosť ranné purpurové slnko, keď sa vynorí nad obzor východnej roviny, či keď v zime presne o pol štvrtej, rovnako šarlátové, zapadá za kopce nad rakúskym Bergom. Nemôžem si pri tom nespomenúť, že presne takto vyzerala v zime za chlapectva moja hodina medzi psom a vlkom. O pol štvrtej som chodieval vsypať kravke na maštali prvý filfas sečky. Slnko presne takto zapadalo za Poludnicu a na druhej, severnej strane obzoru stačilo dočervena ofarbiť pošinutú čiapočku Kriváňa, ktorý v tej chvíli vyzeral ako 8 VAŠKO, Imrich.,Milan Rúfus, Slovenský Spisovateľ, 2010, s

12 svätý Mikuláš. Radosť mi dnes vie urobiť, a to radosť detsky vrúcnu, čierna ušianka sýkorky, keď si príde čosi zobnúť na zábradlie balkóna. Alebo straka s večne sa kývajúcim čiernym chvostom a svadobne bielou košieľkou. Moja radosť dnes býva tichá a hlboká. Ako Dunaj pod mojimi oknami. Zdieľam ju z dvoma dievčatami, ktoré sú zas mojím osudom. Jedna sa volá Magda, druhá Zuzanka. 10 Rok 2007 ale priniesol predsa ešte ďalšiu zbierku s názvom Vernosť, ktorá podľa básnika bola len pokračovaním jeho závetnej výpovede v zbierke Báseň a čas. Jeden mesiac a jeden deň po svojich osemdesiatych narodeninách, básnik Milan Rúfus zomrel. Pochovaný je na Liptove na obecnom cintoríne v Závažnej Porube. Posmrtne vyšla ešte jedna zbierka s názvom Ako stopy v snehu. Na prebale knihy sú uvedené jeho slová: V januári 2004 som bol presvedčený, že kniha Báseň a čas je mojím osobným testamentom. Neskôr som svoju výpoveď rozšíril o verše v zbierke Vernosť a teraz pridávam básne pod názvom Ako stopy v snehu, ktorými uzatváram tento triptych. 11 Takýmto testamentárnym triptychom sa uzavrela tvorba a život veľkého slovenského básnika, ktorý svoj koniec akoby predvídal Chronologický súhrn jeho tvorby a ocenení : Až dozrieme Chlapec Zvony - Človek, čas a tvorba esejistická kniha Triptych - Ľudia v horách, Les Hommes de la Montagne, Die Menschen der Berge (v spolupráci s fotografom Martinom Martinčekom) Štyri epištoly k ľuďom - esejistická kniha Stôl chudobných - Kolíska (s fotografiami Martina Martinčeka) Hľadanie obrazu 10 VAŠKO, Imrich., Milan Rúfus, Slovenský Spisovateľ, 2010, s VAŠKO, Imrich., Milan Rúfus, Slovenský Spisovateľ, 2010 s

13 Chlapec maľuje dúhu - Kolíska spieva deťom - O literatúre esejistická kniha Kniha rozprávok (vznik iniciovala spisovateľka Máša Haľamová už v r. 1966) Hudba tvarov (k 75. narodeninám národného umelca, výtvarníka Ľudovíta Fullu) Hora (s fotografiami Martina Martinčeka) - A čo je báseň esejistická kniha Sobotné večery Óda na radosť (za ňu získal Národnú cenu SSR v r. 1983) Rozprávočka veselá, ostaň ešte s nami Studnička Prísny chlieb Báseň o Kriváni (s fotografiami Martina Martinčeka) Tiché papradie - získava Národnú cenu Svetového kongresu Slovákov Mechúrik Koščúrik s kamarátmi - Prezident SR mu udelil Rad T. G. Masaryka II. triedy Neskorý autoportrét - Modlitbičky Lupienky z jabloní Nové modlitbičky - Zvieratníček Pamätníček - Modlitby za dieťa Čítanie z údelu - Epištoly staré i nové esejistická kniha Žalmy o nevinnej - získal medailu sv. Gorazda za výchovu Rozhovory so sebou a s tebou I. - esejistická kniha - Vážka Jednoduchá až po korienky vlasov 13

14 Čas plachých otázok - Po čom to chodíme - Rozhovory so sebou a s tebou II Život básne a báseň života (Úvahy o umení) Čakanka Báseň a čas Vernosť Anjeličku, môj strážničku - prevzal Zlatý rad Medzinárodného fóra 21. Storočia Crane Summit za poéziu - prezident mu udelil Pribinov kríž I. triedy Ako stopy v snehu (vydané posmrtne) Od r vychádza vo vydavateľstve MilaniuM Súborné dielo Milana Rúfusa (dosiaľ vyšli: Dielo I, Dielo II, Dielo III, Dielo IV, Dielo V, Dielo VI, Dielo VII, Dielo VIII, Dielo IX, Dielo XIV). Venoval sa aj prekladateľskej činnosti: Sergej Alexandrovič Jesenin: Výber Michail Jurievič Lermontov: Maškaráda Henrik Ibsen: Peer Gynt (v jaz. spolupráci s J. Kaňom) František Hrubín: 2 x 7 rozprávok František Hrubín: Poémy František Hrubín: Ako sa chytá radosť Josef Kajetán Tyl: Strakonický gajdoš José Martí: Znamenie života Žalmy a Jeremiášov nárek knihy zo Starého zákona František Hrubín: Hrnček, var! Pravé umenie a teda aj báseň môže o sebe povedať, že sa na cestu človečieho svedectva o bytí vydalo už dávno pred tým, než na svet prišla veda. - slová, ktoré Milan Rúfus predniesol v r v Bratislave na 18. Svetovom kongrese básnikov, ako jeho čestný prezident. 14

15 1.2 Jan Skácel Narodil sa v utorok 7. Februára 1922 mladým učiteľom Emilovi a Anne rod. Ranej. Otec Emil Skácel, bol synovcom spisovateľa Františka Heritesa ( ), napísal niekoľko pedagogických a publicistických spisov a pod pseudonymom E. Soryl vydal tiež zbierku básní Byla vojna, bude? (1936). Keďže najprv krátko bývali v škole, malý Honzík prišiel na svet nie len v učiteľskej rodine, ešte aj v školskom prostredí. Neskôr sa mladá rodina nasťahovala do riaditeľského domu v dedine zvanej Vnorovy pri obci zvanej Strážnice, sám Skácel túto obec vždy nazýval Znorovy. Mal mladšieho brata Petra, ktorý bol maliarom a výtvarným pedagógom. Petrova manželka Božena, bola pôvodne vydatá za básnika Oldřicha Mikuláška ( ). Po piatich rokoch života v malej dedinke sa presťahovali do Poštorné pri Břeclavi, ktorá sa nachádza blízko rieky Morava. Po základnej škole, ktorú tam navštevoval pokračoval v štúdiu na gymnáziu v Břeclavi. V roku 1938 prestúpil na gymnázium do Brna, časti Královo pole, na ktorom v roku 1941 úspešne zmaturoval. Jsem učitelský kluk, a učitel, to bylo dřív cosi jako komediant. Putoval z místa na místo. Tatínek byl rodem z Vodňan, z jižních Čech, maminka z vysočiny, já ze Slovácka. Těžko třeba dovedu říci, jestli moje mládí jsou Znorovy, Poštorná či Brno. Všude jsem prožil určité rozhodující úseky. Úplné dětství ve Znorovech, chlapectví v Poštorné, čtyři roky za války v Německu, v Alpách, a pak přišlo Brno. Celá moje poezie je však ustavičné vracení se na venkov. Vůbec si myslím, že poezie, to je vracení, návraty, uvědomuji si však městskou realitu, ve které žiju. Proto se mi možná povedlo nesklouznout do toho, čemu se říká regionalismus nebo ruralismus. 12 Po škole pracoval ako brigádnik na stavbách a privyrábal si aj ako uvádzač v brnenskom kine Moderna. Od novembra 1942 pracoval ako robotník na stavbách ciest a tunelov v Rakúsku (St. Valentin, Wiener Neustadt, Ebensee). Po vojne študoval češtinu a ruštinu v Brne na filozofickej fakulte. Navštevoval aj prednášky z dejín umenia. Potom sa stal redaktorom kultúrnej rubriky časopisu Rovnosť. Dva roky bol zamestnaný v továrni na traktory v Brne. Odtiaľ (od apríla 1953) prešiel do literárnej redakcie brnenského Českého rozhlasu. 12 LIEHM, A.J.,Generace, Český Spisovatel, Praha 1988 s

16 Od roku 1963 bol šéfredaktorom literárneho mesačníka Hosť do domu, ktorý obohatil o pravicové antisocialistické postoje. Po jeho zániku v r. 1970, za tzv. normalizácie žil odsunutý na okraj oficiálneho literárneho života, ako spisovateľ z povolania. Publikoval však len zriedka. Knižne najprv v cudzine, doma až v 80. rokoch. Svoje prvotiny vydával už v študentskom časopise, ale ako študent písal len sporadicky. Občas publikoval v Rovnosti, Bloku a i. Jeho diela mali hlavne aktuálny novinársky ráz. Neskôr priznal, že básnika v ňom prebudil najsamprv Oldřich Mikulášek, ktorý po vojne riadil literárnu rubriku rovnosti. Přiznám se, že jsem uvažoval o próze, to ano. Kdybych byl nepotkal Oldřicha Mikuláška, nikdy bych asi byl verš v pravém slova smyslu nenapsal. 13 Prvá oficiálna Skácelová básnická zbierka niesla názov Kolik príležitostí má růže. Vyšla pomerne neskoro a priniesla zrelú poéziu s osobitou poetikou. Skácelove básne majú úsporný tvar. Je básník z nejspořejších a nejúspornějších. I verše píše jenom úsporné, ale sporné. Je v nich útěcha i vzdor, jsou vydolovány až docela ze dna ložiska, na kterém leží nejcennější ruda. 14 Jeho poézia sa vyznačuje stručnosťou, neplytvá slovami, zdalo by sa až, že všetkých jeho kníh je akosi príliš málo, v nich príliš málo stránok a na nich príliž málo slov. Sám o svojej tvorbe raz povedal: Poezie mě velice přitahuje a zároveň ve mně vzbuzuje odpor. Velice dobře chápu Tolstého. V knize Co je to umění? zjišťujeme, jak ho doslova naplňovalo ošklivostí, že je spisovatel. Hrozně se bojím té základní spisovatelské nemoci, která je akutnější v poezii, než v próze, protože... na tom, čemu se říká literatura, písemnictví, mi strašně vadí neúčast těla. Moc závidím sochařům, protože dělat sochu je i svalová námaha, a v moderním sochařství se dokonce používá takových věcí, jako je sbíječka, bednění, beton, svářecí aparatury ostatně i prozaik musí sedět za stolem, což je taky fyzická námaha... zkrátka, mám strach, že po obrovském vývoji moderní poezie pomíjí v básnické práci tlak materiálu. Pro básníka je materiál slovo. Moderní poezie často vystupuje často mimo slovo, jestli mi rozumíte. Bojím se toho, bojím se, jaké to může mít důsledky. Je to dokonce takový metafyzický strach, v náboženské oblasti by se tomu řeklo děs před rouháním. Proto bez jakýchkoli zábran a komplexů, ačkoli vím, že Mácha je větší 13 LIEHM, A.J.,Generace, Český Spisovatel, Praha 1988 s LIEHM, A.J.,Generace, Český Spisovatel, Praha 1988 s

17 básník než Erben, miluji Erbena. Kromě toho jako vášnivý čtenář raději čtu, než píšu, a naplňují mě hrůzou obrovské kubické metry potištěného papíru. Nic není tak deprimující jako regály velké knihovny, třeba jen brněnské univerzitní, o Britském muzeu nemluvě. 15 Kde je k té poezii klíč? Já vždycky rád poslouchal. Ne silného, který mi rozkazuje, ale lidi, co vyprávějí. A když zrovna nevypiju, tak mnohem radši poslouchám, než mluvím. V životě jsem neměl pocit, kterému se říká generační. Vždycky jsem měl a dodnes mám rád lidi starší, než jsem sám. Nikdy jsem také nepřisuzoval předcházející generaci vinu za situaci, ve které jsem se sám ocitl. Proto mě tak okouzlil Updikův román Kentaur, jehož světový úspěch netkví pouze v tom, že je to román po slovesné stránce nesmírně nadaný a moderní, ale i ve velké spravedlivosti té knížky. Převrátil šablonu. Nevyčítá otci, snaží se mu rozumět a lituje ho. Já dlouho nic nepsal. Četl jsem, samozřejmě, psaní je vždycky otázka četby. Byl jsem v tomhle vášnivec, ale nikdy mě nenapadlo, že budu někdy psát básně. 16 Zomrel krátko pred Nežnou revolúciou 7. novembra v Brne Prehľad Skácelovej tvorby Kolik příležitostí má růže Co zbylo z Anděla Jak šel brousek na vandr (pre deti) Hodina mezi psem a vlkem - Pohádka o velikém samovaru (pre deti) Jedenáctý bílý kůň (súbor fejtónov) Smuténka Metličky Dávné proso Naděje s bukovými křídly (súborné vydanie zbierok Chyba broskví a Oříšky pro černého) - Třináctý černý kůň (súbor fejtónov) - Uspávanky (cyklus lyrických skladieb pre deti s epickými prvkami) Odlévání do ztraceného vosku 15 LIEHM, A.J.,Generace, Český Spisovatel, Praha 1988 s LIEHM, A.J.,Generace, Český Spisovatel, Praha 1988 s

18 Kam odešly laně (pre deti) Kdo pije po tmě víno - Proč ten ptáček z větve nespadne (pre deti) A znovu láska (vydané posmrtne) Neskôr po jeho smrti boli vydané zbierky zložené z už známych básní: Stracholam O pejsku Ťapovi, výru Výrovi, slavíčku Slavíkovi a kočičce, která se moc styděla (pre deti) Květy z nahořklého dřeva Kdo učil mlčet kámen Oříšky pro černého papouška (pri príležitosti životného jubilea Boženy Skácelovej) Překrásná je nepotřeba nářku - Pohádky z Valašského království (prerozprávané rozprávky pre deti) Zlé laně odcházejí k ránu - Doteky Mnoho lidí se domnívá, že moravská hymna je píseň Moravo, Moravo, Moravěnko milá. Není to pravda. Moravská hymna je mnohem krásnější, velebnější a je všelidská. Není národa na světě, který by měl tak inteligentní hymnu jako my, Moravané, kteří na rozdíl například od Slováků národ nejsme. A přece jen málo obyvatelů zeměkoule moravskou hymnu zná. Dokonce ani všichni Moravci ne. Já ji znám a zpívám si ji velice často a s úctou. Hymnu líbezné země Moravské (která není zemí) nezahraje ani ta nejznamenitější kapela na světě. Nedokáže to. Protože moravská hymna je - ticho. Řeknu vám to naplno. Moravská hymna je pauza. Pauza mezi Kde domov můj a Nad Tatrou sa blýska Jan Skácel 18

19 2. Setkání / Stretnutie (na rôznych úrovniach) V tejto kapitole by som rád priblížil hlavne personálnu zložku predstavenia Co zbylo z Anděla, či skôr tím jeho tvorcov a protagonistov, ktorý do veľkej miery, každý svojím osobnostným vkladom, ovplyvnili konečnú podobu predstavenia. Tiež by som rád zmienil fakty a udalosti, ktoré zrodu diela predchádzali. 2.1 Dada Klementová Dagmar Klementová (ďalej Dada Klementová alebo Dada ), rod. Opluštilová, sa narodila 14. júla 1950 v Brne. Táto hudobná skladateľka, klavíristka, aranžérka, vokalistka, v súčasnosti pôsobiaca aj ako odborný asistent v ateliéri muzikálového herectva na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne úspešne absolvovala v r svoje štúdium v odbore hra na klavír na brnenskom Konzervatóriu v triede profesorky Ivany Stanovskej. Na svoje klavírne začiatky a celú hudobnícku cestu až po dnešok spomína takto: Díky předvídavosti rodičů jsem už v 6 letech začala na hudební škole s klavírem. Dodnes mám v paměti obrázek, jak mě přede dveřmi klavírní třídy chytil záchvat vzteku a jak mě, řvoucí a kopající, za jednu ruku maminka a za druhou teta, táhnou přes práh. Nevím, co mě to tenkrát popadlo, nechtěla jsem vůbec dovnitř. Dnes jsem ráda, že mě přemohly. Začala jsem se učit na ten zvláštní hudební nástroj, co někdy vypadal, jako by cenil zuby. Cvičení mě dost často nebavilo, ale přišly chvíle, kdy mě klavír začal poslouchat a vydávat ty tóny, které jsem si přála já sama. Co mě bavilo vždycky, bylo vymýšlení melodií a zkoušení vlastních nápadů. Že se tomu počínání říká improvizace, jsem se dozvěděla o hodně později, snad až na konzervatoři. Když se podívám zpátky, myslím, že velký vliv na mě měl maminčin tatínek, František Střelec. Říkali jsme mu stařeček. Člověk, kterému vzali r majetek (hotel v Račicích u Vyškova), tvrdě pracující jako dělník v místním kamenolomu. Plný legrace, vždycky ochotný s námi dětmi komunikovat a hlavně typický muzikant samouk. Údajně navštívil pouze 2 vyučovací hodiny v hudební škole. Hrál v kostele 19

20 na varhany, s místní kapelou na vesnických zábavách po celém okolí Račic, na pohřbech, svatbách a u ochotnického divadla na různé nástroje: klavír, harmonika, baskřídlovka, buben co bylo potřeba. Uměl snad na všechno, co vzal do ruky. Kromě toho rozepisoval krásným, pečlivým rukopisem party muzikantům. Měli se stařenkou dvě dcery moji maminku a tetu Vlastu, která studovala na brněnské konzervatoři klavír a infikovala mě v pravý čas písněmi Jaroslava Ježka. Hudební vzdělání jsem zakončila absolutoriem brněnské Konzervatoře. Hned na to se naskytla příležitost místo korepetitora baletu Janáčkova divadla v Brně. Pro klavíristu tenkrát práce dost náročná, psychicky i fyzicky. Rozhodně to nebylo to, čemu bych se chtěla dlouhodobě věnovat, ale ujasnila jsem si za 4 roky v divadle spoustu věcí, které bych asi na škole nezískala. Hledala jsem další možnosti. Udělala jsem konkurz a vrátila se tak zpět na konzervatoř, tentokrát mezi pedagogy. Zpočátku jako korepetitorka u baletu, postupně mě zlákalo hudebně-dramatické oddělení, kde jsem našla konečně možnost hrát hudbu, která mě silně přitahovala. Jaroslav Ježek, Suchý a Šlitr, šansony, možnost vlastní tvorby a práce s budoucími herci ochotnými tvořit a improvizovat to bylo konečně něco, čemu jsem ráda věnovala o hodně víc času, než bylo oficiálně potřeba. V roce 1991 jsem přešla na Divadelní fakultu JAMU (oddělení muzikálového herectví), kde působím dodnes. 18 S manželom Jiřím Klementom majú tri, dnes už odrastené deti. Okrem pedagogickej činnosti sa venuje spoločne s manželom a ďalšími príbuznými a známymi komponovaniu hudby a koncertovaniu. Kolem roku 1978 jsme založili rodinnou kapelu s názvem CKK Band (klavír já, můj muž bicí, sestra Eva zpěv a její muž Jaroslav kontrabas). Občas jsme zapojovali do hry i děti. Repertoár tvořily nejdřív písně Suchého a Šlitra (ty hrajeme doposud), koledy z našeho kraje (vydali jsme je i na CD) a ve spolupráci s Nostalgia kvartetem, později s kvartetem Járy Cimrmana (pokaždé pod vedením Jana Beránka) skladby patřící do zvláštní kategorie s názvem Hudební humor citované z 19 citované z 20

21 Od r je aj členkou vokálno-inštrumentálnej kapely s názvom Quakvarteto, ktoré produkuje nekonvenčný štýl hudby nekonvenčnými spôsobmi. A tiež od r je členkou a zakladateľkou hudobného zoskupenia s názvom Dadatrio, ktoré sa vyznačuje tým, že niekedy pozostáva z troch, inokedy len z dvoch členov a občas sa stane, že koncertuje aj vo štvorčlennej zostave. Vo svojej tvorbe sa Dada Klementová s obľubou venuje zhudobňovaniu básní. Doposiaľ zhudobnila verše autorov ako sú napr. František Halas, Vítězslav Nezval, William Shakespeare (české preklady jeho sonetov) a samozrejme aj Milan Rúfus a Jan Skácel CD Setkání / Stretnutie Práve pri zhudobňovaní veršov Jana Skácela sa začalo rodiť dielo, ktorého podobu sme mali možnosť vidieť v podaní absolventského ročníka JAMU v odbore Muzikálové herectvo v máji a júni 2013 na doskách Divadla na Orlí v Brne. Podľa slov samotnej autorky hudby to všetko vzniklo zo stretnutí. Myšlienka spojiť verše Skácela a Rúfusa prišla asi v r. 2002, kedy Dada Klementová sa začínala v súkromí zaoberať Skácelovou poéziou, no svoje výtvory ešte nevyniesla na svetlo sveta, ani zatiaľ neponúkala študentom v rámci ansámblového spevu. Plynutím času a postupnosťou rôznych udalostí došlo však aj k tomu, že sa Dadina tvorba stretla s väčšími sympatiami, než u iných študentov u slovenskej študentky Soni Jányovej 20, ktorej Skácelova poetika veľmi pripomínala poetiku Milana Rúfusa, a tak Dade ponúkla aj jeho verše. Venovala jej Rúfusovu zbierku Vážka, ktorá sa aj u Dady stretla s pozitívnym ohlasom. Ve skutečnosti to bylo tak, že jsme našly společnou notu v šansonech a jazzových standardech a až ke konci jejího studia mě napadlo něco vytvořit přímo pro ni. Většina Skácelových zhudebněných básní vznikala opravdu přímo Soně "na tělo", pod dojmem Skácelových veršů mně donesla pak tu Vážku, která mě uchvátila a pak už to bylo jasné. Ale doba, kdy jsem pro ni nejvíc tvořila, byla vlastně až po ukončení jejího studia, písně na Skácelovy a později Rúfusovy verše jsme uváděly spolu na večerech Divadla Slawjena v G-studiu. Měly 20 Absolventka JAMU, v odbore muz. her. z r. 2005, rodáčka z Oravy, v súčasnosti žijúca vo Fínsku 21

22 společný název "Anjeli, ktorých stretávam". Byla to nádherná setkání lidí spřízněných duší a nehrála se tam jen moje hudba, zdaleka ne. No a až jsem měla těch písní pro Soňu a její přátele dostatek, narodila se myšlenka na Setkání. Byl to několik roků dlouhý proces. 21 Neskôr sa už študenti muzikálového herectva na JAMU stretávali na hodinách ansámblového spevu so zhudobnenými veršami nie len Suchého, Voskovca, Wericha a i., ale aj Skácela a Rúfusa. Keď tých básní už bolo zhudobnených niekoľko, prišla myšlienka vytvoriť z nich spoločný album. Tento album uzrel svetlo sveta v r Na jeho zrode okrem hlavnej autorky hudby a režisérky albumu spolupracovali aj jej manžel Jiří Klement, Fantišek Nečas, Pavla Váňová, Richard Procházka, inštrumentálne spolupracovali členovia hud. skupiny Quakvarteto (Dorothea Kellerová, Antonín Muhlhansl, Vít Šujan) a spevácky Soňa Jányová, Petra Klementová, Ivana Vaňková, Oldřich Smysl, Petr Šmiřák a vtedajší študenti muzikálového herectva v ateliéri doc. Jany Janěkovej, ktorí približne o rok neskôr väčšinu piesní z tohto albumu prezentovali v predstavení Co zbylo z Anděla pod režisérskou a choreografickou taktovkou MgA. Hany Litterovej. Aj v očiach kritiky sa stretol tento doposiaľ nevšedný album s pozitívnym ohlasom: Toto album nás oslovuje hned dvakrát: básnicky i hudebně, protože Klementová působení poezie zpřízvučňuje, nejen doprovází, nejen dokresluje, nýbrž i ozvláštňuje. V symbióze tu nacházíme onu příslovečnou jednoduchost, k níž se dochází přes složité koumání, aranžmá tu pohladí, tu ztajemní atmosféru, tu využije horalskou fujarovost, je zvukomalebně přitažlivé, ač se nedere přes texty, násobí rozvernou zpěvnost, vemlouvavé vypravěčství a humornou dějovost (to zejména v průzračně hybných dětských, potažmo pohádkových motivech s vznášejícími se melodiemi), protikladný soulad rázné dramatičnosti a meditativní ploužnosti vyznívá proto tak ozvláštněně, protože tu kolem veršů kličkuje hudba. Řečeno krátce: aranže jsou zacíleny do nejjemnějších detailů ne pouze proto, aby odpovídaly textu, jsou vyjádřením i zámyslu básně, neboť oba poetové umějí čtenářům (a zde posluchačům) sdělovat prostřednictvím náznaků svoji životní filozofii Rozhovor s Dadou Klementovou ( , ová komunikácia) 22 Citované z autor: Slabý Z. K 22

23 Album Setkání / Stretnutie neobsahuje len CD nosič. Nájdeme tam aj všetky použité verše v originálnej podobe, a tiež s anglickým prekladom. Svojím celkovým vzhľadom pôsobí ako malá zbierka básní s hudobným bonusom. V tejto knižočke Dada Klementová uvádza: Jiří Bulis napsal kdysi píseň Andělé, které potkávám. Neměla slova, stačil název. Tušila jsem, že je jich kolem nás víc, než doufáme. Stačí jen vnímat. Někteří zpívají, jiní píší básně a nebo jednoduše jen dělají něco pro ostatní. Soňa Jányová mě inspirovala natolik, že jsem se odvážila sáhnout k textům Jana Skácela. Pak mě seznámila s básněmi Milana Rúfuse. Okouzlily mě podobně, jako ty Skácelovy. A narodila se myšlenka o imaginárním setkání obou básníků, kteří se ve svém životě pravděpodobně nikdy nepotkali, ale měli něco společného. 23 Svoje sympatie k albumu a chválu Dade Klementovej vyjadril na stránkach vydaného diela aj český muzikológ, hudobný skladateľ a univerzitný profesor Miloš Štědroň: Milan Rúfus a Jan Skácel se k sobě hodí mnohem víc, než by připustila jen pouhá racionální úvaha Slovenského a moravského básníka spojila na tento skvostný disk Dada Klementová. Tato výborná klavíristka, skladatelka a hudebnice v řadě spojení napsala spousty songů, několik muzikálů a přitom se stihla jako dlouholetá pedagožka JAMU spolupodílet na výchově mnoha muzikálových zpěvaček a zpěváků těch nejlepších v Česku i na Slovensku. Pomáhala vždy druhým, ať už k úspěchu, výkonu, kariéře, nebo k prosazení a tak přirozeně zapomněla na sebe Slyšel jsem její muzikály a nepřestávám se divit, jak je možné, že tato hudba zůstala ve své skromné a tiché kráse opodál jarmarku show-byznysu a umění, kde je čím dál tím víc výprodejů recyklovaného zboží. A i já zde recykluji a píši tyto řádky podruhé v poněkud oslabené formě, neboť autorka první verzi z ostychu odmítla. Ale já opakuji: Dada Klementová píše ryzí, krásnou a oduševnělou hudbu. Ať její Skácel a Rúfus najdou své nadšené posluchače a ona sama více zaslouženého uznání.! KLEMENTOVÁ, D., Setkání/Stretnutie, Carpe diem, KLEMENTOVÁ, D., Setkání/Stretnutie, Carpe diem, Brno

24 V čase zrodu albumu sa postupne rodila aj myšlienka uviesť toto dielo na divadelné dosky. K tomuto počinu došlo v spolupráci s doc. Janou Janěkovou a poslednými študentami v jej doterajšej pedagogickej kariére na doskách Divadla na Orlí v Brne v máji Hana Litterová MgA. Hana Litterová, rod. Svobodová sa narodila 28. marca Má dcéru Veroniku. Tanec študovala na Tanečnom konzervatóriu v Brne, kde úspešne absolvovala r Na svoje tanečné začiatky takto spomína: Od narození jsem měla problémy s kyčelními klouby, tehdy ještě nebyla tak vyvinutá léčebná metoda jako je tomu dnes. Nosila jsem takzvané řemínky, kterými se mi měly ty klouby vytočit, neboť můj zdravotní problém byl právě ve vtočenosti těchto kloubů dovnitř. Zřejmě mně tato léčebná metoda příliš nepomohla a tak doktor doporučil mým rodičům, aby mě dali na balet, kde je nutné právě tyto kyčelní klouby za pomocí patřičných svalů vytáčet a tím je také posílit. Rodiče vzali doporučení lékaře velmi vážně, takže jsem v pěti letech začala navštěvovat dvakrát týdně balet a třikrát týdně moderní gymnastiku. A tím to právě vše začalo. Balet mě nadchnul daleko více než gymnastika. Protože už jako malé dítě jsem cítila, že tancem se dá vyjádřit téměř vše. Gymnastika byla pouze o výkonech technických, ale balet - tanec byl o emocích, v tak malém věku hlavně o improvizaci, vyjádření pocitů na hudební doprovod, čímž se u mě probudila vášeň pro tanec. Tím pádem šla gymnastika po pěti letech stranou a já v deseti letech složila talentové zkoušky na Taneční konzervatoř. V té době jsem poprvé navštívila baletní představení - Labutí jezero, a bylo rozhodnuto. Od té doby jsem nikdy nezapochybovala o tom, že bych si zvolila jiné povolání než být profesionální tanečnice-baletka. 25 Hneď po ukončení štúdia dostala angažmán v Národnom divadle v Brne (NDB), kde od r pôsobila ako sólistka nepretržite až do r Už za krátku dobu od svojho príchodu do baletného súboru NDB presvedčila a neustále 25 Rozhovor s Hanou Litterovou ( , ová komunikácia) 24

25 presviedčala o svojich kvalitách. Diváci a jej kolegovia vedeli, že ide o jednu z najvýraznejších osobností brnenského baletu. Počas svojho pôsobenia v divadle vytvorila desiatky hlavných rolí klasického, aj súčasného tanečného repertoáru. Za všetky spomeniem napr. Snehulienku v balete Sněhurka a sedm trpaslíků, Júliu v balete Romeo a Julie, Esmeraldu z baletu Notre-Dame de Paris, a ďalšie titulné role v baletoch napr. Edith Piaf, Příběh o Tristanovi a Isoldě, Marie Stuartovna, a i. Viac krát bola nominovaná na prestížne divadelné ocenenie Cena Thálie, ktorá sa každoročne udeľuje v rámci Českej republiky najlepším umelcom za uplynulú sezónu. Hana Litterová bola na ňu viac krát nominovaná. R získala toto ocenenie za rolu Anastázie v balete Ivan Hrozný a nominovaná bola aj za role Zobeidy v Šeherezáde, Hany Glawari vo Veselej vdove, Anny v Batalion a tiež za hlavnú úlohu v oratóriu Jana z Arku na hranici. V rokoch externe pôsobila aj v Pražskom festivalovom balete. V roku 2006 ukončila magisterské štúdium na JAMU v Brne v odbore tanečná pedagogika. V súčasnosti vyučuje klasický, moderný a scénický tanec na Tanečnom konzervatóriu v Brne. Tiež vyučovala hodiny scénického tanca a tanca s partnerom v oddelení muzikálového herectva na DIFA JAMU a vytvárala choreografie do študentských predstavení. Ako choreografka spolupracovala aj s Mahenovou činohrou, Divadlom U stolu, Pražským Studio Dva, Mestským divadlom v Brne, divadlom v Olomouci, Opave, a i. Za choreografiu pre NDB v inscenácii Symfonické fantazie a Balady získala prestížnu cenu za autorské dielo v rámci Súťažnej prehliadky súčasnej tanečnej tvorby v r a cenu Sazky a Divadelních novin za réžiu a choreografiu v kategórii tanečné umenie. Na balete ju najviac fascinuje príbeh, hudba, pohyb a tiež exhibicionizmus. Pri tvorbe postavy sa sústreďuje hlavne na obsahovú stránku a precítenie, než na technickú dokonalosť pohybového prevedenia. Zrejme aj práve kvôli tomuto pohľadu na javiskovú interpretáciu s Hanou Litterovou veľmi rada spolupracovala aj Jana Janěková a často jej choreografickej činnosti zverovala svojich študentov. O svojom vzťahu k poézii, ktorú choreograficky spracovávala s nami v projekte Co zbylo z Anděla hovorí: S poezií pana Skácela jsem měla možnost se 25

26 seznámit již daleko dříve, než jsme se společně s Dadou Klementovou pustily do projektu s názvem Co zbylo z Anděla. Ve své knihovně mám od nepaměti dvě jeho sbírky poezie: Chyba broskví a Zlé laně odcházejí k ránu. Citlivost, křehkost a krása jeho veršů se mi tedy již hluboko zapsala do duše, ale popravdě až spojení a propojení poezie Skácela s hudbou Dady mě velmi emočně zasáhlo. A vzhledem k mé profesi, pokud se mě hluboce cokoliv vryje do srdce, hned mám představu, jak to tanečně uchopit, ztvárnit a zinscenovat. To byl také jeden z důvodů, proč se projekt Co zbylo z Anděla uskutečnil. Poezii pana Rúfuse jsem poznala až z hudební nahrávky Setkání/Stretnutie od Dady Klementové. Jsem tomu velmi ráda, pan Rúfus jako by byl trochu mladší slovenský bratr pana Skácela. Úžasné souznění, stejný básnický jazyk, myšlení, city, způsob vyjadřování Jana Janěková Tejto divadelnej osobnosti sme vďační za celkové stretnutie všetkých, čo sa na projekte Co zbylo z Anděla stretli a spolupodieľali. Doc. Jana Janěková, rod. Válková sa narodila 5. júna 1955 v Zlíne v hudobníckej a divadelníckej rodine. Už od svojich štyroch rokov sa stretávala s divadelným prostredím v ochotníckom divadle. Navštevovala hodiny baletu, divadelný krúžok a spievala v speváckom zbore. Už vo svojich jedenástich rokoch získala prvú cenu za rolu mačky Mury na festivale detských divadiel v Luhačoviciach. Po skončení základnej školy sa rozhodla ísť študovať herectvo. V r začala študovať hudobno dramatický odbor na Štátnom konzervatóriu v Prahe. Pedagogicky ju tam viedli osobnosti ako boli napr. Luboš Pistorius, Jaroslava Adamová, Luděk Munzar, Ljuba Skořepová a i. Neskôr si štúdium herectva rozšírila aj o hodiny spevu u prof. Smolákovej-Svolinskej. Počas študijných rokov v Prahe hosťovala v Divadle E. F. Buriana a Divadle J. Wolkera. V r po ukončení konzervatória pôsobila v divadle v Pardubiciach, neskôr v Hradci Králové, 26 Rozhovor s Hanou Litterovou ( , ová komunikácia) 26

27 Olomouci, Ostrave. Od r 1987 až do roku 2005 hrala na doskách brnenského Národného divadla, kde svoj prirodzený herecký talent prejavila v množstve krásnych úloh. Za svoju doterajšiu hereckú kariéru stvárnila mnoho nie len divadelných, ale aj filmových rolí. Za všetky spomeniem aspoň hlavnú postavu psychologičky Hany z filmu českej režisérky Věry Chytilovej s názvom Hezké chvilky bez záruky z roku V súčasnej dobe pôsobí Jana Janěková ako nezávislý umelec. Jej miestom pobytu je dedinka na Valašsku s názvom Police, kde sa venuje divadelnej réžii, svojej rodine, priateľom, koňom a všetkým blížnym Pedagogické pôsobenie a spôsob výuky Jany Janěkovej Pôsobila ako pedagogička na DIFA JAMU už od r Najprv viedla ateliér syntetického žánru muzikálu v spolupráci s inými pedagógmi ako bol napr. Radek Balaš. Od r do r viedla ateliér muzikálového herectva už samostatne. Vytvorila si okolo seba vlastný tím pedagógov, s ktorými spoločne vychovávala nových členov súčasnej generácie českých a slovenských muzikálových hercov. Vyučujúci v jej ateliéri boli napr.: Dada Klementová, MgA. Hana Litterová, Mgr. Lenka Tužilová, David Strnad, PhDr. Pavlína Hoggard Ph.D., Hana Horká, Libor Olšan, Mgr. Karel Hegner, Mgr. Ivana Kloubková, prof. Mgr. Jarmila Krátká a i. Pod ich vedením vyrástli od r štyri absolventské ročníky muzikálových hercov, takzvaných Janěkovcov. V jej ateliéri navštevovali študenti okrem iných predmetov jeden hlavný predmet, ktorý zahŕňal: moderné metódy výučby hereckého remesla a systematicky ich v cielenej metodike prelínal. Išlo o komplex rôznych cvičení smerujúcich ku koordinácii všetkých zložiek syntetického žánru, pretínajúcich sa v jednom okamihu, ako predpoklad k ďalšiemu rozvoju a pritom vychádzajúci z dispozícií a možností talentu každého jednotlivca. Zahŕňal dychové cvičenia, asociačné cvičenia, pohybovú, hereckú a vokálnu improvizáciu, predstavivosť, prácu s energiou, priestorové cvičenia, rozvoj fantázie, techniku hovoreného slova, prácu s textom a to nie len dramatickým, vlastnú tvorbu, kontaktnú improvizáciu, hudobné a výtvarné cítenie, analýzu ľudského charakteru, prepájanie hovoreného slova so spevom a pohybom, choreografiou, ansámblovým spevom, prácou s vlastnými témami, hľadanie nových, netradičných foriem a spracovaní klasických tém, prácu 27

28 s hlasom ako s neobmedzeným hudobným nástrojom, cvičenia smerujúce k prehĺbeniu psychofyzického prejavu na javisku, posilňujúce existenciu roviny podvedomia a skúmania ľudskej psychiky, uvedomenie si lásky k profesii, ako základnému kódu. Pestovanie schopnosti filozofického pohľadu pri práci na postavách, pri zachovaní témy a možnosti improvizácie na javisku. Hľadanie identity, vlastných koreňov a kultúr. Východiskovým bodom sú metódy Michaila Čechova a Ann Bogart. 27 Na pohľad veľmi zložitý a obšírny program výučby v ateliéri muzikálového herectva, no v skutočnosti vychádzajúci z prirodzenosti a v konečnom dôsledku vedúci opäť len k nej samotnej. V krátkosti zhrnutý program ateliéru Janěkovej znie: Láska k profesi je základním kamenem pro umělecký růst a kvalitu a dává nám sílu. Udržuje správné rozlišovací schopnosti a vydá varovný signál, sejdeme-li ze správné cesty. Tento druh lásky je také přenosný na diváka. Je viditelný z každého gesta a vteřiny bytí na jevišti. Její absence je neomluvitelná. 28 O individuálnom prístupe k študentom sa raz vyjadrila aj takto: Herec je sám o sobě nástrojem. Jeho duše a jeho tělo vytvářejí v jediném celku citlivost barokních houslí. Je zapotřebí znát materiál, ladění a zásady veškeré péče a údržby, včetně maximálních možností výkonu. Naše city mají citlivost strun. Je nutné mít dobrý sluch, znát ladění a maximum pnutí. Vědět, kde se skrývá duše a srdce nástroje. Při špatném zacházení mohou prasknout v nečekaném okamžiku. Stálé dolaďování je celoživotním úkolem. Základem každé herecké výuky musí tedy zákonitě být znalost vlastního nástroje a směřování všech použitých metod k celkovému rozeznění. 29 Neoddeliteľnou súčasťou pedagogických postupov doc. Janěkovej boli aj pravidelné pobyty so študentmi v prírode. Najčastejšie v hornatom prostredí na Valašsku, kde so študentmi praktizovala rôzne herecké cvičenia, medzi nimi aj tie, ktoré už poznali z hodín. No pri ich praktizovaní v otvorenej prírode mali zrazu úplne inú atmosféru a dopad. 27 podľa 28 JANĚKOVÁ, J., Divadlo má láska. Habilitační práce, Brno 2006, rukopis 29 JANĚKOVÁ, J., Dá se herectví naučit?, s

29 Týmito praktikami a prístupom k práci a štúdiu sa snažila počas celého štvorročného vyučovacieho procesu nainfikovať svojich zverencov. Vo svojich vyučovacích hodinách, ktoré niesli názov Herecko vokální interpretace (HVI) často používala výroky rôznych osobností svetového významu. Používala ich napr. ako rečové cvičenia, alebo ako pomoc pre navodenie potrebnej atmosféry pre proces tvorby. Zo všetkých spomeniem napr. výrok R. Wagnera Spása je jen v umění, které představuje život jako hru, přetváří nejhroznější jevy života v krásné obrazy, a tak nás povznáší a utěšuje. alebo J. W. Goetheho Cítím své tělo a řeč jako přímé pokračování své psychiky. Cítím je jako viditelné a slyšitelné součásti své duše. Pod takýmto tlakom udalostí a daných okolností pri cvičeniach alebo uvažovaní o nových poznatkoch nadobudnutých počas vyučovacieho procesu sa v každom jedincovi, ktorý prechádzal týmto procesom ujalo aspoň malé percento z podávaných vedomostí a skúseností, ktoré sa Jana Janěková snažila rozsievať počas svojho dvadsaťdvaročného pedagogického pôsobenia na DIFA JAMU v Brne. 2.4 Ročníková zostava (spôsob jej zostavovania ako predpoklad pre správne fungovanie kolektívu) Jana Janěková sa pri výbere svojich študentov už na prijímacích pohovoroch neriadila len klasickými zásadami, podľa ktorých musel záujemca o štúdium spĺňať štandardné požiadavky stanovené smernicami pre talentové prijímacie skúšky v danom ročníku a hodnotené viacčlennou porotou zostavenou zo zástupcov z každého oddelenia (tanec, spev, herectvo). Dbala tiež o to, aby skupina ľudí, ktorú spolu s ostatnými členmi výberovej komisie uznajú za vhodných adeptov štúdia syntetického žánru dramatického umenia bola schopná spoločného súžitia a navzájom sa aj adekvátne osobnostne dopĺňala. Štúdium takéhoto typu a zamerania si totiž vyžaduje, aby jedinec, ktorý sa odhodlá stráviť štyri, alebo viac rokov štúdiom, alebo inými slovami povedané aj skúmaním, poznávaním, cvičením sa po telesnej, ale aj duševnej stránke a v mnohých ďalších smeroch akoukoľvek inou teoretickou a vo veľkej miere praktickou prípravou na profesionálnu prax v takomto odbore by mal byť osobnostne dobre vybavený. K tejto výbave patria samozrejme aj 29